Zeyer – láska – divadelnosť

Vytlačiť

Preklad: Ignác Šafár
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Katarína Holková
Hudba: Vladimír Franz
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Réžia: Peter Gábor
Osoby a obsadenie:
Radúz: Marek Geišberg, Mahuliena: Andrea Sabová a. h., Runa: Jana Oľhová, Stojmir: Ján Kožuch, Nyola: Eva Gašparová, Radovid: Michal Gazdík, Prija: Nadežda Jelušová, Živa: Anna Kubejová a. h., Vratko: Martin Meľo - premiéra/ Karol Čičmanec, Pribina: Viliam Hriadel, Vedma, Smrť: Petronela Valentová, Chór: Cantica Collegium musicum
Premiéra inscenácie: 19. júna 2010, Slovenské komorné divadlo Martin

Dramatická, veľká milostná báseň Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena je textom, ktorý je odvážne v dnešnej dobre inscenovať z viacerých dôvodov. Je rozprávkovo-nerozprávkovým textom, je tiež textom, ktorý sa do našej pamäte hlboko zapísal vďaka filmovej podobe Petra Weigla, v hlavnej úlohe s Magdou Vášáryovou, a dnešná doba je mentálne skôr naklonená milostným príbehom, ktoré majú shakespearovský tragický rozmer, ako k príbehom, ktoré končia dobre.
Základným problémom textu (okrem jeho básnicko-epizujúcej statickosti) je, že Zeyerovo videnie lásky v tejto dramatickej básni nezodpovedá iba konvencii novoromantizmu obdobia okolo roku 1898, keď hru publikoval, ale čiastočne aj lumirizmu. Tento najvýznamnejší, po česky píšuci novoromantický prozaik, básnik a dramatik zmýšľal, i vďaka členstvu v literárnej skupine združenej okolo časopisu Lumír, kozmopolitne. Veľmi často sa snažil o prepájanie univerzálnych tém so slovanskou kultúrou, teda nielen s českou, ale aj slovenskou, ako aj o hľadanie týchto tém v nich.
Okrem veľkej romantickej a tragizujúcej lásky hlavných postáv Radúza a Mahulieny, Július Zeyer vo svojej hre ponúka návrat k mýtom, mágii a bohom, ktoré kedysi tvorili súčasť nášho slovanského sveta. K svetu, ktorý už nepoznáme ani z našich rozprávok, nieto ešte z tradičnej kultúry. (Podtitul pôvodiny je: Slovenská rozprávka v štyroch dejstvách.) Ako teda zachytiť pátos minulého uvažovania? Ako sprítomniť cítenie v mytologických obrazoch - dnes? V dobe, v ktorej sa práve tvoria nové obrazy s kódmi, ktoré síce vzdialene pripomínajú tento dávny jazyk, ale sú nám ako nová obraznosť smiešne?
Slovenské komorné divadlo v Martine sa réžiou Petra Gábora rozhodlo sústrediť predovšetkým na základný milostný motív a inscenáciu Radúza a Mahulieny sme tak mohli vnímať ako veľkú dramatickú epopej s prvkami rozprávkovosti, ktoré patrili vždy príbehom pre dospelých: nezmieriteľnosť rozporov, osamelosť a strata opory v okolí. Forma, ktorú Gábor vytvoril, je veľkou pietnou spomienkou na symbolizmus i ideál národovectva zároveň. Jadro tohto chápania zmyslu - herecky veľmi precízne vystavané, s plným vedomím všetkého, čo je potrebné pre tento typ postáv urobiť, a jasne významovo podané hlavne Marekom Geišbergom (Radúz) - stálo čisto iba na milostne kreslených hlavných postavách, ktorým ostatné postavy (aj v dobrom vzťahu k nim) ešte viac stemňovali ich tragizujúci vzťah. Zvolená forma je tak veľkou výzvou pre hercov. Je však veľkou výzvou aj pre samotného režiséra, pretože sa vydal cestou, s ktorou je na Slovensku veľmi malá skúsenosť, nielen recepčná, ale hlavne tvorivá. (Metajazyk, na ktorom je postavená „realita“ Radúza a Mahulieny, je založený na princípe sna – snovosti – príbehová rovina je totiž akoby výsledkom našich najhorších predstáv o tom, čo by sme určite - najmenej - vo svojom milostnom živote nechceli. Naša divadelná kultúra však viac vníma/vie pracovať s metaforou ako s princípom chaosu a neurčitosti.)
Gáborova forma má však aj rozmer aktualizácie, modernizuje príbeh scénograficky (Jozef Ciller), hudobne (Vladimír Franz) a kostýmovo (Katarína Holková). Výtvarné riešenie vďaka veľkým papierovým fragmentom a práci s javiskovými stolmi spojilo „starú“ pamäť Zeyerovho „mýtu“ s jeho dnešným dramatickým chápaním, hudba s obdobným významom prechádzala z klasickej melodrámy do disharmónie, a kostýmy časťami odevu rozrušovali ich archetypovú jednoliatosť. Rozmer modernizácie, ani aspoň štýlovo načrtnutý, však nemali zvolené výrazové herecké prostriedky. Väčšinou išli v línii tradičného rozprávkovo-dramatického vykreslenia postáv. Jana Oľhová (Runa) do neho priniesla temnosť kliatieb, Eva Gašparová (Nyola) bezodnú osamelosť, Andrea Sabová a. h. (Mahuliena) márne hľadanie opory. Mužské postavy ako Stojmir (Ján Kožuch), Radovid (Michal Gazdík) či Pribina (Viliam Hriadel) a Vratko (Martin Meľo, a.h.) zostávali na veľmi tradičných postoch, zvyčajne variujúcich rozumné videnie sveta. (Staršia generácia hercov v nich ukázala minimum zo svojich hereckých možností.)
Po emocionálnej stránke boli veľmi silnými časťami inscenácie spevné a hudobno-prednesové vstupy chóru (Cantica Collegium musicum) a Vedmy Petronely Valentovej (podobne ako spev Radúza a Mahulieny). Slabou stránkou mnohých postáv však boli kostýmy, ktoré modernistickou štylizáciou neposilňovali v inscenácii ani rozmer rozprávkovosti a ani rozmer spirituality vtedajších a možno i dnešných čias.
Z najmladšej generácie (okrem niekde až mimoriadneho výkonu Marka Geišberga) herecky svoju postavu vyvážene a plasticky vytvoril M. Meľo, z významového hľadiska boli zbytočne jednoliate postavy Nadeždy Jelušovej a Anny Kubelovej, Mahuliena Andrey Sabovej bola silnejšia v slovnom výraze ako v mimoslovnom. Určite by sa mala viac sústrediť na pohybové vyznenie svojej postavy.
Odvaha hovoriť dnes „iba“ o láske však Martinu určite vyšla. Inscenácia je emocionálne príťažlivá, je plná úprimnej hereckej snahy hlavných protagonistov „pravdivo“ spodobiť city, ale predovšetkým citlivo reaguje na túžbu dnešného diváka po láske. Po láske, ktorá dnes nemá taký častý „mediálny“ rozmer, ale je iba sama sebou...

Publikované online: 19.6.2010

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.