Zlaté prekvapenie

Dramaturgia: Michaela Zakuťanská
Scéna: Zoja Zupková
Výtvarná spolupráca: Erik Binder
Hudba: Ľuboslav Petruška
Réžia: Zoja Zupková
Účinkujú:
Gregor: Peter Brajerčík
Lucia: Zuzana Dancáková
Urban: Tomáš Mischura
Slávka: Gabriela Marcinková
Gréta: Zuzana Psotková
Dunčo: Andrej Sisák
Hudobníci: Tomáš Durkáč a Pavol Kovaľ
Premiéra: 21. 2. 2015, Prešovské národné divadlo; Malá scéna Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove
Work in progress: 21. 12. 2014
Pod tajomným názvom Kindervajco uvádzajú v Prešovskom národnom divadle hru jednej z jeho spoluzakladateliek, dramaturgičky a dramatičky Michaely Zakuťanskej. M. Zakuťanská (1987) je na Slovensku už etablovaná dramatička, ktorá svojimi textami rada provokuje a posúva pomyselné hranice tém domácich autorov spracovaných na našich javiskách neustále o krok ďalej. Do širokého spektra jej autorského záujmu sa tentoraz dostala téma devalvácie hodnôt mladých ľudí a ich neustála potreba ľudskej blízkosti a lásky v akejkoľvek podobe. Kindervajco M. Zakuťanskej je tragikomédia zo súčasnosti, ktorá rozpráva naoko triviálny príbeh spisovateľky Gréty Čiernej (aké symbolické meno!), ktorá sa po rokoch už ako spisovateľská hviezda vracia do Prešova, svojho rodného mesta, aby na literárnom festivale Prútené kreslá (vivat Dominik Tatarka) prečítala ukážky zo svojej novej knihy, románu s príznačným názvom Muž bez hodnôt. Malomesto a jeho postavičky jej ponúkajú množstvo námetov a podnetov, ktoré zahŕňa do svojho diela. V bulletine k predstaveniu sa dozvedáme: „Metropola Šariša – mesto Prešov, je vo svete preslávené pre svoju unikátnu polohu. Jeho centrom prechádza štyridsiata deviata rovnobežka, ktorá ho myšlienkovo prepája s Parížom a New Yorkom. Centrum mesta krášli opálová budova Prešovského národného divadla, postavená v slohu podnikateľské baroko. Mesto má študentský ráz, ktorý mu dávajú tisíce poslucháčov Prešovskej univerzity, poskytujúcej viac ako vzdelanie a menej ako posilňovňa.
Hlavnou turistickou atrakciou je tridsaťtrimetrové Kindervajco, týčiace sa nad Prešovom. Na jeho výrobu bolo použitých päťdesiat ton belgickej čokolády a v jeho vnútri je podľa hlavného manažéra mesta figúrka zlatej sliepky, za ktorú mesto zaplatilo milióny kindervajec zo súkromných zdrojov. Nikto však zlatú sliepku nevidel.“ Čo všetko sa odohrá v meste Prešov, ktorého dominantou je vskutku gigantické Kindervajce? Čo dokážu jeho obyvatelia obetovať, aby uspokojili svoje egá a naplnili svoje vrecká? Čo sa odohrá na pozadí takej významnej udalosti pre mesto Prešov, ako je odkrytie strategickej stavby Kindervajca?
M. Zakuťanská sa pri tomto projekte zhostila dosť nevďačnej dvojúlohy autorky-dramaturgičky. Jej dramaturgický počin absolútne chápem. Je ťažké v domácej dramatickej spisbe nájsť dielo, ktoré by korešpondovalo s filozofiou autorského divadla PND, a zároveň odzrkadľovalo súdobé pomery regiónu. A tak dramaturgička musí sama sebe, teda autorke, klásť otázky, na ktoré hľadá režisérka Zoja Zupková odpovede na scéne a v samotnom výtvarnom spracovaní scény. Smerom k vlastnému textu tak musí, alebo by aspoň mala, viackrát stáť v pozícii Sofie a jej voľby. Ktorú linku skrátiť, vyhodiť, postavu ochudobniť, či naopak rozšíriť… Režisérka Zoja Zupková svojím vizuálnym režijným konceptom a pohľadom zvonku, keďže nie je východniarkou a do tohto projektu PND bola pozvaná na hosťovanie, ponúka obrazový, takmer surreálny rozmer interpretácie textu Kindervajca. Netreba sa preto čudovať vrstveniu obrazov, prelínaniu hracích plánov jednotlivých postáv a svojskému výtvarnému výkladu hlavnej myšlienky inscenácie. Je jedno, či sme v Prešove, alebo v inom meste Slovenska, pretože všade sa stretávame s povrchnosťou, neúprimnosťou, karierizmom a manipuláciou. Čistota línií polyfunkčnej scény, ktorej je Zupková tiež autorkou, len dopĺňa a podčiarkuje tento odkaz. Pri práci s hercami režisérka ukázala, že pre ňu nie sú len výtvarnými artefaktmi, alebo len bábkami tlmočiacimi texty, ale primäla ich k tomu, aby si vytvorili svojský vzťah k postave, ktorú stvárňujú, a je jedno, či v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle slova. Herci sú počas celého prestavenia neustále prítomní na scéne. Mimo svojich výstupov sedia, sťaby v civile, za stolom na kraji hracej plochy. Aktívne sa ale zapájajú pri hereckej tvorbe scén, či už vytváraním zvukov, alebo nonverbálnym komentovaním deja. Na opačnej strane hracej plochy je dvojica hudobníkov, ktorí zasahujú do deja nielen jeho zvukovým dotváraním a hudobnými vložkami, ale aj priamo mizanscénou, keď sú oslovení jednou z postáv k vytvoreniu akcie. Na samotnej scéne je dominantná nadrozmerná konštrukcia, s ktorou herci pracujú, skladajú ju a rozkladajú, vytvárajú z nej priestory, zmeny miesta príbehu, jednoducho je multifunkčná. Komponovaná hudba Ľ. Petrušku, ako aj výrazné zvukové improvizácie zaujímavo dopĺňajú atmosféru každého predstavenia.
Herecký súbor Prešovského národného divadla v podstate neexistuje, a tak sa po prvej spolupráci na inscenácii Single Radicals znova zišli G. Marcinková, T. Mischura a Z. Dancáková, ku ktorým pribudla trojica Z. Psotková, P. Brajerčík a A. Sisák. Smutno-smiešny je príbeh Slávky, hrá ju G. Marcinková, ambicióznej novinárky, ktorej životným prekliatím je nerovný vzťah so ženatým mužom. Slávka je pre Gregora ochotná urobiť čokoľvek. A aj jej postava je rovnako plastická, ako je Slávka prispôsobivá životným zvratom. L. Dancáková hrá presne Gregorovu manželku, mladú ženu absolútne dokonalú vo všetkých svojich rolách, ako matka, manželka i milenka. Ale tak to vyzerá len navonok. V skutočnosti je opustená a nešťastná. Lucia je karikatúrou moderných, manželmi zanedbávaných superžien. Z. Psotková ako Gréta Čierna je v opozícii voči ostatným postavám. V duchu svojho mena je aj na prvý pohľad čierna, čomu zodpovedá farebné ladenie kostýmu, a v rámci svojho prejavu takmer mechanická. Jej úlohou je komentovať situáciu v meste a relativizovať vyhrotenosť ostatných vzťahov a situácií. Jej strojenosť a mechanickosť je zdrojom komiky. Grétin verný obdivovateľ je vysokoškolský učiteľ a organizátor literárneho festivalu Urban, hrá ho T. Mischura. Muž, večný chlapec, s otvorenou mysľou, takmer fanaticky oddaný tomu správnemu smerovaniu v živote. Urban je smutnou figúrkou, ktorá s nadsádzkou vlastnou duchu, povznesenému nad všetko pozemské, prehodnocuje svoj život a takmer fanaticky hľadá lásku v pravde literárneho slova. P. Brajerčík ako mestský poslanec Gregor je cynický, vypočítavý, bezohľadný a prázdny. Jedinou relatívne nezávislou postavou je „závislý“ Dunčo, ktorého statočne hrá A. Sisák, hudobník riešiaci len to, čo ho aktuálne trápi. Herci rozohrávajú na scéne vtipné mizanscény, kde ich slovné i obrazové súboje každého s každým vyznievajú niekedy viac, inokedy menej presvedčivo. V každom prípade však ako celok pôsobia šarmantne živelne a vtipne. Divák pomaly odkrýva prepletenec vzťahov, zákulisných intríg, životných sklamaní i malých iskričiek nádeje, že nie je všetko také nezmyselné a skorumpované, ako sa na prvý pohľad zdá. Za zmienku stojí i fakt, že sa herci musia pasovať nielen s komorným priestorom, kde im diváci dýchajú takmer do tvárí, ale i so scénou, ktorej konštrukcia nie je na prestavbu najjednoduchšia. A práve blízkosť hercov je tým, čo robí tento divadelný príbeh ešte autentickejším, hoci je to dramaticky hyperbolizovaná výpoveď o dobe, v ktorej žijeme a v ktorej možno ani nechceme žiť. Kindervajco je síce trocha dlhou, no napriek tomu sviežou sondou do našej aktuálnej spoločnosti. A i o tom má byť súčasné mladé divadlo, na ktoré sa oplatí ísť.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.