Zvolenská továreň na hviezdy Celebrity s.r.o.

Vytlačiť

Preklad a úprava: Martin Kákoš
Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Larisa Gombárová
Réžia: Martin Kákoš

Hrajú: Jana: Barbora Špániková, Emil: Richard Sanitra, Šéfka: Dana Karolová, Alan: Michal Ďuriš, Kamil: Ondřej Daniš, Adela: Dominika Výrostek Misárová/Katarína Čudejková, Kalina: Vladimír Rohoň, Novinárka: Iveta Marcineková, Miloš: Ján Marcinek, Chlap 1: Juraj Paček, Chlap 2: Štefan Bartko, Žena: Jana Berounská, Zvukár: Peter Číž, Hlasy: Štefan Šafárik, Daniel Výrostek, Marek Rozkoš

 

 

Po dvoch inscenáciách venovaných detskému a školopovinnému divákovi uviedli vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského naštudovanie hry českého herca a dramatika Antonína Procházku Celebrity s.r.o. V Českej republike zožala veľký divácky úspech v divadle v Plzni a jej televízny záznam sa stal v roku 2008 druhou najsledovanejšou inscenáciou Českej televízie .

Autor v hre zobrazuje zákulisie výroby denného televízneho seriálu. Tie sa stali v posledných rokoch veľkým fenoménom českého i slovenského mediálneho priestoru. Napriek neraz pochybnej kvalite majú obrovskú sledovanosť a sú továrňou na zisky z reklám a rýchlo kvasené hviezdy, ktoré sú nahraditeľné kedykoľvek a kýmkoľvek. Režisér Martin Kákoš dej inscenácie adaptoval na slovenské reálie. Mladá herečka Adela je čerstvou absolventkou VŠMU, Emil sa pripravoval na konkurz na rolu Jánošíka. Inscenácia obsahuje aj odkazy na kauzu Karola Mella a jeho útek na Belize ako paralelu so zločinom, čo sa odohral v hre.

Procházkova hra pranieruje plytkosť zákulisných vzťahov a machinácií v televíznom prostredí. Výrobu seriálov zobrazuje ako firmu na výrobu celebrít. Scenár píše režisér na objednávku produkcie tak, aby seriál vykazoval čo najvyššie čísla sledovanosti. Tie rozhodujú o osude postáv v deji i o tom, či seriál televízia nenahradí niečím atraktívnejším a pre diváka šokujúcejším. Nezáleží na talente, ale schopnosti zaujať ľudí pred televíznymi obrazovkami.

Režisér Martin Kákoš v inscenácii staval najmä na hereckých výkonoch a situačnom humore, ktoré autorov text ponúka. Tragika Emilovho osudu sa prejaví až v závere, keď na jeho nešťastí televízia doslova parazituje prostredníctvom reality šou „Zabi si svojho nepohodlného svedka“. Dovtedy sa diváci na osude javiskového hrdinu zabávajú, hoci má aj výrazné tragické črty.

Miestami sa stáva, že niektoré humorné prvky sa v inscenácii nadužívajú a po niekoľkých opakovaniach už prestávajú plniť svoj účel a v hľadisku namiesto smiechu zavládne ticho. Je to napríklad „náhodné“ stlačenie zariadenia na zvukové efekty – najčastejšie policajná siréna, prípadne iné výrazné zvuky. Po dvoch razoch však už svoj vtipný účinok stráca.

Rovnako aj východniarsky prízvuk, ktorý v postave detektíva Kalinu využíva herec Vladimír Rohoň, nemá v rámci režijno-dramaturgickej koncepcie významotvorné opodstatnenie. Stal sa len nadbytočným humorným prvkom, ktorý takmer nikoho v hľadisku nerozosmieva.

Scénu Jaroslava Valka tvorí filmové štúdio, v ktorom sa odohráva prakticky celý dej inscenácie. Do dekorácie tvoriacej interiér štúdia vložil scénický výtvarník jednoduché kulisy, ktoré pôsobia na prvý pohľad lacno a gýčovo, čím akcentuje výpovednú hodnotu seriálu „Podaj šťastiu ruku“, ktorý javiskové postavy natáčajú. V prvej časti inscenácie ide o spálňu v tónoch béžovej farby so zlatými ornamentmi a v druhej časti o obývačku vo vile ladenú do mahagónovej farby. Interiér i zariadenie Emilovho staromládeneckého bytu pôsobí ošumelo. Ako gauč a zároveň posteľ slúži značne stará rozkladacia pohovka akoby zdedená po starej mame. Rovnaký dojem vzbudzujú aj bledomodré tapety, špinavá záclona na okne a chladnička. Priestor domu smútku v Čiernej nad Tisou, kde Emil pracoval, scénograf situoval na proscénium pred spadnutú oponu. Pred ňou bola umiestnená truhla s fotkou nebožtíka a sviečky. Vľavo stál veľký umelý veniec, ktorý neskôr využili ako rekvizitu v seriáli, kde Emil stvárnil postavu záhradníka. Valek tým akcentoval snahu seriálových tvorcov vyrábať za čo najmenej a predávať čo najdrahšie.

Kostýmy Larisy Gombárovej zodpovedajú povolaniu postáv, ich povahám a sociálnemu postaveniu. Odrážajú tiež zmenu ich charakterových čŕt v prípade Jany a Emila v druhej časti inscenácie. Janinu naivitu akcentujú predovšetkým krikľavo ružové čižmičky a tenká stuha rovnakej farby, ktorou má previazanú čierno-bielu pásikovú tuniku. Na hlave má vyčesaný drdol. Vizuálne pôsobí rovnako dievčensky a naivne. V druhej časti je už odetá v čiernom. Obuté má plátenné tenisky s červenými šnúrkami, priliehavé čierne a blúzku. Pod ňou má síce ružové tričko, no to spolu s červenou baretkou a rozpustenými vlasmi pôsobí žensky, nie už ako odev mladého dievčaťa.

Výrazným charakteristickým znakom Emilovho kostýmu sú žlté bežecké botasky, ktoré nosí počas celej inscenácie. Má ich aj v úvode, keď je ešte chudobným hercom s malými postavami, a aj keď prerazí ako fyzicky odpudivý seriálový záhradník. Kým ešte nemá peniaze, jeho oblečenie vystihuje starého mládenca nedbajúceho o svoj vzhľad. Má oblečený sveter, ktorý mu je veľký, a namiesto opasku má v nohaviciach navlečenú šnúrku. Keď podstúpi plastickú operáciu, z napohľad atraktívneho mladého muža sa stane fyzicky nepríťažlivý muž s veľkými ušami, výrazným zhryzom a riedkymi, mastnými blond vlasmi. Keď stvárňuje v seriáli záhradníka, má zelené gumáky, žltú košeľu a kockovanú zásteru. Potom, čo ho preoperujú naspäť, už nosí košele s rifľami a pôsobí ako atraktívny, sebavedomý mladý muž.

Šéfka mala oblečené sivé šaty s čiernou aplikáciou na pleciach, čiernymi pančuchami a lodičkami akcentujúcimi jej vedúce postavenie, prísnosť a nekompromisné vystupovanie. Jej vzhľad dotvárajú vyčesané vlasy a strieborné visiace náušnice. Rovnako pôsobí aj v bielej blúzke a vzorovaných nohaviciach v druhej polovici.

Kamil je v prvej časti inscenácie oblečený podľa predstavy o divadelnom režisérovi. Na ružovej košeli má zelený sveter, béžové nohavice a na nohách červeno-čierne topánky - kanady. Okolo krku má ovinutý hnedo-čierny pásikový šál, ktorý dotvára jeho vzhľad „divadelného umelca“. V druhej časti už je z neho skôr manažér s červenými okuliarmi, dozadu učesanými vlasmi v saku a čiernych nohaviciach. Obuté má síce tie isté kanady, ale už pôsobí oveľa formálnejšie.

Alanove i Adeline kostýmy sa prispôsobili scénam seriálu Podaj šťastiu ruku, v ktorom stvárňovali hlavné postavy. Jediným stabilným seriálovým kostýmovým prvkom je Adelina blond parochňa. V civile chodili obaja oblečení všedne a farebne neutrálne. Alan v saku, košeli a nohaviciach a Adela v úzkych čiernych legínsach a bielej blúzke.

Vyšetrovateľ Kalina vzhľadom pôsobil ako detektív zo starých filmov. Jeho kostým pozostával z hnedého obleku, kravaty, bielej košele a klobúka.

Novinárka je oblečená na prvý pohľad nenápadne – zladená v kombinácii čiernej a bielej farby, no zároveň krátke úzke šaty zdôrazňujú jej štíhlu postavu. Károvaný klobúk dodáva eleganciu a tiež bráni pohľadu do očí a maskuje ju. Na tom má dlhý čierny kabát. Ako kabelku nosí tašku na fotoaparát.

Milošov kostým je ležérny a pôsobí chlapčensky. Na voľnom tmavom tričku má oblečenú červeno-čiernu károvanú košeľu a k tomu má široké vyšúchané rifle s trakmi a na hlave má hnedú čapicu.

Prvá časť inscenácie je poznačená rozpačitými hereckými výkonmi. V úvode sa postavy hry javia ako typy a ich protagonisti sa opierajú len o jednu výraznú črtu. Najviac sa to dá pozorovať najmä v prípade Emila (Richard Sanitra) a Jany (Barbora Špániková). V úvode, keď Emila vnímame len ako snaživého, no nie príliš talentovaného herca, Sanitra v stvárnení postavy tápe a stierajú sa rozdiely medzi Emilom v seriáli a v „realite“. Zlom nastáva v momente, keď začína rozvíjať ľúbostný vzťah k Jane, ktorý spočiatku nevyzerá nádejne, nakoľko ona je v tom čase zadaná. Tento moment rozbieha v osude postavy spleť udalostí, na ktorých môže herec rozohrávať charakter svojej postavy. Z figúrky sa postupne stáva charakter s tragikomickými črtami, čo dáva priestor Sanitrovi na hereckú tvorivosť. A on ho naplno využil najmä v druhej časti inscenácie, keď je Emil po plastickej operácii a pre veľký záhryz šušle. Vtedy je jeho výkon najplastickejší i sebavedomejší. Hendikep postavy podnietil herca k väčšej pozornosti pri jej stvárňovaní. Tragika Emilovej postavy sa naplno prejaví v závere, keď už takmer nerozlišuje medzi virtuálnou a skutočnou realitou a díva sa v televízii sám na seba.

Barbora Špániková podobne ako Sanitra v prvej časti inscenácie pri stvárňovaní asistentky réžie Jany tápe. Ani jej text spočiatku neponúka hlbší ponor do charakteru postavy, až kým sa Jana nerozíde s Alanom. Dovtedy je iba naivnou asistentkou réžie, ktorá pozerá na svet cez ružové okuliare a zotrváva v neperspektívnom vzťahu s takmer vyhasnutou hereckou hviezdou. Prerod postavy z typu na charakter prichádza v rovnakom bode ako v prípade Emila. Vtedy prichádza k dramatickému konfliktu a herečka má na čom začať budovať svoju javiskovú hrdinku. V druhej časti je z Jany sebavedomá mladá žena, ktorá má za sebou nevydarené partnerské vzťahy, vďaka čomu sa zmenilo aj jej vnímanie reality. Z naivky sa stala racionálne uvažujúca žena schopná postarať sa sama o seba.

Alan Michala Ďuriša je starnúci herec, ktorý kedysi hrával veľké postavy v národnom divadle. Ako však vyjde na povrch, jeho výkony už ku koncu neboli práve kvalitné. Na akcentovanie tejto črty využíva Ďuriš alúziu na postavu Hamleta – hlboký, tragický timbre hlasu a predpaženú ruku, akoby v nej držal lebku. Aby si aspoň umelo udržal slávu, hráva v televíznom seriáli. Aby okoliu ukázal, že je stále duchom mladý, má vzťah s mladou asistentkou réžie, Janou. Spočiatku sa zdá, že kvôli nej sa zmenil a prestal piť, no po čase sa k svojmu neduhu vráti. Ďuriš Alana stvárňuje ako zatrpknutého herca, ktorý túži po sláve a pozornosti, hoci mu už na herectvo nestačia mentálne ani fyzické sily. Nakoniec končí ako excentrický moderátor v podradnej reality šou.

Šéfka je v podaní Dany Karolovej rázna pragmatička, ktorá vie, čo chce dosiahnuť a tvrdo za tým ide. Svoje city si pred okolitým svetom stráži. Slabosť prejaví, len keď chce v prvej časti zviesť Kamila. Jediné, na čom záleží, je zisk a sledovanosť. Až vybuchnuté auto ju presvedčí, aby dala prepísať scenár podľa vôle miestneho poslanca a podnikateľa, ktorého v seriáli pranierovali. Herečka sa snažila popri Šéfkinej tvrdosti, ktorú vyjadruje aj ráznym pohybom a gestami, zobraziť i jej občasne prejavenú ľudskosť. Režisér však práve časti, v ktorých nie je iba tvrdá biznismenka, a ktoré v českej inscenácii zazneli, vyškrtol, a tak javisková postava bola nie vinou herečky vykreslená jednostranne.

Katarína Čudejková je ako Adela prehnane snaživá mladá herečka, ktorá sa snaží preraziť. Jej seriálová postava je často patetická a neprirodzená. Nadmerná túžba byť slávnou herečkou sa prejavuje najmä v prvej časti, kedy sa neustále pýta najmä Alana a režiséra Kamila, ako svoju rolu zahrala. S Kamilom má tajný pomer, ktorý sa však už v druhej časti nerozvíja, a tak nie je jasné, či ďalej pokračuje alebo sa skončil. Vtedy je už oveľa suverénnejšia, no stále rovnako prostoduchá ako v prvej polovici inscenácie. Alanom opovrhuje a trpí ho len z donútenia, no v závere končí rovnako, ako moderátorka reality šou. Čudejková je výraznejšia najmä v prvej časti, keď má väčší priestor na karikovanie Adelinej nadmernej snaživosti. Komickosť dosahuje tým, že jej postava je v skutočnosti v civile simplexnejšia ako prvoplánovo napísaná seriálová postava, ktorú hrá. V druhej polovici sa už tento rozmer vytráca, čím sa Adela stáva nevýraznou.

Podobné je to aj s postavou Kamila v podaní Ondřeja Daniša. Kým v úvodnej časti je mladým umelcom so snahou zvýšiť kvalitu seriálu, v tej druhej sa zmení na sebavedomého človeka, ktorému záleží najmä na výške výplaty. Na začiatku má ešte ideály a snaží sa ich pretaviť do tvorby. Je to najmä pre to, že prišiel z prostredia malého nezávislého divadla, kde išlo predovšetkým o kvalitu, a prácu v televízii privítal ako šancu prezentovať sa. Nie vždy vie hercom vysvetliť, o čo mu ide, aká je motivácia konania postáv, no je u neho vidieť snaha vyhovieť nielen divákom a produkcii, ale zadosťučiniť aj svojim umeleckým ambíciám. Keď sa už v seriálovom biznise zabehne, zabúda na svoju minulosť a už hľadí len na zisky. Postava sa tým však stáva nezaujímavou, nakoľko už v sebe nenesie vnútorný konflikt, či si vybrať kvalitu, alebo kvantitu.

Novinárka Ivety Marcinekovej je typickým prototypom excentrickej bulvárnej žurnalistky, ktorá prahne po senzácii za každú cenu. Pre príkaz šéfa získať škandál na titulnú stranu je ochotná sa schovať do obrovského darčeka, čo slúži ako rekvizita v seriáli, či preobliecť sa do kostýmu kuraťa. Na druhej strane má však strach z toho, že ju odhalia. Marcineková kreuje postavu pomocou rýchlych, trhaných gest a pohybov. Jej novinárka je drzá a preafektovaná. Vo svojom povolaní pokračuje aj po tom, čo sa kvôli nemu stala svedkom zločinu a musela rovnako ako Emil podstúpiť plastickú operáciu, ktorú jej pokazili a následne ju preoperovali naspäť. Napokon sa spojila so zabijakom, odíde s ním na Belize a chce o ňom napísať knihu. To sa jej stane osudným a nájdu ju mŕtvu v jazere s betónovou záťažou. 

Vladimír Rohoň ako policajný vyšetrovateľ Kalina bol na pohľad i podľa správania starosvetský detektív, ktorý si poctivo vykonáva svoju prácu, no keď nevidí vôľu spolupracovať, pomyslí si svoje a chce odísť. Rohoň ho kreuje ako pokojného, rozvážneho a zároveň priateľského človeka. Keďže postava neponúka mnoho vtipných momentov, herec sa ich snaží dosahovať cez spomínaný východniarsky prízvuk, ktorý však pôsobí kontraproduktívne.

Miloš Jána Marcineka je bezstarostný technik, ktorý na prilepšenie k platu predáva marihuanu, ktorú aj sám užíva. Je vždy veselý a priateľský. Keďže jeho nelegálne kšefty mu veľmi nejdú, chce si od kolegov požičať pomerne veľké sumy peňazí.

Zvolenská inscenácia Celebrity s.r.o. je predovšetkým komédiou s cieľom pobaviť čo najširšie publikum. Čiastočne hovorí aj o nie práve čistých zákulisných ťahoch v televíznom prostredí, kde rozhodujúce slovo majú peniaze. Vážnosť témy je však v tomto prípade potlačená komediálnosťou. Závažnosť Emilovho osudu a pranierovanie televízií, ktoré sú schopné priživovať sa na nešťastí ľudí, je vysoko aktuálna téma. 

Publikované online: 13.2.2016

Petra Babulícová

Petra Babulícová absolvovala v roku 2013 Divadelnú fakultu VŠMU v odbore teória a kritika divadelného umenia a v roku 2017 ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore divadelná dramaturgia. Vo svojej diplomovej práci sa venovala inscenáciám diel A. P. Čechova v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Počas štúdia sa zúčastnila na projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala dramaturgicky aj teoreticky. V dizertačnej práci sa zamerala na činoherné réžie Jozefa Bednárika. Od septembra 2016 pôsobí ako dramaturgička v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.