Zvláštny príbeh jednej nenaplnenej generácie

Vytlačiť

Igor Bauersima: norway.today

Réžia: Michal Jasaň a. h.

Dramaturgia: Ivana Brošková

Výprava: Miroslav Daubrava a. h.; Jaroslav Daubrava a. h.

Hudba: Peter Tomko a. h.

Účinkujú: Júlia – Jana Záchenská

August – Tomáš Krištof

Premiéra: 14. februára 2018 Spišské divadlo, predpremiéra 12. februára 2018 Malá scéna Štátnej filharmónie Košice

 

Hra norway.today z roku 2000 je z pera súčasného švajčiarskeho architekta, ale najmä divadelného a filmového autora, režiséra, scénografa a hudobníka Igora Bauersimu (1964). O úspešnosti tohto textu svedčí nielen fakt, že získal viacero ocenení (napr. Cenu publika na Divadelných dňoch v Mülheime v r. 2001 či ocenenie divadelných kritikov v ankete časopisu Theater Heute „najlepší mladý autor sezóny 2001/2002“), ale i to, že bol v rokoch 2003 a 2004 najhranejšou súčasnou hrou v nemecky hovoriacich krajinách a bol preložený do viac ako dvadsiatich jazykov. Text norway.today bol s úspechom uvedený aj ako rozhlasová hra v roku 2001 v Deutschland Radio, čo len dokazuje silu textovej roviny tohto diela. Impulzom Igora Bauersimu k napísaniu tejto hry bola vraj skutočná udalosť: spoločná smrť dvoch mladých ľudí, Nóra a Rakúšanky, ktorí sa zoznámili na internetovom chate určenom pre osoby so sklonom k samovražde a napokon skočili do nórskeho fjordu. A to je i sujetom hry norway.today. Mladá Júlia hľadá na sociálnych sieťach niekoho, kto by to s ňou skúsil. Zomrieť samej pre ňu nie je dostatočne zaujímavé. Reaguje na ňu August, ktorý ale sám dobre nevie, čo chce. Ich vzájomné zbližovanie sa, najprv v elektronickej rovine a neskôr i osobne už nad osudným fjordom, vedie k hlbšiemu spoznávaniu sa oboch mladých ľudí, k odhaľovaniu príčin ich zdanlivej osamelosti a nepochopenia okolím, ale aj k vzájomnej sympatii a takmer schizofrenickej túžbe po živote i smrti zároveň. V texte zaznieva tínedžerský vzdor, túžba po láske, vzrušení zo skutočného života, ale aj apatia a nuda generácie, ktorá všetko vie a všetko vďaka internetu videla, no v reáli nikdy neokúsila na vlastnej koži. Text Igora Bauersimu je vskutku textom viac rozhlasovým ako divadelným, resp. je práve takým typom textu, ktorý nevyžaduje takmer žiadnu akciu, a to je jeho veľké úskalie. Samotné repliky úplne postačia, dokážu vytvoriť napínavú dramatickú zápletku. Preto je trochu mätúce dianie na javisku počas predstavenia. To sa začína príchodom oboch postáv z hľadiska, spomedzi divákov. Samozrejme, s telefónmi v rukách, ako inak. Na javisku ich už čaká veľmi strohá scéna (dvojica scénografov M. Daubrava a J. Daubrava) v podobe jedinej preliezky, ktorú už dnes na detských ihriskách snáď ani nie je vidieť, ale v tomto prípade má viacnásobnú symbolickú funkciu. Z profilu ide o typ polovičnej elipsy, ktorá ale v priestore vytvára akýsi rebrík s redšími priečkami. Táto preliezka symbolizuje návrat do detských čias, keď aj také jednoduché hračky boli pre deti, z ktorých sú dnes znudení mladí ľudia hľadajúci rozptýlenie len v nových technológiách, zaujímavé a plné prekvapujúcich možností. Ďalej by to mal byť akýsi spojovací internetový, ale i fyzický most medzi svetom Júlie a svetom Augusta, ktorí k nemu a k sebe navzájom prichádzajú z opačných strán, je to strmý zráz fjordu, je to stan, je to miesto života a smrti zároveň. Na tomto princípe akéhosi detského priestoru je vystavaný aj režijný koncept režiséra Michala Jasaňa, ktorý takto vytvára  trochu samoúčelný hrací priestor pre hercov. Veľmi im však nepomáha, pretože tí sa na scéne nemajú o čo oprieť, so sebou majú len ruksaky a z nich neskôr vytiahnu plachtu. Tá predstavuje stan, o ktorom sa píše v Bauersimovej hre. Svoje texty príliš deklamujú, dokonca krátkymi replikami, ktoré sú silnou stránkou tohto textu, hrajú akýsi slovný pingpong, v ktorom neostáva čas ani na vyznenie point. A hoci je text určený pre mladých interpretov a v Spišskom divadle dostali priestor práve mladý herec Tomáš Krištof a ešte len študentka Akadémie umení v Banskej Bystrici Jana Záchenská, predstavenie vyznieva, prepytujem, príliš staro, mentorsky, príliš tézovito a bez ľahkosti. Treba ale uznať, že napriek ťaživej téme – rozhodovania sa medzi životom a dobrovoľnou smrťou  – aj tento text má úsmevné miesta i humorné situácie. Vizuálnu zložku inscenácie dopĺňajú civilné kostýmy, a to, že sa príbeh odohráva na ľadovci, resp. v chladnom počasí severu, dokresľujú výrazné čiapky a šály, ktoré majú protagonisti počas väčšej časti predstavenia na sebe.

Poďme však k hereckým výkonom, pretože najmä na tých je postavená inscenácia. Pre oboch je to prvá skutočne veľká herecká príležitosť na profesionálnom javisku. Krištof poňal postavu Augusta ako nevyhraneného mladého muža, ktorý sa ešte len hľadá, hľadá svoje miesto v živote, svoju lásku, niečo, prečo by sa oplatilo tak „naozaj“ žiť. Je znudený z neustáleho usmerňovania autoritami, ktoré ho nechápu, neveria mu, vnucujú mu svoju predstavu správneho života. Ekonomická kríza, kríza etických hodnôt či hladomor v Afrike, teda všetko, čo ho zaujíma a trápi,  všeobecná mienka odsúva nabok, pod pokrievku, pretože je to ďaleko. Netýka sa to sveta, v ktorom si oni v reálnom prebytku a blahobyte žijú. Paradoxne, všetko pochopenie pre svoje vnímanie hodnôt a nezmyselnosti života nájde u Júlie, ktorá je v mnohom jeho protipólom. Až po počiatočných nezhodách, zadefinovaní a určení si pravidiel podmienok konca nájdu jeden v druhom podporu a pochopenie. Krištof sa snaží byť verný tejto charakteristike postavy, chvíľami pôsobí detsky úprimne (napr. pri zoznamovaní sa s Júliou), hravo (pri vzájomnom oťukávaní sa), chvíľami neisto a takmer komicky rozhorčene (napr. pri natáčaní videa na rozlúčku). Dokáže vytvoriť humorné situácie (pri pošmyknutí sa na ľadovci) a rozohrať aj hlbší, dramatickejší rozmer postavy, napríklad v  takmer erotickej scéne s Júliou. Záchenská pôsobí spočiatku tvrdo v zmysle rázneho, nekompromisného charakteru, asi tak, ako má Júlia navonok vyzerať, vo vnútri však ukrýva zúfalstvo z toho, že má jasné odpovede na všetky dôležité otázky života. Na otázky smerovania spoločnosti, konzumného života, pokrytectva. Júlia má v sebe romantický rozmer, ale aj hravosť, čo ale Záchenská nedokázala úplne presvedčivo rozokryť, hoci herecký potenciál na to preukázala. Narušenie jej rázneho, deklamatívneho spôsobu interpretácie Júlie prichádza až na mieste natáčania videorozlúčky, keď herečka ukáže aj svoju inú polohu. Miestami sa zdá, že svojou postavou takmer mechanicky napĺňa režisérove pripomienky, a tým jej odchádza vnútorná motivácia. To sa ale dá pripísať jej prvej skúsenosti s profesionálnym divadlom, alebo možno len obave, či dokáže pôsobiť vierohodne. Obe postavy, Júlia i August, majú pekné miesta, v ktorých cítiť ich vlastnú autentickú skúsenosť. Akcie na javisku sa ale obmedzujú len na vypovedávanie textov, občas na proscéniu, občas na preliezke, niekedy pri lezení na ňu či zliezaní z nej dolu. Veľa možností na divadelné dramatické dianie tu nie je. Veľmi pekná, tragikomická časť je scéna na fjorde, keď Júlia zachraňuje padajúceho Augusta a vydarená je i scéna pokusu o ich intímne zblíženie. 

Štúdiový kus Spišského divadla by mal mať ambíciu byť pokusom o generačnú výpoveď mladých ľudí, generácie dvadsiatnikov, ktorá sa nevie odtrhnúť od displejov mobilov, tabletov či počítačov a svoj život žije len v internetovom priestore, resp. na sociálnych sieťach. Ako Záchenská, tak i  Krištof hrajú svoje postavy naplno a s oduševnením. Bauersimov text je aktuálny aj takmer po osemnástich rokoch od jeho prvého uvedenia v Düsseldorfe a scénická hudba Petra Tomka v elektronickom duchu dodáva inscenácii dôraz a presvedčivosť. Ale aj napriek všetkému napísanému bolo predstavenie, aspoň podľa môjho názoru, rozpačité. Bez výraznejšej generačnej výpovede, po ktorej doslova volalo, a bez vyhraneného režijného názoru. A najmä o ten by pri štúdiových komorných hrách malo ísť.

 

Publikované online: 11.5.2018

Hana Rodová

Hana Rodová (1978) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika  na Prešovskej univerzite v Prešove.  V rokoch 1999-2001 publikovala recenzie v časopise Javisko.  Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii.  Od roku 2009 spolupracuje na projekte  Monitoringu divadiel na Slovensku.  Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.