Žena z minulosti

Vytlačiť

Preklad: P. Lomnický
Dramaturgia: Z. Palenčíková
Scéna a kostýmy: E. Rácová
Hudba: M. Burlas
Réžia: E. Kudláč
Účinkujú: B. Zachar, L. Jašková, J. Oľhová , J. Dobrík/N. Šáro/R. Kianica, I. Pagáčová/K. Sihelská
Premiéra 6. mája 2009, Mestské divadlo Žilina

Režisér Eudard Kudláč je takým „schimmelpfennigovským“ režisérom - priekopníkom na Slovensku. Má za sebou tri inscenácie hier od tohto zvláštneho autora (Predtým/Potom v SKD Martin; Žena z minulosti a Push up v MD Žilina) . Na nich si cizeluje svoju minimalistickú divadelnú poetiku a schopnosť obrazného, často až asociatívneho spôsobu vyjadrovania sa. Zároveň voľbou takejto dramaturgie posúva aj výrazové a vyjadrovacie prostriedky hercov žilinského a martinského divadla. Badať tu niekoľko paralel. Okrem toho, že inscenácia je súčasťou sezóny slovenských premiér, čím len dodávame, že aj toto je slovenská premiéra Schimmelpfennigovej hry u nás, je to spolupráca podobného tvorivého tímu ako pri inscenácii Predtým/Potom v Martine či pri inscenácii Mobil Sergiho Belbela, ktorá využíva podobnú poetiku.
Schimmelpfennigova hra Žena z minulosti povie takmer všetko už v názve. Jedného dňa sa zastaví v dome Franka a Klaudie istá Romy Vogtländerová, jeho bývalá láska, a dožaduje sa splnenia sľubu vernej a večnej lásky spred 25 rokov. Tento priam mystický a tajomný element načisto prefiltruje súčasné rodinné vzťahy. Romy nemusí byť iba doslovne chápanou osobou – ženou, ktorá sa dožaduje sľubu svojho bývalého, ale je metaforou našej vlastnej minulosti, ktorá sa k nám neustále a neodbytne vracia a núti nás prehodnocovať naše konania a činy, nedovolí nám ich iba tak obísť, núti nás zamyslieť sa nad životom, prehodnotiť ho a zaujať nejaké stanovisko. Schimmelpfennig ide však ešte troška hlbšie a rozširuje diapazón postáv o syna a jeho priateľku. Tak sme vlastne svedkami, ako sa isté spôsoby chovania dedia, ako sa prenášajú, opakujú, stávajú súčasťou výchovy, alebo genetickej výbavy. Na to, čo prevláda, už autor, a v tomto zmysle konkretizácie ani režisér, odpoveď nedáva. Dianie v rodinnom dome je tak zmesou náhod, zvláštnych načasovaní, (pod)vedomého zbližovania i jemnej tyranie. V tejto dráme prichádzajú na pretras úzke rodinné väzby. Je to dráma priveľmi komorná, ale svojím obsahom dosahuje veľmi široký účinok. I tu, ako v iných jeho hrách, sa autor pohráva s časovou realitou, s chvíľou predtým a potom, v minútach medzi tu, teraz, následne i prv. Realizátori spracovali premenu jednotlivých výstupov veľmi funkčne a jednoducho. Dosiahli tak neustále prekvapovanie novými situáciami skrz rýchle stiahnutie svetiel a ich rozžhavenie. Tak inscenácia naberá presne formu obrazov, radených jeden za druhým, hoci nie v priamej príčinnonáslednej súvislosti.
Tento spôsob písania iba narúša linearitu príbehu, ale nás ako čitateľov a divákov núti oveľa intenzívnejšie zamýšľať sa nad príbehom samotným, správne si zaradiť jednotlivé políčka na miesto v mozaike. Presne slovo mozaika je v tomto prípade najvhodnejším. Pri jej skladaní sa nám nestráca procesuálnosť, ale naopak sme nútení zaradiť si každú udalosť do správneho času či dokonca aj porovnať generačné súvislosti. Jedna a tá istá udalosť sa nám tak v hre a v inscenácii ukazuje z rôznych uhlov pohľadu, akoby z pohľadu každej zúčastnenej postavy. Divák má absolútnu slobodu na koho stranu sa chce prikloniť. Autor a ani režisér však, našťastie, nikoho neposudzuje, za nikoho sa nestavia, iba ukazuje fakty radené vedľa seba. Každá udalosť je rovnocenná voči tej druhej a rovnako potrebná na pochopenie súvislostí. Neexituje teda iba hlavná línia, ale hlavný je každý jednotlivý obraz v danom momente predvádzania. Je to dráma krutá a citovo chladná, ale nie bez humoru. V tomto vie autor nájsť zvláštnu symbiózu a režisér výzvu pre hercov.
Tejto obrazovo radenej kompozícii pomohla aj scénografia Evy Rácovej. Veľmi funkčne a účelne rozdelila priestor na javisku mostom idúcim priam až do divákov. Zadnú časť vypĺňajú polopriehľadné kocky s plexisklovými či mikroténovými stenami. Uprostred je jedna s otvorenou prednou stenou a po jej bokoch sú ďalšie dva kubusy. Cez ne je vidieť pohyb vo vnútri kocky, ale nie je jasný. Postava v tomto objekte je zahmlená, pohyby a gestá rozostrené. Tieto dva objekty vytvárajú jednotlivé izby domu. Môžeme dedukovať a dohadovať sa, ktoré izby prináležia komu – možná detská izba napravo, manželská spálňa naľavo a uprostred akási chodba, predsieň. Most uprostred javiska paradoxne nie je mostom k ľuďom navzájom. Nedá sa cezeň prejsť, prekročiť ho, dá sa iba obísť, alebo naň vyliezť. Mnohé monologické prehovory jednotlivých postáv sa odohrávajú práve na ňom. Tak sa most formálne stáva pódiom, kde sa odhaľuje vnútro postáv, kde sa dozvedáme o príbehových súvislostiach. Takisto je miestom podobne stavaných mizanscén medzi pármi. Je to scénografia, ktorá umožňuje dôslednú prácu svetiel. Okrem priestorovej pracuje Kudláč aj so svetelnou scénografiou. Vypichnutý svetelný štich je v tejto inscenácii zaostrením do súkromia jednotlivého človeka. Vskutku nemenná, statická a prázdna scéna umožňuje vďaka svetlu veľmi dynamickú premenu priestorov. Scénografia tak nie je ani popisná a ani ilustratívna, ale práve naopak, veľmi imaginatívna.
V tomto súčasnom duchu sú aj kostýmy, ktorých autorkou je takisto Eva Rácová. Kostýmy sú decentné, bez akejkoľvek extravagancie. Klaudia Lucie Jaškovej prechádza najväčšími kostýmovými zmenami. Najprv ju vidíme ako solídnu a distingvovanú dámu v béžovom nohavicovom kostýme, potom v ako domácu pani v ružových teplákoch, ružovom župane a s ružovým uterákom na vlasoch. Frank je v bielej košeli a v čiernych nohaviciach. Syn Andy je oblečený v rifliach a obyčajnej mikine sivastej farby. Béžové tónovanie kostýmov je takto v súlade so scénou a so svetlým, žltkastým nasvietením zadných polopriehľadných kociek. U priateľky Tiny zasa zdôrazňujú dievčenskosť ľahké žlté letné šaty. Hnedá prevláda v kostýme Romy - ženy z minulosti. Dvojdielny komplet sukne a blúzky s dlhými rukávmi v hnedých farbách dopĺňa aj tmavohnedý kabát. Kostýmy nám neurčujú špecifické sociálne postavenie postáv (Romy však nie je žiadna bezdomovkyňa), ale priznávajú ženám veľa ženskosti a krehkosti. Hovoria o ich role vo vzťahu. Presne tak ako kostým manželky Klaudie odkazuje na všetky jej role v domácnosti - je matka, manželka, pracujúca žena, ale aj žienka domáca. Kým Romy je iba návštevníčkou bez ďalších rolí a bez ďalších kostýmov. Ona je tá, ktorá svoju životnú rolu práve hľadá. Mužské kostýmy nepracujú s takýmto dôsledným zadelením rolí a sú nemenné.
Asi najväčší dôraz a centrum pozornosti je na hlavnej predstaviteľke ženy z minulosti - Romy Vogtländerovej Jany Oľhovej. Nie je to jej prvé stretnutie ani s takýmto typom textu, ani s Kudláčovou réžiou. Oľhová je typ herečky, ktorá dokáže dať aj textu bez pointy výraznú pointu. Jej frázovanie textu a intonácie prinášajú nové a nové podtexty. V jej prehovoroch sú zámlky, odmlky, akoby si dávala načas s odpoveďami. Zámerne si drží sviežosť spred dvadsiatich rokov. Tým sa nám zdá, že „minulosť“, ktorá prišla do bytu ku Klaudii a Frankovi nie je vôbec stará, ale práve naopak, je paradoxne nepoznačená časom. Jej gestá sú takmer ako u ostatných postáv minimalizované. Ruky má najčastejšie voľne pozdĺž tela, pohľad upretý sám do seba či spýtavo dopredu. V hlase má mäkkosť, nepreráža a nezdôrazňuje trpiteľské polohy, skôr zvýrazňuje polohu chtivej ženy dožadujúcej sa svojej pravdy. Jej zblíženie sa so synom svojej lásky Andym je krehučké a citlivé, dotyky sú plné strachu a neistoty. Režisér veľmi umne zopakoval pri ich zblížení mizanscénu - objatie na konci mosta, v akej sme predtým videli Andyho a jeho priateľku. Zároveň vieme predpokladať, že v podobnej kľačiacej polohe boli kedysi aj Frank a Romy. Minulosť a prítomnosť sa v tomto bode prelína, to sa podarilo Kudláčovi mizanscénou a hercom prejavom.
Minimalizmus a mäkkosť prevláda aj v prejave Borisa Zachara ako Franka, bývalej lásky Romy. Ten pár dní pred odsťahovaním sa do iného domu, mesta či krajiny, musí riešiť svoju minulosť. Nielen fyzicky prítomnú ženu, ale minulosť ako abstraktnú veličinu, ktorá opantáva jeho život. Rovnako nepoužíva veľké gestá, žiadne citové rozvibrovania v hlase, iba jasne artikulovanú reč, pomerne strohú, občas s jemným napätím v hlase. Čím viac sa blíži čas rozhodnutia, tým je jeho konanie skratovejšie, pohyb dezorganizovaný, reč zadrhávajúca sa, stráca očný kontakt so svojou ženou, uniká jej. V jeho dotykoch je láskavosť, ale zároveň aj strach. Najprv je to Frank neodbytný a drsný, postupne však mäkne a podľahne zvodom minulosti. Jeho hlas i dotyky sú jemnejšie, neschopnosť rozhodnúť sa opantáva celé jeho telo. Dostáva sa do určitého kŕča, ktorý je ale v súlade s koncipovaním postavy.
Najviac premien má za sebou Lucia Jašková ako manželka Klaudia. Najprv je veľmi pokojná, až spokojná, bez emočných vzruchov. Tie si šetrí na najvypätejšie výstupy, kde dosahuje emocionálny vrchol, napríklad keď kričí, že ju muž nebude bozkávať. Inak je jej prejav umiernený v gestách i v reči. Maximálne sa pohybuje medzi dvomi pólmi – manželka odhaľujúca iný vzťah svojho muža a preto nervózna, ale zároveň žena zranená tým, že o tom nevedela. Sme tak svedkami dvoch spôsobov ženskej lásky. Obe herečky nám ukazujú jednu časť ženského ja veľmi minimalistickými hereckými prostriedkami – sústreďujúc sa na intenzitu dotyku, intonáciu textov a adresnosť emócií. Klaudia Lucie Jaškovej je síce mladá žena, ale zrelá v uvažovaní a myslení. Nie je fatálnou láskou ako Romy, je skôr odhodlanou bojovníčkou, ženou, ktorá dáva ultimáta, ale i rezignovanou a utiahnutou a zranenou.
Syn Andy Jána Dobríka je zasa suverén, ale iba do určitého momentu. Po rozchode s Tinou a po tom, čo sa s ním aj sám vyrovná, je jeho prejav pokojnejší, je citlivejší, akýsi zakríknutejší. Jeho hlas je poloplačlivý a slovný prejav poddimenzovaný a dýchavičný. Takisto má úsporné gestá i pohyby. Jeho smrť je veľmi obrazná a len matne ako v spomienke, alebo v sne vidíme ako končí vo veľkej škatuli od malých autíčok, kam ho Romy vovlečie.
Andyho priateľka Tina Ivety Pagáčovej je v prostriedkoch najskromnejšia. V jej prejave nie sú žiadne prehnané emócie, či nátlak, je veľmi mäkká, láskavá a chápavá. Má iba jeden emocionálny výbuch, inak prijíma každú informáciu veľmi rozvážne a pokojne. Nemá problém so strihmi a rýchlou zmenou situácií. Jej slová sú úsečné, reč ostrá a pohľad priamy. Predsa však je v jej prejave a držaní tela najmä niečo veľmi jemné, nežné, krehké a dievčenské. Monológ o rozchode vypovie umiernene, presne tak, ako keď sa vzdialene rozpamätúvame na minulosť. Práve od nej sa dozvedáme o tom, ako do Romy hádzali bezdôvodne kamene - nezúčastnenou deskripciou situácie. Tina a Andy sú v príbehu opakovaním lásky jeho otca a podobného opustenia, odmietnutia a ochladnutia.
Inscenácia je veľmi kompaktným sledom obrazov o analýze vzťahu jedného páru a o jeho postupnom konci. Aj záverečná skladba od skupiny Radiohead – Last flowers iba potvrdzuje túto novodobú tragédiu rodiny. Tragické spálenie domu a spálenisko vzťahov je opäť znázornené obrazne projekciou plameňov a červeným nasvietením zadnej kockovej konštrukcie. Oheň ako trest za opustenie (nielen Romy Vongtländerovej, ale aj Tiny) je zároveň metaforou spálených mostov, keď už niet kam ísť.
Režisér Kudláč staval mizanscény veľmi citlivo, pričom zdôrazňoval ich vzájomné opakovanie pri jednotlivých pároch. Postavy sa často k sebe najprv nedokážu priblížiť, vzájomne si uhýbajú, bránia sa dotyku, a až po určitom slovnom sebaodhalení k sebe nachádzajú cestu a realizujú dotyk. Veľmi jemne pracoval s tým, aký emocionálny stav postáv nám predostrie a ako nám odhalí jeho príčinu vychádzajúc z hry a dôslednej analýzy situácie.
Je to inscenácia sugestívna, ktorej minimalizmus prostriedkov nič neuberá na hĺbke výpovede či schopnosti udržať diváka v napätí. Ani filmovosť strihov neprekáža, naopak dodáva aj vďaka hudbe Martina Burlasa celku tempo a švih.

Publikované online: 6.5.2009

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.