Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych

Vytlačiť

Autor: Jakub Nvota s použitím motívov P. Dobšinského
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna a kostýmy:
Nataša Štefunková
Hudba:
Andrej Kalinka
Réžia:
Jakub Nvota

Premiéra: 12. a 13. apríla 2010, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych – to je názov inscenácie, z ktorého vyplýva, že základom hry sú motívy a postavy z Prostonárodných slovenských povestí nášho národného rozprávkara Pavla Dobšinského. Ak by sme si však mysleli, že ide o rozprávkový titul alebo titul určený deťom, sme na omyle.

Režisér Túlavého divadla a majster plenérového divadla na Slovensku Jakub Nvota naštudoval s nitrianskym Starým divadlom veselú, miestami až bujarú inscenáciu plnú strašidelných príhod, ktoré sa stanú Žene Kleopatre. Ide teda o predstavenie pre dospelých.

Inscenácia je scénickým rozprávaním príbehu obyčajnej súčasnej ženy - Ženy Kleopatry, ktorá hľadá ideálneho manžela, muža, partnera, priateľa...

Uprostred scény je situovaný stánok Poštovej novinovej služby (PNS), ktorý sa mení na ďalšie prostredia (scéna Nataša Štefunková). Stánok – búda je centrom scénického diania a príbeh sa končí tak, ako sa začína – pri tomto stánku.

Hra sa začína dejovo neviazaným, ale sekundárne s koncepciou hry korešpondujúcim vtipným výstupom - protestom oklieštenej skupinky dvoch ľudí, ktorí protestujú proti bulvárnej tlači. Pri stánku sa objaví žena Kleopatra („ktorá po láske pátra“ – ako ju uvádzajú v bulletine). Žena sa „dušuje“, že by chlapa zo stánku – Tibora - nechcela, akože je nad ňou Pánboh. Vtom sa naozaj objaví veselý slovenský Pánboh s harmonikou. (Hrá ho autor hudby k inscenácii Andrej Kalinka. Vytvára nielen hudobný sprievod, ale zároveň hrá aj rolu a dáva tempo celému predstaveniu.) Pánboh ju kára za to, že číta rôzne „škváry“ – braky a ponúka jej Dobšinského povesti, v ktorých sú riadni chlapi.

Zároveň sa Pánbožko Kleopatre ponúkne aj sám, volá ju do neba, aby sa stala jeho ženou. Žena Pánaboha odmietne s odôvodnením, že by sa staral o všetkých, len nie o ňu. Pánboh sa nahnevá a prekľaje ju veršami:

Tak nech si ťa berie diabol

A s ním sedem prekliatych

Kým sa naspäť nevrátim

Sedem chlapov, sedem skúšok

Tu sa začína vlastný „hororový“ príbeh ženy Kleopatry, ktorý, ako nechtiac prezradí Anjel, je iba snom, čím zjemňuje nastupujúce tortúry.

Žena prechádza, ako v každej rozprávkovej putovačke (preberá sa iba model, nie obsah), od jednej rozprávkovej postavy k druhej, kým neuzatvorí kruh pri poslednom siedmom chlapovi - „trápičovi“ (ako sedem havranov).

Jej hororové putovanie sa začína stretnutím so Smrtihlavom a Potvorníkom (smrťou), ktorí ju uvedú chlapovi malého vzrastu s veľkou bradou k Laktibradovi (hrala ho Lucia Korená). Laktibrada túži po žene, avšak Kleopatra sa mu nedá. Za to musí veľmi trpieť a podstúpiť rôzne tortúry, ktoré vyzerajú síce „hrôzostrašne“, ale sú prezentované s veľkou dávkou komiky a humoru. Surovosť zostáva iba v slovnej, nie vizuálnej rovine. Vizuálne stvárnenia tortúr sú vtipné a únosné, oproti niektorým scénam vo filmoch neporovnateľné a neškodné. Všetko je komická nadsázka.

Príbeh pokračuje tým, že žena nakoniec Laktibradu pokorí, a ten sa dostane do depresie.

Ďalšou skúškou Kleopatry je stretnutie so žiarlivým Svenči gazdom, ktorý chce dať po papuli aj Dostojevskému, lebo si myslí, že to je nejaký Kleoptarin nápadník. Svenči gazda začne rozumieť reči zvierat (motív z rozprávky o Zlatovláske), dej sa zvráti tak, že napokon chce Kleopatra Svenči gazdu. Už už ho má, avšak Svenči gazda takmer zošalie z toho, čo všetko sa od zvierat dozvie, zo svadby aj tak nakoniec nič nebude – nakoniec zuteká samotný gazda.

Nasleduje scéna s Čarodejníkom (hrala ho Danica Hudáková). Je to scéna, ktorá patrí medzi tie drsnejšie scény, kde Kleopatre oddelia hlavu od tela a vytrhnú jej dušu. Ešte príde Šarkan, z Čarodejníka sa nakoniec vykľuje žena – Češka (nakoniec prezentovaná ako Božena Nemcová). Motív s Boženou Nemcovou zbytočne odpútava od základnej dejovej línie. Režisérovi Jakubovi Nvotovi, ktorý je zároveň autorom textu, sa stáva častejšie, že sa nevie vzdať niekoľkých slovných hračiek a vedľajších motívov, ktoré len okrajovo korešpondujú s hlavnou dejovou osou a neprispievajú tak k zrozumiteľnosti dejovej osnovy. Inými slovami povedané, autor nevie presvedčiť režiséra, že sa môže niektorých nápadov v prospech celku vzdať. V príbehu sa nakoniec objavuje zabijak Mataj, ktorý surovo a bezdôvodne zabíja každého, kto mu príde pod ruku. Kleopatra ho vyslobodí svojou láskou – Mataj to samozrejme považuje za svoje prekliatie. Láska víťazí i nad Smrtihlavom. Záver hry autor tiež rieši prostredníctvom rozuzlení z rozprávok.

Hra sa končí precitnutím Kleopatry zo zvláštneho sna, kedy sa opäť stretne s trafikantom Tiborom, ktorému sa snívalo, že bol Lomidrevom. Epilóg patrí Pánubohu a anjelom.

Divadelný text hry Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych autora Jakuba Nvotu je v princípe paródiou s prvkami travestie, pretože klasické modely nielen paroduje ale v niektorých prípadoch ich otáča naruby (napríklad Mataj svoje vyslobodenie považuje za prekliatie).

V hre autor zosmiešňujúcou formou na podklade vybraných drsných motívov z prostonárodných rozprávok/povestí nenásilne a veľmi vtipne pomeriava mužsko-ženský princíp koexistencie. Príbeh Ženy Kleopatry a príbehy ďalších hrdinov hry – ktorými sú väčšinou záludné a negatívne postavy z rozprávok (a nielen z nich) rozpráva a buduje vo viacerých, zväčša parodicko-kritických vrstvách.

Prológ a epilóg autor a režisér koncipoval ako začiatok – stvorenie a šťastný koniec (prebratie zo zlého sna) ako doslov uzatvorením Pánbožkovými slovami o tom, že svet je už taký, že po láske túži, pričom anjeli na záver ospevujú naše najkrajšie povesti, kde sa celý svet v srdci pomestí.

Inscenácia svojou zábavnou podstatou nepriamo nadväzuje na sériu kabaretov pre dospelých, ktorých tradíciu začal v tomto divadle režisér a riaditeľ divadla Karol Spišák v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, nemá však aktualizačný politický charakter, no patrí do okruhu štylizovanej ľudovej zábavy a humoru.

Je ľahkou, nie veľmi intelektuálnou zábavou s láskavým povšimnutím si viac než pranierovaním prezentovaných javov či skutočností. Inscenácia si zaručene nájde svojho vďačného diváka z radov dospelých, nevidím ju ako inscenáciu pre mládež, ktorá nemá také životné skúsenosti aby mohla adekvátne porozumieť a prijať jej parodický pohľad na mužsko-ženské či žensko-mužské spolužitie.

Nvotova inscenácia síce obohacuje repertoár nitrianskeho Starého divadla, využíva jeho dobre disponovaný mladý, divadelne a hudobne potentný súbor, no má priveľmi osobitý rukopis autora a režiséra, ktorý azda viac prislúcha Túlavému divadlu. Časom by sa mohlo stať, že viaceré divadlá a ich inscenácie (z bábkových napríklad ešte Bábkové divadlo v Žiline) si divák bude mýliť s Túlavým divadlom (rovnaký inscenačný štýl, postupy, poetika pseudoľudového textu, žáner, spôsob hrania atď.)

Treba si otvorene povedať, že ako jedna skúsenosť bola táto inscenácia v tomto divadle dobrá, no otázne zostáva čo by priniesla eventuálna ďalšia – okrem dobrej kultivovane realizovanej divadelnej zábavy možno žiadne ďalšie prekvapenie. Rezervy nevidím ani v ďalšom rozvíjaní divadelného jazyka, ktorý je úzko spojený s literárnou poetikou, ktorá je už, berúc do úvahy viaceré Nvotove pouličné predstavenia viacerých divadiel pridlho rovnaká.

Napriek tomu považujem nitriansku inscenáciu za dobrú, k čomu prispel nitriansky herecký kolektív na javisku vedený pod „taktovkou Andreja Kalinku“.

V hereckých výkonoch dominovala Oľga Schrameková, ktorá patrí medzi opory nitrianskeho súboru, jej životné skúsenosti a všeobecný herecký talent (vie zahrať vynikajúco úlohy komické i tragické; vládne širokým diapazónom hereckých výrazových prostriedkov s darom spevu) dávajú predpoklady pre výborné zvládnutie rolí, ktoré v divadle dostáva.

Mimoriadne vtipne sa zhostila svojej úlohy Laktibradu nežná a jemná Lucia Korená, absolventka Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU.

Miloš Kusenda pôsobil vo svojich postavách Svenči gazdu a Mataja mierne schematicky a k takémuto prevedeniu svojich rolí sa blížili aj ďalší predstavitelia rolí, najmä mužská časť súboru. Istý schematizmus pravdaže vyplýva priamo z podstaty predlohy, preto je treba s hereckými prostriedkami narábať opatrne.

Mimoriadne príjemne pôsobil šantivý a šarmantný anjelský zbor (Lucia Korená, Danica Hudáková, Miloš Kusenda) a spontánny, šaržami nepokazený Andrej Kalinka v úlohe Pánaboha.

V uchýlení sa ku schematizmu vidím problém sériového uvádzania inscenácií tohto typu.

Ida Hledíková

Publikované online: 12.4.2010

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.