(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Zo života napichovačov a lízačov

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Zo života napichovačov a lízačov
Divadlo
InscenáciaDivadlo SkRAT: Napichovači a lízači
Premiéra11. februára 2011
Divadelná sezóna

Scénické riešenie, scenár, réžia: Dušan Vicen, spoluautori textov a účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Milan Chalmovský, Romana Maliti, hudba: Pjoni, Radoslav Chrzan a iní, vizuálna spolupráca: Boris Vitázek
Premiéra: 11. februára 2011 v A4 – nultom priestore v Bratislave
 
Témou práce a pracovného prostredia je najnovšia inscenácia Divadla SkRAT Napichovači a lízači príbuzná niektorým predchádzajúcim či starším opusom: napríklad Dno, Hetstato vytvoreným ešte pod hlavičkou Stoky, či Paranoja alebo Smutný život Ivana T. už pod hlavičkou SkRATu. No v Napichovačoch a lízačoch je to hlavná téma, ktorej sa podriaďuje všetko. Na rozdiel od iných inscenácií, nielen tých spomínaných, má táto veľmi moderný, technizujúci výraz.
Samotné scénické riešenie je obrazom, v ktorom sa odráža aj vzťah tvorcov k téme a ich hodnotenie „javu“. Celý priestor javiska je poňatý ako open space s bielymi paravánmi – boxami pre jednotlivých zamestnancov, ktoré ho delia v perspektíve do niekoľkých úrovní. Úplne vzadu je na ľavej strane stolík s dvoma pohármi vína – obraz vytúženého cieľa po náročnom dni či po celom pracovnom týždni; na pravej strane vzadu je akási konštrukcia pripomínajúca klietku, s bežeckým pásom, na ktorom sa postavy ponáhľajú v ústrety svojim “úspechom“. Zároveň sa na prednú stenu “klietky“, obostretú sieťovinou, premietajú obrazy hercov, zväčša kráčajúcich do schodov, občas zo schodov. Vzťah tvorcov k fenoménu „práca“ je teda na prvý pohľad negatívny, kritický.
Treba však povedať, že je to ten typ práce, ktorý by sme mohli nazvať ideologickým. Tvorcovia naznačujú, že ide pravdepodobne o reklamnú alebo PR agentúru, kde sa pripravujú rôzne kampane, vrátane komunikačných, a ktorých cieľom je prinútiť ľudí, aby si kupovali veci, čo nepotrebujú. Skrátka, aby sa stroj spotrebnej spoločnosti nezasekol ani náhodou.
Tento negatívny postoj sa odzrkadľuje aj v hudbe, elektronickej, občas kakofonickej, so zhlukmi pracovných zvukov a útržkov pracovných dialógov, čo zdôrazňuje atmosféru neprirodzených, odcudzených vzťahov. Negatívny postoj je cítiť aj zo záberov ľudí v kanceláriách či na chodbách, ktoré sa premietajú na paravány, na spomínanú „klietku“ či na prezentačnú tabuľu. Aj bez textu je postoj tvorcov úplne jasný.
Keď k tomu pridáme charakteristické dialógy, plné irónie, s dvojzmyslami a slovnými hračkami, s typickým ešte hovorovejším než hovorovým jazykom a slovosledom, občasné vulgarizmy, poskladá sa nám z toho štýl Divadla SkRAT, ako ho poznáme z predchádzajúcich inscenácií. Aj táto inscenácia je komponovaná ako mozaika a hudobná skladba s opakujúcimi sa a obmieňajúcimi motívmi, kde dôležitý je celkový dojem, ktorý si z toho všetkého poskladáme v našej mysli. Aj keď by sme kompozíciu označili ako voľnú, skladba je skomponovaná veľmi starostlivo, prepracovaná do detailov.
Všetky scény sa viažu na ústrednú tému: väčšina priamo, niektoré väčšmi doplnkovo či pocitovo, či už ide o scény zobrazujúce pracovné alebo partnerské vzťahy. Spolu s Vítom, neistým uchádzačom o prácu, blúdime lesom pochybností a strachu na neznámom pracovisku, z ktorého sa v nasledujúcej scéne vykľuje sektárska firma vizionárov. Obyčajní ľudia bez vizitiek (a vízií) musia zomrieť, nemajú miesto na stupnici medzi napichovačmi a lízačmi. To sú vôbec dve základné množiny, na ktoré tvorcovia delia ľudí, či už zamestnancov alebo milencov. Motív lesa sa objaví znovu priamo v texte v scéne Genetický materiál: je to onen les života alebo nevedomia, ktorým sa každý musí predrať. A zároveň ten les, ktorý je pre muža snáď tou najvyššou ambíciou v živote, pokiaľ ho žena nechá doň vstúpiť. Otázka je, k čomu sa prederie – k pocitu víťazstva, ako vraví Romana? Alebo je bližšie k pravde o živote Ľubo, ktorý takto zhodnotí genetické plány kolegyne Lucie:
Ľubo: No nie, mňa zaujíma, kde vy beriete tú istotu, že si zoberiete tie správne genetické informácie. Čo ak zoberiete od toho, čo je vysoký, nie to, že je vysoký, ale to, že je kokot. A naopak. Tento je zase inteligentný, ale malý… a narodí sa vám malý kokot… toto mňa zaujíma…
 
Motív lesa sa objaví aj v otvorenom, smutnom závere: v podobe parafrázy Čechovovho Višňového sadu. Ale mohol by to byť aj rozhovor medzi ochranárom a developerom niekde na Slovensku:
 
Víto: Takže vravíte vyrúbať? Už z histórie predsa vieme, čo sa stane, keď sa vyrúbe nejaký sad!
Ľubo: Ale kto hovorí, že ideme vyrúbať celý sad! Ja som hovoril, že ideme rúbať sad? Ja hovorím, že práve, aby sme zachránili sad, musíme vyrúbať tých pár stromov, to je všetko!
A tiež delenie na napichovačov a lízačov: napichovačom je Lopachin a lízačom Ranevská, hoci ona bola náchylná myslieť si opak. Alebo ako v čom: z materiálneho hľadiska to sedí, ale z hľadiska ich potenciálneho ľúbostného vzťahu je to naozaj naopak. V jednej eseji David Mamet, významný americký divadelník a filmár, ktorý sa hlási k Čechovovi, tvrdí, že Lopachinovi, ktorý sa uchádza o ruku Ranevskej dcéry, v skutočnosti ide o matku – aj preto sa vraj Lopachin do svadby nehrnie.
Vráťme sa však od možných výkladov Čechova k SkRATu. „Nosné“ scény sú doplnené kratšími, absurdnými výjavmi, napr. motív Chalmovho šnupania koksu na záchode; Chalmov výstup – sen so záchodovou misou na hlave, alebo Vítov záchodový monológ o užitočnej smrti, cynicky prerušený močivším Ľubom, ukrytým za závesom. Zhuleného Chalma nájdu dve kolegyne: primeriavajú sa k nemu, zistí sa, že je to Romanin typ, hodil by sa jej aj do obývačky k sedačke, je taký „sivkasto-sivkastý“. Odchádzajú po vozík, aby si Romana odviezla Chalma domov. Zatiaľ naňho napíšu réservé, pre každý prípad.
Tento výstup, sám osebe veľmi vtipný, vyvoláva vo mne otázky, možno nepatričné, keďže súvisia s klasickou realistickou poetikou, resp. vierohodnosťou. Vo firmách tohto typu by asi nemali ženy a muži spoločné priestory na záchodoch či spoločný vstup do záchodov… Hoci, v rámci filozofie „tímbildingu“ je všetko možné. Alebo bol Chalmo nahúlený už pred tým a pomýlil si záchod… Alebo zhúlený chodí najradšej na ženský, to by sa dalo pochopiť… Alebo som príliš malicherný?
Najvýraznejšími zložkami inscenácie sú scéna, hudba a text, ktorý určite stojí aj za samostatné publikovanie. Z hercov vynikajú spontánna a sympaticky živelná Lucia Fričová a úspornejšia, introvertnejšia Romana Maliti, ktorá sa v SkRATe hneď udomácnila, akoby tam už roky hrávala. Ich porovnanie je zaujímavé aj preto, že Fričová vyštudovala herectvo na VŠMU, kým Maliti divadelnú vedu; skúsenosti s herectvom zbiera v rôznych, skôr alternatívnych, produkciách. V danej inscenácii sú však herecky rovnocenné, typovo sa dopĺňajú. Podobne je to aj s Ľubom Burgrom a Milanom Chalmovským, dokonca Burgr, aj vďaka textu a scénam, v ktorých vystupuje, je herecky výraznejší. Zdá sa, že škola nie je rozhodujúca. Otázka ani neznie tak, či je pre poetiku alternatívneho divadla vhodnejší neštudovaný než študovaný herec, na čom si zakladal Blaho Uhlár v Stoke. Herec proste buď do daného divadla zapadne, alebo nezapadne. Časy sa menia, poetiku autorského divadla a kolektívnej tvorby si osvojuje alebo vyskúšalo si ju čoraz viac absolventov VŠMU, a to nielen hercov. Autentický môže byť aj profesionál, dokonca aj absolvent herectva na VŠMU. V každom prípade, nedá sa to úplne vylúčiť…
Pri niektorých mizanscénach som postrehol zvláštny efekt. Zdalo sa mi, že niektoré odchody a príchody, resp. predely medzi scénami, silne ovplyvnené hudbou a premietaním, zbytočne naťahujú čas. Vytvárajú v podstate ilúziu hluchého miesta, keďže v skutočnosti inscenácia hluché miesta nemá. Alebo sa do tohto efektu premieta aj zjavný hodnotiaci postoj tvorcov, spomínaný v úvode recenzie? Je príliš jednoznačný a teda splošťuje kritizovaný jav? Na druhej strane, pohybujeme sa v nadsázke, miestami až v groteske… Alebo je tam skrátka len priveľa hudby a premietania naraz, čo spomaľuje tempo?
To je už možno priestor pre teoretikov umenia. V rámci tejto recenzie môžem na záver len skonštatovať, že Napichovači a lízači patria k udalostiam sezóny, k inscenáciám, ktoré treba vidieť. Nečudoval by som sa, keby po nej siahli aj organizátori rôznych divadelných festivalov.
Juraj Šebesta

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.

Uverejnené: 11. februára 2011Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Juraj Šebesta

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.

Go to Top