„Život je ako zamotané klbko katétrov“

Vytlačiť

Tanečno-činoherná inscenácia na základe textov I. Villqista. „Vieš čo... ja ti poviem, že si úbohý a smiešny a teba chytí amok – dobre? Alebo nie, počkaj... Ty mi povieš, že cítiš ku mne fyzický odpor... a ja dostanem kŕče – dobre? Alebo ti poviem, že sa z teba všetci smejú – dobre? A ty sa psychicky zrútiš. Alebo dostanem hysterický záchvat...“ (Villqist)

(Lemury – preklad Bohdana Sprušanská, Oskar a Ruth – preklad Peter Himič, prebásnenie Ľubomír Feldek)

Hudba: Matúš Uhliarik

Choreografia: Dominika Beňaková

Réžia a dramaturgia: Veronika Pavelková

Hrajú: Michaela Čillíková a Roman Poláčik

„Vari je život ako katéter?“ O+R+Katéter, teda Oskar a Rút a katéter alebo presnejšie: Oni dvaja a život. Spojením dvoch textov poľského dramatika Ingmara Villqista (Lemury, Oskar a Ruth) analyzuje Veronika Pavelková vzťah muža a ženy v celom jeho trvaní od čakania na svadbu až po spoločnú smrť. Nezaujíma ju časová súslednosť, snaží sa vytvoriť komplexný pohľad na problém, ktorý je zrozumiteľný iba v celistvosti. Hlavným cieľom režisérky nie je rozpovedať príbeh, hoci aj ten je v inscenácii prítomný. Jadro inscenácie tvorí niekoľko príbehov s na prvý pohľad voľnou, no jasnou nadväznosťou. Zaujímavé je, že medzi ktorýmikoľvek dvoma mikropríbehmi mohlo uplynúť rovnako desať rokov, ako aj päť minút. Mnohým sa síce stane, že dlhú dobu nebudú ani len tušiť, čo prečo a hlavne v akom poradí sa na javisku deje, netreba zúfať. O+R+Katéter určite nie je inscenácia, ku ktorej neexistuje žiadny kľúč.

Hneď na začiatku sa diváci dostanú do polohy aktívnych účastníkov sveta príbehu na javisku. Herci hrajú priamo na hľadisko, s ktorým sa snažia vytvoriť, našťastie, nenásilný vzťah. Tak Oskar (Roman Poláčik), ako aj Ruth (Michaela Čillíková) vyzývajú divákov, aby im boli svedkami v tom, čo sa bude medzi postavami diať. Tí takto dostávajú ťažkú úlohu rozsúdiť, či je tento a po zovšeobecnení vlastne každý vzťah medzi dvoma ľuďmi zmysluplný, a čo je v tomto prípade dôležitejšie, ospravedlniteľný. Oskar a Ruth sa vzájomne milujú aj nenávidia, robia si naprieky a vyhadzujú si na oči staré hriechy. Ich vzťah nie je nepodobný tomu v hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej od Edwarda Albeeho či v Bergmanových Scénach z manželského života. Postupne akoby sa rozpadával tak, ako sa časom rozpadáva aj rytmus valčíka, do ktorého postavy tancujú svoj zakaždým iný duet. Oproti spomínaným dielam tu však predsa len nejaký rozdiel je. Veronika Pavelková ide až za smrť oboch postáv.

Herci spojenie tanca a divadla zvládajú veľmi dobre. Dokonca aj únava, ktorá prirodzene po vyčerpávajúcich tanečných pasážach na hercov zákonite musí prísť, súznie z dejom aj so základným cieľom inscenácie. Vôbec to nepôsobí nepatrične, keď Roman Poláčik (Oskar) vytiahne z kufra fľašu s vodou. Tak ako on, aj postava sa potrebuje napiť. Tak ako on je vyčerpaný hraním, aj jeho postava je unavená vzťahom. Režisérka sa snaží navodiť pocit, akoby herci hrali na javisku samých seba. Pri plánovaných vystúpeniach z roly sa herecky nepremieňajú, a dokonca ani nevychádzajú z príbehu, ďalej hrajú vzťah muža a ženy, Oskara a Ruth. Realita sa hneď od začiatku premieňa na divadlo, aby sa z nej neskôr mohlo stať divadlo o realite.

Mení sa aj závažnosť tém, ktoré dvojica na javisku rieši, respektíve dáva na posúdenie divákovi. Ako sa časový a divadelný odstup zväčšuje, začína byť stále jasnejšie, že každá, akokoľvek vážna téma, ktorá odznela, je vo svojej podstate iba banalitou v porovnaní s komplexnosťou vzťahu postáv a otázkou, položenou priamo na javisku: „Načo toto všetko?“

Vyjadriť vnútorné rozpoloženie postáv pomáha odklon herectva od realizmu skrz tanečné vsuvky, za ktoré je zodpovedná Dominika Beňaková. Ako som už spomínal, v kontexte inscenácie nepôsobia ako prilepené doplnky, ale tvoria nedeliteľnú súčasť diela. Postavy valčíkom, ktorý choreografka zvolila ako tanenčný leitmotív inscenácie, vyjadrujú tak seba a svoje pocity, ako aj rozvíjajú dej. Rovnako šikovné použitie našla režisérka aj pre svetlo, ktoré rozčleňuje priestor, ale v niektorých momentoch dotvára mizanscény či dokonca priamo hrá s hercami. Rovnako je to aj so zvukom. Herci totiž už na začiatku priznávajú prítomnosť zvukovej a svetelnej réžie a zapájajú ju do dramatických situácií.

Okrem svetla, hudby a hercov sa na javisku objavia už iba dva kufre ako rekvizity, ktoré takisto majú svoje miesto a využitie. Herci ich používajú ako krabičky s tajomstvom vlastným iba postave. Oskarov kufor je väčší a okrem fľaše v ňom skrýva aj iné veci, ktoré by nemali vidieť ani diváci ani Ruth. Rovnako Ruthin trocha menší kufor ukrýva tajomstvo, vlastne jeden z kľúčov k inscenácii.

Napriek tomu, že Veronika Pavelková sa rozhodla uviesť hru o vzťahu muža a ženy, nejde o lacné a povrchné dielo, ako sme už tak trocha zvyknutí. Tvorcovia naozaj skúmajú pár, niekedy až na okraji svojich možností. Základným momentom uvedomenia je Ruthin pohľad do kufra, kde vidí katétre. Nedá sa presne povedať, aký je jej dôvod, keď to zúfalo hľadajúcemu Oskarovi zatají. Možno chce iba oživiť situáciu, možno Oskara v tom momente naozaj nenávidí. Isté je len jedno. „Život je ako zamotané klbko katétrov.“

Matej Moško

Publikované online: 18.11.2010

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.