ZIMA ALEBO ENIGMA KONEČNOSTI V NEKONEČNE

Dramaturgia: Peter Pavlac
Réžia: József Czajlik
Scéna a kostýmy: Erika Gadus
Hudba: András Monori
Svetelný dizajn: M. Vajdička
Premiéra: 18. marec 2008, Divadlo ASTORKA Korzo ’90
Jevgenij Griškovec /1967/ patrí k tým mladým ruským divadelníkom, ktorí si svoju súčasnosť vnášajú do problematiky scénovania témy ako čosi samozrejmé. Autor, herec i režisér veľmi dobre rozumie súčasnosti a jej vonkajšej ale predovšetkým vnútornej topografii,tak kruto sa zrkadliacej v osudoch dnešných ľudí. Nejedna z jeho hier bola priam hitom nielen na území dnešného Ruska, ale aj mimo neho / Ako som zjedol psa/.
Jeho hra Zima sa stala dobrým popudom pre hosťujúceho režiséra Józsefa Czajlika /1967/, ktorý absolvoval réžiu na VŠMU /2002/ a dnes pracuje v Divadle Štúdio K v Budapešti /predtým niekoľko sezón bol režisérom v budapeštianskom divadle Bárka /2002-2006/ a zároveň ako hosť inscenoval svoje diela v Komárne, Nitre, Novom Sade, či Kaliszi/.
Už ako študent réžie upozornil na seba režijnými prácami, predovšetkým svojou absolventskou inscenáciou podľa Ostrovského hry Nevesta bez vena, ktorú hrali len herečky /vrátane mužských postáv/, ocenenej viacnásobne na festivaloch divadelných škôl.
Jeho inscenácia Griškovcovej meditácie o smrti, či umieraní a jeho farbistých i tienistých stránkach, je akýmsi pokusom o baladickú víziu s výsostne zvecnenými prvkami konkrétneho spomienkového optimizmu, ale aj s prvkami sureálnych vízií plných konkretistickej poézie.
Za dnes už pritradične spustenou zamatovou oponou sa na scéne Divadla Astorka Korzo ´90 skrývali, a po jej vytiahnutí sa odkryjú pred divákmi dvaja visiaci muži uprostred pustatiny, ktorí uviazli vo svojich padákoch v zdanlivom vzduchoprázdne, ale najmä ľudoprázdne. Režisér aj autor predložia divákovi nevdojak dvojicu mužov ako obete času a priestoru . V bielych overaloch, so snežnicami na nohách a s ruksakmi na chrbtoch, sú vysunutí v akejsi dôležitej veci „odstrelu nálože“ do tejto temnej nekonečnosti čakania. Najskôr sledujeme vecné vyprosťovanie ľudských tiel z osídiel padákov, na ktorých sa vznášali vo výške a priestore „kdesi“ bez mena a v bezmennej krajine.
Jevgenij Griškovec použil modelovú situáciu z ktorej niet úniku na to, aby nám predstavil lesk a biedu ľudskej mysle na pokraji priepasti. Jej blúdenie a hmatanie po starých stopách ľudskosti v čase bez rozmeru, v budúcej nekonečnosti sa stopy minulosti zachytávajú ako zrnká piesku v piestoch spomienok.
Bolo by isto primálo sledovať nekonečne plynúci meandrovitý rozhovor dvoch mladých pútnikov minulosti, ak by sa nezjavovala „narušiteľka“ jednotvárnosti, Snehulienka. V neobyčajnom neopakovateľnom šate sa zjavuje v postave Snehulienky herečka Zita Fuková, aby nabúrala akúkoľvek predpojatosť o tejto bytosti odinakiaľ, indivídua fantaskného realizmu mysle zakliesnenej do vlastných osídiel. Obaja muži v stvárnení Lukáša Latináka a Mariana Miezgu sa pokúšajú o nemožné, zohriať sa slovami. A prelud ženy-dievčatka, archytyp matky, milenky, pramatky či lepšie Imago-Mater v skvelom a predovšetkým vtipnom stvárnení Z.Furkovej, nastolí novú realitu výjazdov do sveta preludov a predstáv.
Slovné hračky, hravosť situácií, hravosť predstáv aj tajomná hravosť nepoznaného, len tušeného, tých dverí, otvorených budúcnosti, mala byť najživnejšou potravou tohto zastaveného času.
Mužské postavy stoja pevnými nohami na zemi a realizujú len príležitostné výlety do predstáv a fantázií. Práve v tomto paradoxnom spojení reálneho s fantazijným našli herci Lukáš Latinák a Marián Miezga dostatok priestoru pre svoje pohrávanie sa s neriešiteľnou situáciou. Do nej robí prieniky nepochopiteľná a nepochopená bytosť Snehulienky, ktorá spriada nové svety v rámci ich zastaveného času, ktorý plynie k zániku.
Pre diváka vraj nie dosť čitateľná situácia tajomných predstáv plynúceho filmu v hlave, pred definitívnym odchodom do krajiny Nikam, či do spásneho Edenu alebo nekonečného Vesmíru súcnosti, mohla byť výnimočným zážitkom veľkej metafory hravosti na pokraji priepasti. Herci by však museli vložiť do situácie intenzívnejšie sa rozpínajúcu energiu žijúceho tela, energiu nerovnovážnej rovnováhy hry slov /ku ktorej ich vyzýva autor, menej už preklad/, ale aj hry pohybu a gesta, ku ktorej ich vedie priam za ruku postava tretia – Snehulienka v podaní Zity Furkovej.
Dvaja muži v hraničnej situácii sa nám neustále predstavujú v nových tvárach, ich spomienkové defilé v presne komponovaných etudách rozpína priestory pamäti a dáva nahliadnuť do nových a nových ozvláštnení. Na jednej strane modelová situácia zastaveného času a priestoru, na druhej strane odpútaná fantazijnosť vízíí a prízrakov. Poitovanie a kontrasty vedú ich predstavy v neustávajúcom pomalom plynutí do stretov s treťou bytosťou, ktorá je metaforou premenlivosti fantázie. Herečka Zita Furková má veľmi jemný zmysel pre scénické premieňanie konkrétneho a abstraktného na vtipkovanie a humor. Ale nielen to, ona svoju metaforickú prítomnosť vedie až za obzor reálneho a konkrétneho, prichádza a stráca sa, v náznakoch aj lapidárne ponúka útržky reality a sna, či vízie, aby ich vzápätí premenila na čosi vyššie, na čistú hru predstáv a tušení. Práve Snehulienka je tým primárnym vyzývateľom, ale aj katalyzátorom novovidenej situácie a novonastoľovaných vzťahov.
Výtvarné riešenie je vo svojej čistote akýmsi otvoreným priestorom pre hru hercov. Len priezor do neznáma, kdesi /za oponu životov/ v podobe veľkého zadného otvoru, v ktorom sa zjavuje a z ktorého sa vynára a kde mizne Snehulienka, ponúka divákovi tušenie súvislostí, podčiarkuje pomyselnú hranicu, za ktorú sa nemá vykročiť. Muži ju prestúpia nahí až v úplnom závere príbehu. Výtvarníčka týmto riešením veľmi presne sprítomnila najvnútornejší motív príbehu. V kostýmovaní sa pridržala reality a zreálnenia charakterov predovšetkým v mužských variáciách akoby jednej bytosti v dvoch verziách – vojak v poli / od bielych overalov až po spodky/.
Ale postavu Snehulienky variuje v bielej a červenej. Symboliku farebnosti využila veľmi premyslene, keď ju premieňa raz na dievčatko s červenou čiapočkou a mašličkami, inokedy na archetypovú Ženu v bielej parochni, akési zosobnenie, personifikácia samotnej podstaty Zimy a jej ľadového náručia.
Režisér vedie svojich hercov nevtieravo a jemne, jeho koncepčne premyslenú obraznosť si divák neuvedomuje, nezaznamenáva ju videnú zvonku, pretože je kdesi umne skrytá do vnútra situácií a vzťahov. Aj v tom, a predovšetkým v tom, sa prejavuje Czajlikov vytríbený zmysel pre zovnútornenie, introspekciu, ktorá zo zdanlivo jednoduchých charakterov dvoch vojakov spĺňajúcich bojovú úlohu a pritom nevdojak napĺňajúcich svoj osud, robí dve mytologické postavy stratených existencií meditujúcich o zmysle svojho bytia.
Azda väčší dôraz na hereckú akciu, ktorá by vo chvíľach jemne plynúcich, nastolila akýsi neočakávaný prudký zvrat, či kontrapukt, by iste hereckému stvárneniu pomohol viac rozihrať metaforu o možnostiach hlbinnej meditácie o konci jestvovania. Herecká improvizácia vedúca predstavivosť až na pokraj akejsi snovej karnevalizácie, tranzu zachvacujúceho aj diváka do svojich osídiel mohla ešte dôraznejšie podčiarknuť inak veľmi /ba až priveľmi/ vyrovnané stanoviská a postoje oboch mužských postáv.
Czajlikova inscenácia na pôde divadla Astorka je veľmi kultivovaným obrazom o nemožnosti úniku z osudovej situácie. Má všetky parametre dobre komponovanej javiskovej štylizácie reality s jej pre aj proti. Chýba je však trochu dôrazu na surreálno v tom naliehavom, vyostrenom, útočivom pradive temno-jasných vízií, ktoré by uchvátili a nikoho nenechali na pochybách o tom, že meditácia o smrti, akokoľvek bizarná, či vzdialená, je len možnosťou ako meditovať o zmysle života.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.