Zoltán Egressy: DOBROČINNÁ

Vytlačiť

Premiéra 15. 11. 2007, Divadlo Thália Košice

Keď divadlo uvádza pôvodnú hru, je to vždy mimoriadne zaujímavá udalosť. Keď pôvodná hra je napísaná „na objednávku“ k istému výročiu, má to ešte ďalšie „čaro“, ale aj svoje nebezpečenstvá. Život Svätej Alžbety bol nepochybne veľmi zaujímavý, plný nie každodenných a nekonvenčných činov, ponúka teda sľubné možnosti pre historickú drámu. Režisér Sándor Beke oslovil jedného z najpopulárnejších súčasných maďarských dramatikov Zoltána Egressyho (jeho hru Portugalsko hrali v SND aj v ŠD v Košiciach), aby z príležitosti 800.-ho výročia narodenia Svätej Alžbety, dcéry kráľa Ondreja II. a Meránskej Gertrúdy, napísal drámu o jej živote. Beke sa asi stáva „špecialistom na svätcov z rodu Arpádovcov“. Ako riaditeľ Jókaiho Divadla v Komárne uviedol hru o Svätej Margite (........................písanú tiež na „objednávku“), v košickej Thálii hru o Svätom Štefanovi (József Ratkó: Pomôž kráľovi). Z nich žiaľ jedine text Ratkóa môžeme považovať za plnohodnotnú drámu. Základným problémom terajšej inscenácie – hry Zoltána Egressyho: Dobročinná, je teda dramatický text. Egressy napísal skôr životný príbeh ako drámu. Viac sa sústredil na monológy, na prerozprávanie Alžbetinej lásky k chudobným a k svojmu mužovi. Aj jej konflikty s okolím, najmä so švagrami Heinrichom a Konradom sú skôr „prerozprávané“, ako spracované do dramatických situácií. Navyše, Egressy ako by nedôveroval v schopnosti diváka pochopiť veci z prvej informácie, všetko viackrát opakuje, opakuje... Postava Otca Konráda (predstaviteľa Vatikánu, ktorého pápež poslal ako „duchovného vodcu“ pre Alžbetu), poskytujúca možnosť zobrazenia konfliktu medzi zastupovaním záujmov Vatikánu a cirkvi oproti hlásaným kresťanským hodnotám lásky k blížnemu a dobročinnosti, tiež nie je dostatočne plastická, preto sa nemohla stať „dramatickým epicentrom“ hry.

Životný príbeh Alžbety poskytuje viacej možností na zaujímavé, „plnohodnotné“ dramatické konflikty, spisovateľ ich žiaľ nedokázal presvedčivo spracovať. Keď je tento text vôbec vhodný na inscenovanie, určite len po výraznej dramaturgickej úprave. Režisér však textu natoľko dôveroval (bolo by iste zaujímavé poznať jeho dôvody), že dramaturga v inscenačnom týme ani nemal. Inscenácii dramaturgická práca výrazne chýba. V texte nenájdeme ani náznaky Alžbetinej motivácie, ktoré ju k legendárnej dobročinnosti vedú, ale ani vývoj jej vzťahu k mužovi (veď ju s Ľudovítom zasnúbili ako štvorročnú, a hneď sa aj presťahovala do Durínska), ani vnútorné konflikty alebo aspoň náznaky pochybností pri často nepochopiteľných príkazoch Otca Konráda. Je otázne, či by ich dobrý dramaturg dokázal aspoň naznačiť. Režisér Beke si s nimi bez dramaturgickej pomoci evidentne neporadil. Situáciu mu sťažoval nie len problematický dramatický text, ale aj veľmi rôznorodý súbor, a ďalej si komplikoval aj sám režisér, keď pri inscenácii hry pripustil (alebo nebodaj priamo vyžadoval?) v hereckom prejave štýl patetického romantizmu 19. storočia. Niektorí ako keby pomocou pátosu sa snažili (žiaľ neúspešne) „oživiť“ dramaticky chudokrvné postavy (napr. Lívia Varga ako Gertrúda), niektorí krvopotne hľadali možnosti medzi vonkajškovým pátosom a dramatickým napätím, akousi „vnútornou pravdou“ postavy. Úspech takejto snahy závisel v jednotlivých prípadoch najmä od „literárnej hodnoty“ postavy. Árpád Pólos (Varilla, šľachtic, ktorý Alžbetu sprevádzal z domu do durínskeho dvora) napr. výrazne a úspešne bojoval s vonkajškovými hereckými prejavmi, dramatik však „zabudol“ zdôvodniť miesto tejto postavy celom príbehu, čím herca dostal do takmer beznádejnej situácie. Vďačnejšiu rolu mala Mária Kövesdi Szabó ako Žofia, matka Ľudovíta. Chvíle, keď zastáva Alžbetu pred celým durínskym dvorom, patria medzi najkrajšie dramatické momenty inscenácie. Menej presvedčivá bola pri zobrazení svojho vnútorného konfliktu, vo chvíli, keď zapochybuje o správnosti konania Alžbety.

Ako som už spomínal, postava Otca Konráda vďaka rozporom medzi „svetskými“, materiálnymi záujmami Vatikánu a deklarovanými „kresťanskými hodnotami“ by mohla mať najsilnejší dramatický náboj, táto šanca však bola spisovateľom premárnená. Hosťujúci Sándor Halmágyi sa beznádejne snaží herecky predviesť to, čo v texte chýba. Kľúčovými postavami hry by mali byť ešte bratia Ľudovíta Henrich (Szabolcs R. Flórián) a Konrád (Attila Bocsárszky ml.). Oni sú hlavnými „odporcami“ Alžbety, najrazantnejšími kritikmi je dobročinných akcií zo zásob durínskeho dvora. Spisovateľ si však nedal záležať na zobrazení ich charakterov, ponechal ich v polohe primitívnych zástancov materiálnych hodnôt. Keby sa aj z týchto prvoplánových figúrok nejakým zázrakom podarilo vytvoriť hercom ľudské bytosti s pochopiteľnou motiváciou, určite by náhly obrat Henricha, jeho pochopenie pre Alžbetu musel zostať nevysvetliteľný, nemotivovaný, v danom kontexte nemôže byť vieruhodný. Popri nedostatočnom vykreslení motivácií hlavných postáv a z toho vyplývajúcich dramatických konfliktov autor „zaplavil“ hru obrovským množstvom malých postavičiek, ktorí nemôžu fungovať ako chór, nemôžu rezonovať, „komentovať“, každý má svoje maličké, nepodstatné výstupy, ktorými úplne „rozdrobia“ aj tak málo súdržnú matériu dramatického textu. Veľa pomoci zo strany dramatika sa neušlo ani hlavným protagonistom. Poslucháčka VŠMU, Katarína Šafaříková v úlohe Alžbety sa najviac snažila neprepadnúť všeobecnému pátosu a vonkajškovým hereckým efektom. „Vnútornú pravdu“ postavy sa síce občas snažila vyjadriť len intenzitou hlasu, mala však aj krásne herecké chvíle, miestami sa jej podarilo prekonať možnosti textu.

V kvalitnejšej hre mohla byť naozaj sugestívnou, presvedčivou Alžbetou! Viem si však len ťažko predstaviť, že by jej Ottó Culka v postave Ľudovíta mohol byť v takomto prípade rovnocenným partnerom. Je síce pravda, že jeho postava je pravdepodobne najproblematickejšia v tejto literárno-dramatugicky veľmi problematickej hre, mladí herec však neprejavil ani náznaky hereckej sily, sugestivity, ktorou by sa stala Alžbetina láska k nemu vysvetliteľným, motivovaným. Navyše ich spoločné výstupy sú - od Bekeho nečakane a prekvapujúco - aj režijne veľmi nešikovne riešené. Scéna Lászlóa Paulovicsa a kostýmy Anity Szőke tejto problematickej inscenácii výraznejšie nepomohli, ale ani jej neublížili.

Publikované online: 15.11.2007