Zúfalstvo nešťastných netreba podceňovať

Vytlačiť

Preklad: Vojtech Mihálik
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Jana Hurtigová
Dramaturgia: Dušan Bajin
Hudobná spolupráca: Marián Čekovský
Úprava a réžia: Michal Vajdička
Hrajú: Dana Košická, Michal Soltész, Stanislav Pitoňák, Peter Čižmár, Henrieta Kecerová a ďalší.
Premiéra: 27. marca 2009 na Malej scéne ŠD Košice

Košické divadlo ponúka publiku prevažne ženskú sezónu. Po pôvodnej hre Zoznamka, v ktorej sa jeden muž trápil s mnohými ženami a po Jelinekovej Nore, „pani z domácnosti“, v ktorej sa nešťastne pokúša vtesnať sa do pracovného procesu, prišla antická Medeia - jedna z najkontroverznejších postáv svetovej drámy, krkavčia žena, ktorá zabije vlastné deti. Chce tým ublížiť svojmu mužovi, ktorý ju opustil.
Pri podobnom hrôzostrašnom akte sa automaticky vynára predstava súdu. Iáson v závere kričí, že chce žalovať a bohov chce brať za svedkov.
Je aktérka vrážd vinná či nevinná, respektíve je ona jediná vinná? Ani sám autor neodpovedal na túto otázku celkom priamo, zbor Iásonovi odpovedá veľmi neurčito, povedali by sme až flegmaticky: „Zeus na Olympe vládne nad ľuďmi, a často splní, v čo sme nedúfali, čo čakáme, vše zavŕši sa v žitia, čo nečakáme, vynorí sa z hmiel.“
Už pred 2400 rokmi mali vraj diváci výhrady k tomu, že Chór je nerozhodný a že ani pôsobenie bohov nie je v tejto kauze celkom jednoznačné. Práve pre momenty ambiguity môžeme túto drámu vnímať ako veľmi modernú. Nehovoriac už o tom, že skratka medzi týmto starým príbehom a novodobými rozvodmi je rýchla. Režisér aktualizáciu témy násilne nezdôrazňoval inak ako v drobnostiach kostýmov a rekvizít (kancelárske dosky či okuliare), ale relevantnosť tejto drámy pre súčasníka bolo cítiť z každej repliky, dokonca napriek tomu, že inscenátori neobjednali nijaký nový preklad, ale použili ten, ktorý urobil ešte Vojtech Mihálik.
Veľmi účelná je však úprava textu, ktorá zhutňuje príbeh. Spomedzi postáv vypadla napríklad Medeina Pestúnka, ktorej časť replík preberá Chór. Uvedenie tejto hry v Košiciach je o to prelomovejšie, že sa v Štátnom divadle antická dráma doteraz nikdy nehrala. Scéna Pavla Andraška je impozantne jednoduchá. Jej rustikálne pôsobiaca farba pochádza z prírodnej hrdze, jej tvar pripomína amfiteáter, súdnu arénu či časť kolosea, v ktorom sa zabíjajú gladiátori. „Dvojpodlažnosť“ scény umožnila aj na neveľkom javisku Malej scény košického divadla vytvoriť miesto pre paralelné deje. Nadhľad sudcov (či skôr sudkýň Chóru v mužských oblekoch) nad súbojmi smrteľníkov bol priamo fyzický, nielen metaforický. Základný pocit zo scénografie plne vystihuje situáciu, v ktorej sa aktéri hry nachádzajú – niet kam ujsť. Postavy sú hodené do arény a nemôžu z nej odísť, kým si smrteľne neublížia.
Výkon Dany Košickej v titulnej postave je skutočne výnimočný. Nezodpovedá klišéovitej predstave – Medea ako barbarka s tmavou pleťou - je naopak rafinovaná, decentná, jemná. V úvode sa takmer s rituálnou dôslednosťou oblieka do svojich šiat, akoby si obliekala svoj bohmi vopred určený osud. V závere ho s veľkým zúfalstvom zo seba zase začne strhávať. Košická vie byť chladno uvažujúca aktérka boja o moc, ale aj citlivá žena, ktorá bojuje o svoju lásku. Vie sa zaliečať slovami, pokorí sa pred vládcom, vie racionálne plánovať, až kým sa nedostane zoči voči realizácii svojho plánovaného zločinu. Jej váhanie pred vraždou detí je logicky najsilnejšia zo scén. S nadhľadom i chladným odstupom herečke v tejto scéne kontruje Henrieta Kecerová ako náčelníčka zboru predstavujúca predsedníčku fiktívneho súdneho senátu. Medein pôvodný monológ prepracovali tvorcovia do pomyselného dialógu hrdinky s osudom. Veci, ktoré sú v pôvodnom texte už len oznamovacie a svedčia o rozhodnutí hrdinky, sa tak môžu spochybniť. Kruté odsúdenie matky: „Hej, musia zomrieť.“ sa mení na zúfalú otázku „Hej, musia zomrieť?“ na ktorú Náčelníčka Chóru odpovedá: „Ak niet inej pomoci...“ Sucho a vecne, bez akýchkoľvek emócií.
Vládca Kreón je tvorený bábkou, ktorú animujú traja herci, neskôr prezentujúci trojjediného Iásona. Mohli by sme sa na toto riešenie dívať celkom pragmaticky a vysvetľovať si ho tým, že nebol v súbore k dispozícii vhodný herec. Nie bez zaujímavosti je však ponúkajúce sa metaforické vysvetlenie vládcu a bábky, s ktorou ostatní len manipulujú, respektíve, s ktorou manipuluje jeho vlastná povaha. Divadelníkovi je zrejmé, že s postavou Kreóna - bábky štýlovo súvisí aj riešenie obetí tohto príbehu - Medeiných detí, ktoré tiež dostali podobu panákov. Stojí možno za otázku, či bolo na mieste fyzické ubližovanie handrovým deťom, či totiž takéto momenty nejdú proti antiilustratívnemu duchu antickej drámy i proti metaforickému významu. V štýle režijnej koncepcie si ale našli aj tieto exponované momenty svoju logiku.
Keby padali stávky, kto v súboji o moc vyhrá, určite by nemala Medeia vysoký rating. Jej protistrana Iáson je predsa perspektívnym mužom a hrdinom, ktorého si pre svoju dcéru vybral sám korintský kráľ Kreón. Problém, že Iáson už ženatý je, sa dá poľahky riešiť poslaním Medey do vyhnantstva. Kreón nechce, aby mladomanželom kazila šťastie, lebo vie, že zúfalstvo nešťastných netreba podceňovať. „Ja do cudzieho sveta pôjdem vyhnaná, nestanem sa svedkom vašej radosti, nevystrojím vám svadbu, svadobné lôžko vám nevystrojím,“ plače Medeia pri rozlúčke so svojimi synmi.
Morálny problém nastolený hrou je o to komplikovanejší, že nádejný mladoženáč svojej ohrdnutej manželke Medei vďačí za veľa. Svojimi čarami mu totiž pomohla získať Zlaté rúno, a keď preňho zradila ešte aj vlastného otca, sľúbil jej, že si ju vezme a nikdy neopustí. Azda najprekvapivejšia režijná úprava je v tom, že mužské postavy sú akoby osobnostne rozdelené. Kreón a posol sú reprezentované panákom, ktorého vodia traja herci. Iásonove repliky sú rozdelené pre troch hercov, na jednej strane sú veľmi účelné, na druhej zas ústretové a zmierlivé, na tretej kope zostali vyslovene nenávistné. V štylizácii súdneho dvora majú herci aj pozície akoby vyšetrovateľov. Michal Soltész stelesňuje so silným výrazom a herecky suverénne Iásonovu vášeň, maskulinitu, túžbu po moci. Peter Čižmár sa snaží byť rozumný, zmierlivý, z trojice je asi najpasívnejší, jeho rola akoby bola dramaturgicky najmenej čitateľne vystavaná. Stanislav Pitoňák je zas zbabelo dobrácky, mierne zženštelý, ale nesporne najcitlivejší z Iásonov. Tento herec predstavuje tú časť manželovej osobnosti, ktorá zúfalý čin Medey pri záverečnom súde neodsúdi, čím sa morálny verdikt nad ňou stáva nevykonateľný. Režisér si totiž dovolil malú hračku, a nechal v závere produkcie o vine hrdinky symbolicky ostatné postavy hlasovať. Výsledok je nerozhodný: päť na päť. Podobne diferencovaná ako trojjediná postava Iásona sú aj Medeiine reakcie na tri rôzne tváre svojho muža. Kým jedného zúfalo objíma, druhého sa snaží dostať racionálnymi argumentmi, tretieho zas doslovne uráža a ponižuje.
Bieločierne kostýmy dopĺňajú výrazný a zároveň rafinovane jednoduchý vizuál celej produkcie. Efektné kostýmové riešenie Jany Hurtigovej dotvára štylizáciu súdu, oblečenie ženských predstaviteliek Chóru do mužských oblekov zvýrazňuje aspekty boja o autoritu.
Hudba Mariána Čekovského je jedným z najvýraznejších prvkov inscenácie. Jej možno až prvoplánová apelatívnosť nemusí každému sedieť. Isté je však, že zalieza pod kožu a tak ľahko na ňu nezabudnete. Vyjadrenia Chóru dostávajú vďaka nej rituálny, osudový charakter aj napriek použitiu moderných nástrojov. Výrazné využitie hudby vyvažuje aj možné herecké limity jeho mladučkých predstaviteliek z tamojšieho konzervatória, určite však dodáva inscenácii osobitý rytmus a atmosféru, podobne ako efektná práca so svetlom.
Hodina a pol strávená s košickou Medeiou je pre diváka časom, ktorý je plný emócií. V exponovaných momentoch, keď idú protagonisti cez hranicu, môžeme obdivovať emocionálnu zaangažovanosť hercov, alebo ju aj odmietnuť. Je však pravdepodobné, že nárek ublíženého nám ani nemôže byť príjemný. Režisér Michal Vajdička vyťažil z dostupných finančných, časových, priestorových i hereckých zdrojov maximum. Táto produkcia je svojím divadelným názorom určite vysoko nadpriemerná nielen v rámci Štátneho divadla Košice. Neurčitý odkaz Euripida tlmočený náčelníčkou Chóru začína v závere podfarbovať po francúzsky spievaný šansón, ktorý využíva prvky melódie aj textov, ktoré sme predtým počuli z úst Chóru. Antická tragédia úplne prirodzene preniká do rytmov súčasnosti.

Publikované online: 27.3.2009

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.