Život je ako sviečková

Vytlačiť

Texty piesní: Milan Lasica
Dramaturgia: Michaela Doleželová
Scéna/Kostýmy: Tom Ciller
Hudba: Jaroslav Filip
Hudobná produkcia: Oskar Rózsa
Réžia: Jakub Nvota

Účinkujú:

Adrian: Ondrej Kovaľ
Soňa: Eva Sakálová
Milada: Ivana Kuxová
Karolína: Zuzana Mauréry
Tóno: Štefan Martinovič

Premiéra: 15. 2. 2014 Štúdio L+S Bratislava

 

Spomínam na Paríž, Za dedinou, Raz sa to môže stať, Sťahovaví vtáci, Clivota – to sú názvy pesničiek, ktoré sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva istej generácie. O ich interpretácii Jarom Filipom sa hovorí často ako o neopakovateľnej. Svojich cover verzií sa však dočkali už aj väčšie hity, tak nemôžeme nikomu zazlievať, ak sa rozhodne pracovať aj s touto legendou. Novou interpretáciou a aranžmánmi môžu naopak kultové pesničky naberať nových divákov, tým starším zas urobiť radosť.

Jakub Nvota, autor a režisér v jednej osobe, si vybral trinásť známych pesničiek Jara Filipa. K textom Milana Lasicu dorobil príbeh. V zahraničnom divadelnom svete nie je podobná prax neznáma, okrem mnohých iných takto vznikol aj muzikál Mamma Mia!

Filipove pesničky však nie sú žiadne hitovky, cítiť z nich skôr clivotu slovenského intelektuála, ktorý vie krásne hovoriť o Paríži, hoci v ňom nikdy nebol. Lasicove texty sú komplikovanejšie, než aby sa dali zaradiť do jednoduchých škatuliek s označením „o láske“, „o peniazoch“, „o prírode“, preto ani ich napájanie na text hry nie je takým jednoduchým procesom. Dalo sa to urobiť buď voľne, alebo neprirodzene. Autor Jakub Nvota sa našťastie rozhodol pre prvú možnosť.

Základnou témou hry je vnútorná neistota muža v strednom veku váhajúceho medzi manželkou a milenkou. Adrián je meteorológ, ktorý nikdy nezažil reálnu búrku. Je ženatý, ale rozhodol sa, že manželku Soňu opustí, lebo sa zamiloval do Milady. Kľúčom k deju môže byť záverečná pieseň:Tí sťahovaví vtáci / Občas sa na nich rozpomeniem / Tí sťahovaví vtáci / Keď lietaš od milenky k žene / Ach kde si doma, tu či tam / Možno sa na to opýta“. Z celej hry cítime aj akúsi „čudnú clivotu“, ktorá sa hrdinovi priplietla do života. Ako sa v hre skonštatuje, život je ako sviečková, každému chutí, ale málokto ju vie.

Nvota rozhodil svojim postavám karty veľmi jednoznačne. Okolo rozpolteného hrdinu postavil manželku, milenku, akúsi obdivovateľku a psychiatra. V tejto dobrej spoločnosti si môže hlavný hrdina dovoliť byť pomerne mĺkvy, aby to na záver celkom vtipne rozbalil v podobe príbehu o stretnutí so samým sebou na ulici. Kým on sa „charakterne“ zbalil a odišiel z domu od manželky, ten „druhý chlapík“ sa pre zmenu práve sťahoval naspäť od milenky k manželke. Išlo o celkom komplikovanú situáciu. Obaja sa vybrali na pivo, ale len sedeli a mlčali. „Keby to bol nejaký cudzí chlap, tak prosím, dohodli by sme sa, ale bol som to ja.“ 

Už len pre týchto niekoľko vtipných riadkov, ktoré pozerajú do duše súčasníka, je inak pomerne priehľadná konverzačná komédia prínosom do našej dramatickej literatúru. Komu by podobný problém nebol v nejakej verzii povedomý?

Adrián je väčšinu hry „milý, usmievavý, tichý, ktorý neublíži, neurazí“ ako ho charakterizuje jeho manželka Soňa. Dej posúvajú predovšetkým nadľahčené komentáre psychiatra Tóna. Štefan Martinovič bol v tejto inscenácii viac komentátorom ako hercom, v jeho postave je najmenej psychologického realizmu. Osobné poznámky, ktoré si zapisuje, sú skôr v polohe bonmotov, hrali by sa ťažšie aj hercom s civilnejším prejavom. „Človek sa môže trápiť s výskumom koľko chce, ženy majú aj tak vždy pravdu,“ komentuje v jednej chvíli.

Neexistencia veľkej javiskovej akcie či monológov nijako nezhadzuje herectvo Ondreja Kovaľa v úlohe Adriana. Naopak, nič nie je ťažšie, ako hrať podobného „nehrdinu“. Kovaľ zvládol váhanie, ale rovnako autentický je aj pri vykreslení svojej túžby nebyť už rozpolteným. Je to práve pragmatička Karolína, ktorá ho navádza, aby začal niečo naozaj robiť. „Viete, muž – intelektuál, skrátka vy, väčšinou len sedí a mlčí,“ povie mu na rovinu. O tejto postave sa dá pri Kovaľovi dokonca hovoriť aj ako o prelomovej, hrá zvnútornene, koncentrovane, s dôrazom na detail a autenticitu.

Ženské postavy sú vykreslene štandardne. Nevydatá Karolína túži po partnerovi, po dobrom zamestnaní, ale aj po tom, aby sa celkom „z ega vybombardovaného a v troskách ako Berlín“ nezrútila. Zuzana Mauréry dala do tejto postavy svoj šarm aj humor, takže z pätice vyšla azda aj najvýraznejšie, hoci sa pohybovala na hrane v momentoch, v ktorých až priveľmi podľahla sympatiám, ktoré jej obecenstvo prejavovalo. Dokázala byť však šarmantne ironická aj sama voči sebe, napríklad v replikách typu: „Nedokážem byť ticho, keď cítim, že by niekto mal niečo povedať“. Inokedy si posťažuje, že má smolu na mužov. „Niekto si nájde muža s tajomstvom a ukáže sa, že je to bohatý ropný magnát, no dobre, tak aspoň majiteľ nejakej továrne. Ja keď si nájdem muža s tajomstvom, ukáže sa, že má dlhy, alebo patrí k nejakej zakázanej cirkvi.“

Manželka Soňa vyzerá navonok pomerne nezaujímavo, menej výrazne, našťastie autor dal aj Eve Sakálovej pekné, herecky vďačné momenty, jej manželka je citlivá, nie hlúpa a občas aj vtipná.

Milenka Milada je vykreslená trochu jednostrunne, ako karieristka obliekajúca sa do tmavých kostýmov, ktorej povolaním je v podstate vymývanie mozgov: „Dámy a páni, položme si otázku, je vôbec nutné si ešte dnes klásť nejaké otázky... Zaberá to čas a iste to stojí veľa energie a peňazí. Kladenie otázok v nás vyvoláva obavy a často aj stres. Kladenie otázok je presne to, čo našu civilizáciu ženie do podivných úzkych uličiek, z ktorých ak si človek nedá pozor, niet už žiadneho úniku, pretože pri kladení otázok sa môže stať, dámy a páni, čo? Môžete začať pochybovať. A kto pochybuje, ten nie je pevný, ten nie je rozhodný, ten nie je presvedčený, ten nie je náš. Kladenie otázok je niečo, čomu my v našej stratégii chceme predchádzať a otázky vami kladené si položiť skôr, než to urobíte vy, a vám jednoducho už iba ponúknuť odpovede.“ Ivana Kuxová našťastie aj takto nahrubo načrtnutú postavu zahrala bez hereckých prvoplánovostí.

V Štúdiu L+ S sa veľmi o scénografii hovoriť nedá, všetky inscenácie tohto divadla trpia podobnými finančno-priestorovými problémami. Prínosom riešenia Toma Cillera je v tomto prípade postavenie krídla na šikmine, ktoré z hudobného nástroja urobilo kus scény. Kostýmy zodpovedajú postavám, len v prípade psychológa Tóna možno išli cez hranicu, motýlik urobil z postavy len akéhosi panáčika.

Hudobnú produkciu pesničiek mal na starosti skúsený Oskar Rózsa. Inštrumentácie sú samozrejme trochu radikálnejšie, než na aké sme boli zvyknutí z originálu, ale priveľmi pietna rekonštrukcia by svoj účel zrejme nesplnila. Smutné je len to, že toto je presne ten typ produkcie, ktorý mala držať živá hudba. Bez nej vzniká u diváka pocit konzervy, a to aj pri slušných spevoch hercov a vtipnej klavírnej podpore protagonistu Ondreja Kovaľa. Chápem ekonomické ohľady, ktoré divadlo viedli k rozhodnutiu využívať playback, ale celkom dobre je možné aj to, že s vynikajúcou kapelou by sa mohol tento titul stať ťahákom divadla. To by sa však divadlu oplatilo len vtedy, ak by sa jeho protagonisti – účinkujúci v rôznych divadlách – vedeli stretnúť častejšie ako raz, dvakrát za mesiac. A to je zrejme sporné.

Interpretácia pesničiek je na dobrej divadelnej úrovni, v hereckom tíme boli aj zdatné muzikálové herečky ako Zuzana Mauréry či Eva Sakálová, nehovoriac už o prirodzene muzikálnom Ondrejovi Kovaľovi. 

Autor Jakub Nvota v tomto prípade trochu prevalcoval režiséra Jakuba Nvotu, ale aspoň si neprotirečili. Výsledok je skôr komornou, intímnou spoveďou, rozprávaním medzi kamarátkami a kamarátmi, ako veľkovýpravnou šou.

Najmenej viditeľná ja na tejto inscenácii – na jej škodu – dramaturgička Michaela Doleželová. Text by pri účelnom skrátení mohol pôsobiť oveľa vtipnejšie, údernejšie a celá inscenácia menej únavne. Príbeh by asi vystačil aj na produkciu uvádzanú bez pauzy.

Výsledok je aj napriek niektorým výhradám prínosom do dramaturgie Štúdia L+S, už len tým, že je napísaný pre vekovo mladších hercov a rozširuje vzorkovník tém o problémy súčasnej generácie, pričom však nenarušuje známy štýl tejto scény. Byť vtipný, ale nepodliezať sa divákovi – to zas nie je taký samozrejmý jav v našich divadlách. 

Publikované online: 24.7.2015

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.