Zvolenské veselie zámocké

Vytlačiť

Preklad: Peter Kerlik
Réžia: Martin Kákoš
Dramaturgia: Jana Liptáková
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Larisa Gombárová

Hrajú: Michal Ďuriš, Vladimír Rohoň, Richard Sanitra, Svetlana Sarvašová, Dana Karolová, Štefan Šafárik, Jana Pilzová, Barbora Špániková, Daniel Výrostek, Radoslav Kuric, Ján Selecký a.h., Magda Matrtajová a.h.

Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, premiéra 8. 6. 2012


Ako je v Divadle Jozefa Gregora Tajovského už tradíciou, aj počas tohtoročných Zámockých hier zvolenských uviedli svoju poslednú premiéru v sezóne. Tentokrát súbor zvolil osvedčený titul, ktorý plní pokladnice na celom svete a baví divákov, hoci kritikov už menej. Autor bláznivej komédie Lekárske tajomstvo Ray Cooney sa vskutku nesnaží o povesť intelektuálneho autora. Jeho jediným cieľom je pobaviť publikum, ale tu autorova skromnosť nie je na mieste, pretože jeho humor neurazí ani najinteligentnejšieho diváka.

Inscenácia vskutku nedá divákovi vydýchnuť, celý čas je vystavený smršti vtipov, gagov a situačného humoru. Postavy menia svoje identity, i identity druhých, až nakoniec nikto nevie, kto je kto. Základná zápletka je o emóciami zmietanom mladíkovi (Daniel Výrostek), ktorý sa rozhodne nájsť svojho strateného otca. Lenže otec – doktor Morvaj (Michal Ďuriš) o žiadnom potomkovi netuší a navyše ho čaká najdôležitejší deň jeho kariéry, a to prednáška, ktorá je kľúčová nielen pre neho, ale aj pre celú nemocnicu, v ktorej pôsobí. Na nečakané potomstvo teda vskutku nemá čas, a jeho zákonitá manželka (Svetlana Sarvašová), ktorá pobieha po nemocnici, ešte prispieva k vyhroteniu situácie.

Doktor Morvaj tak musí klamať mladíkovi, že nie je jeho otec, svojej manželke, že mladíka nepozná, a že matka mladíka je tu na návšteve svojho chorého manžela, svojmu kolegovi zase klame, že manžel Petríkovej (fiktívne meno matky chlapca Fintovej) umrel v Himalájach, čo je lož, ktorú povedala Fintová synovi, a že Patrik nie je chlapec, ale pes. A to je len začiatok, vo víre prestrojení a lží dochádza dokonca aj k premene doktorov na vrchné sestry. Text, napriek svojej dejovej komplikovanosti, udržiava konzistentné tlmočenie zápletky. Divák sa nestráca, a navyše každá jedna zámena identity tu vyvrcholí vo vtipnej pointe. Žiadne preoblečenie nie je samoúčelné, neapeluje len na najnižšie úrovne humoru.

Okrem dôrazu na inteligentné pointy svedčí o kvalite textu aj množstvo spoločensko-kritických narážok. Celá hra sa odohráva v prostredí izby doktorov. Nemocnicu, ako aj všetky mená a reálie inscenátori výborne previedli do slovenského kontextu. Veď samotná konferencia sa odohráva v známom (a pekne predraženom) miestnom kongresovom hoteli! Tým ostrý apel na spoločenské neduhy vyznieva omnoho priamejšie. Kritika sa týka, ako inak, predovšetkým zdravotníctva. Doktori si strážia len svoje vlastné záujmy, pacienti sú pre nich len nástrojom ku kariérnemu rastu, a v tom najhoršom prípade len herci proti svojej vôli. To je prípad Morvajovej maškarády, do ktorej zaplietol celý nemocničný personál, a nakoniec aj pacientov.

Scénografia (Štefan Hudák) nie je nijako nezvyčajná, celkom funkčne a dôsledne predstavuje nemocničné prostredie, celá je ladená v bielej farbe. Okrem klasických plechových skriniek, lôžka, pracovného stola a gauča je tu aj množstvo bielych plient. Práve tie sa stali symbolom ako nemocnice, tak aj neustálych lží, zámen identít a prestrojení. Veď celý dej komédie je taký nejasný, všetko sa zahmlieva, realita uniká stále ďalej a je ukrytá stále hlbšie – akoby sa všetko odohrávalo za jednou veľkou plentou. Kostýmy postáv doktorov (Larisa Gombárová) taktiež korešpondujú s nemocničným prostredím, u ostatných je civilný oblek charakterotvorným prvkom.

Najvýraznejším je u mladého Patrika. Bývalá sestrička a matka tohto nemanželského syna ho vykresľuje ako rojčivého a silne emotívneho. No jeho príchod na scénu razom mení tento dojem – jeho kožená bunda, pankáčsky účes, množstvo piercingov a náušníc je jasným znakom toho, že je plný mladíckej revolty. Navyše jeho správanie je značne vulgárne a agresívne, dokonca je počas celého predstavenia pod dohľadom polície. Daniel Výrostek zvládol preexponovaný prejav, mieru agresivity a jeho výkon bol príkladom suverénneho exhibicionizmu.

Pravým opakom je jeho matka Jana Fintová (Jana Pilzová). Tá je veľmi jemná blondína, krehká a milá, no pokiaľ ide o šťastie syna, vie byť aj matersky dôrazná. Jej kostým je ladený v sivých a ružových tónoch, je teda elegantná a príťažlivá. Trochu kontrastne pôsobí Morvajova manželka Magda (Svetlana Sarvašová), ktorá celkom otvorene a s pôžitkom čerpá výhody manželky známeho doktora. Do nemocnice prichádza v slnečných okuliaroch a so šatkou na hlave, vo výraznom červenom kabáte a v lodičkách. Je sebavedomá a v manželstve očividne dominantná.

Trochu nevyhranený je charakter doktora Morvaja (Michal Ďuriš). V rámci komplikovaného deja musí často striedať polohy – milujúci manžel, sebavedomý doktor, dôsledný a servilný podriadený, otec nemanželského syna a bývalý milenec jeho matky. Najpresvedčivejšie pôsobí práve ako uznávaný doktor, dokáže si svojím prirodzeným šarmom a správnou mierou úcty i arogancie vyslúžiť rešpekt a poslušnosť svojich podriadených. Pri výstupoch s Fintovou či Patrikom ale divák neodčíta jeho vzťah k nim. Napriek tomu, že s Fintovou ho spája vášnivá a veľmi blízka minulosť, správa sa k nej ako k cudzej, dokonca si vykajú. Jeho prejav k nej je výsostne neemotívny, dokonca nie je ani prekvapený či nervózny. Takisto ho nevyvedie z miery existencia syna, ani jeho príchod do nemocnice. Vôbec ho nezaujíma ani ako vyzerá, len sa ho chce zbaviť. Pri výhražných návštevách riaditeľa nemocnice (Štefan Šafárik), ktorý neustále očakáva jeho prednášku, je Ďuriš zrazu pokorný a servilný, no rýchle prechody medzi polohou nervózneho podriadeného a vypočítavého arogantného doktora nie sú vždy presvedčivé a sám herec akoby sa strácal v množstve udalostí a postáv.

Už spomínaný Štefan Šafárik v úlohe riaditeľa nemocnice nedostal veľký priestor, no predviedol výborný výkon. Snaží sa karikovať typického „bláznivého profesora“, je roztržitý, dosť dôrazný pri riadení nemocnice, uzavretý a nedostupný, no divák cíti pod povrchom dobré srdce človeka. Najláskavejšie však pôsobí Vladimír Rohoň v úlohe doktora Huberta Valentka. Svojím mierne toporným pohybom a spomalenými reakciami je typ, ktorý prirastie k divákovmu srdcu. Je nesmierne dobrosrdečný, a hoci sa mu nepáčia klamstvá a pretvárka, pre záchranu svojho priateľa Morvaja pristúpi na ním zrežírované divadielko. Má okuliare na šnúrke a pletený sveter, čím sa zdôrazňuje jeho domácky a prívetivý charakter.

 

Zdravotnícky personál dopĺňa mladý doktor Mozoľa (Richard Sanitra), vrchná sestra (Dana Karolová) a sestra (Barbora Špániková). Sanitra má doktorský plášť doplnený o strakatú košeľu a ružové sandále, takisto má dosť extravagantný účes, nagelovaný tak, že mu vlasy stoja ako pichliače. Je najmladší z doktorov, a preto aj najviac pobláznený a veselý. U Dany Karolovej sa inscenátori rozhodli vytvoriť typ hrubej, neohrabanej sestričky. Je priveľmi namaľovaná, preafektovaná a nepríjemná. Azda ako jediná z hercov skĺzava do preexponovanej kŕčovitej grotesky. Vskutku karikuje nemocničné prostredie v absurdných polohách, ale v intenciách predlohy je táto miera štylizácie prípustná. Sestra Barbory Špánikovej je naopak milá, usmievavá a prívetivá, svojím príjemným vzhľadom vytvára typ sestričky, ktorú pacienti isto radi plesknú po zadku.

Do deja sa priplieta aj pacient z psychiatrie, Gejza (Radoslav Kuric). Je náhodnou obeťou Morvajových klamstiev – zhodou okolností sa volá Petrík, a preto je považovaný za manžela Petríkovej. Kuric hrá naivného a senilného pána, ktorý svojou nechápavosťou ešte viac zamotáva dej, nakoľko nie je schopný pochopiť zmysel Morvajových klamstiev. Ján Selecký v úlohe policajta, ktorý stráži Patrika, je typ, ktorý si plní svoje povinnosti bezúhonne, no nie priveľmi dôsledne. Slepo dôveruje nemocničnému personálu, kvôli čomu mu uniká veľa faktov. Napriek tomu je vyrovnaný, múdry a poctivý. Tesne pred koncom predstavenia prichádza na scénu ešte postava matky doktora Valentka (Magda Matrtajová). Na premiére sa ale bohužiaľ k slovu nedostala, pretože posledných pár minút prekazil júnový dážď. Ale aj to je jedna z krás divadelného umenia.

Inscenácia vzbudila u publika veľký ohlas. A to nie len situačným humorom, ale aj svojou intelektuálnou hodnotou – kritickým apelom na zdravotníctvo, v širšom zmysle na slovenskú vládu. V nemocnici tu vidíme úplatkárstvo, alkohol v pracovnom čase doktorov, podvody, karierizmus či nezáujem o pacientov. Umne pripísané slovenské reálie rezonovali a ešte vyostrili kritickú rovinu textu. Samotný fakt, že nejde o intelektuálnu hlbokomyseľnú drámu inscenácii neuberá na jej kvalitách. Spojenie humoru a zamyslenia je v tomto prípade veľmi funkčné a prínosné.

Tatiana Brederová

publikované 6. 7. 2012

Publikované online: 8.6.2012

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.