Zabudnite na holuby alebo o tom, že stále treba veriť na splnené sny

Vytlačiť

Dramaturgia: Mariana Luteránová a Ján Luterán
Réžia: Mariana Luteránová a Ján Luterán
Hudba: Juraj Bielik
Texty piesní: Juraj Bielik, Mariana Luteránová, Ján Luterán
Pohybová spolupráca: Tomáš Mischura
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Eva Kleinová

Účinkujú:
Popoluška – Jana Jurišincová
Zlá teta – Zuzana Kúšiková
Sesternica Milena – Veronika Husovská
Komorník Alfréd – Igor Kasala
Princ – Lukáš Šepták
Dva bláznivé orechy – Frederik Ferenc a Filip Lenárth

Premiéra: 24. február 2013, Veľká scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Už v rámci hodín slohu počas gymnaziálnych štúdií sa študenti stretávajú s požiadavkou prepracovať alebo prerozprávať známy rozprávkový príbeh. Aj renomovaní autori sa v „núdzi“ občas uchyľujú k podobným praktikám, a tak je úplne prirodzené, že takáto úloha – ponúknuť známy príbeh novým spôsobom – mohla stáť aj pred autorskou dramaturgicko-režisérskou dvojicou manželov Luteránovcov.

Ak si vedenie divadla začne klásť otázku – ako prilákať detského diváka do hľadiska, určite padne dramaturgická voľba na osvedčený klasický rozprávkový príbeh. Predpokladajme teda, že práve táto požiadavka oživiť overený text bola dominantným prvkom pri rozhodovaní o titule Popolušky v Divadle Jonáša Záborského. Malého diváka a mladé divadlo tu majú radi, a preto si znova vybrali istým spôsobom „riskantnú“ cestu, keď ako inscenátorov povolali miestnych rodákov, mladých divadelníkov. Takýto čin sa udial v DJZ už niekoľkýkrát a poskytol tak šancu vyštudovaným umelcom vrátiť sa na východ a ponúknuť svoj pohľad na súčasné divadelné umenie prešovskému publiku. Inscenátori prišli s naozaj veľkolepými plánmi, avšak ich výsledná realizácia (po koľkýkrát?) až taká veľkolepá nie je. Avšak nepredbiehajme.

Dospelý divák a čitateľ videl a počul už nejednu verziu rozprávky o sirote, ktorá v dome svojho nebohého otca slúži macoche a jej dcéram dovtedy, kým si ju nevyberie za manželku samotný princ. Cesta k sobášu ale nie je jednoduchá a po sérii trápenia, skúšok a pomocou kúziel i ríše zvierat sa chudobné, pracovité dievča stáva princovou nevestou. Čo však robiť v prípade, keď samotný základný sujet nesedí? Pre poučeného diváka je odpoveď jednoduchá, treba sa nechať unášať celkom vtipným, jemne parodizovaným príbehom s odkazmi na azda všetky známe i menej známe Popolušky. V prípade detského diváka sa však práve od tohto momentu odvíja i problémovosť prešovského príbehu Popolušky. Odhliadnuc od objektívnych činiteľov, akými sú nedostatok financií na realizáciu, vhodnosť kratšej minutáže pre detského diváka, (75 minút bez prestávky je v tomto prípade takmer až opusom), rozmery a technické zabezpečenie javiska či takmer komornosť obsadenia, inscenácia zápasí so základnými nedostatkami súvisiacimi s dramaturgicko-režijnou koncepciou. Úprava textu predpokladá diváka, ktorý už videl, počul, čítal túto rozprávku opakovane, inak (a to je pri detskom divákovi, žiaľ, pravidlom) nemôže pochopiť skratku a odkazy v texte. A teraz nemám na mysli v podstate vtipnú zámenu pomáhajúcich holúbkov za dva orechy, skôr škrty a nezrozumiteľnosti príbehu. Táto poznámka je podstatná vtedy, keď predpokladáme, že na Popolušku príde do divadla v prevažnej väčšine dieťa do osem rokov.

Inscenácia sa začína veľmi sľubne, keď sa dve obrovské orechové škrupiny dohojdajú na javisko a vyskočia z nich dva prekárajúce sa orechy: Orech a Orech. Neprestajne sa hašteria, vtipkujú, sú akýmisi odcudzujúcimi prvkami, ktoré vysvetľujú, prečo na scéne nevidíme to, čo od rozprávky očakávame, ale niečo trochu iné, konečne pravdivé. Takže, stručne povedané, Popoluške k šťastiu nepomohli usilovná práca a milé holúbky, ale ťažká práca, dobrota a dva zázračné orechy. Nemala zlú macochu a nevlastné sestry, ale zlú tetu a sesternicu. Zvyšná časť príbehu viac-menej v torzovitých úryvkoch sedí, keď berieme na vedomie to, že po troch plesoch, stratenej črievičke, odrezanej päte a potrestanom zle všetko dobre dopadne... Vtipné dialógy vhodné viac pre dospelé publikum striedajú gagy a komické výstupy pre deti (áno, stále platí, že ak sa na javisku dvaja kopú do zadku, salvy smiechu sú zaručené). Inscenácia je popretkávaná milými, snáď aj chytľavými pesničkami Juraja Bielika s jednoduchými textami trojice autorov Bielik, Luteránová, Luterán (mne v ušiach zostala azda len jedna z nich). Čo sa týka textu, znova sa pri prešovskej Popoluške potvrdilo, že byť autorom scenára, resp. spoluautorom, dramaturgom a režisérom v jednom, resp. v dvoch, keďže ide o spoluprácu manželského páru, nemusí byť vždy najideálnejším riešením.

Pri rozprávkovej produkcii akosi prirodzene očakávame vizuálne čarovanie. Scéna Michala Lošonského je ale rozporuplná. Doslova malá a hranatá, umiestnená na veľkom javisku, s obrovskou centrálne umiestnenou konštrukciou stromu, na ktorej sú herci stratení. Nevyužíva priestorové možnosti veľkej scény. Rozprávkovo možno vnímať azda len jej symbolické trojrozdelenie na detail kuchyne, teda kachľovej pece s komínom ako priestoru Popolušky, torzo domu v pozadí so zázračným stromom ako priestor Popoluškinej tety a sesternice, a vstup do paláca. Až na pár výnimiek (úvodné orechy, vytriedené strukoviny v podobe korálových reťazí) sú realistické rekvizity viditeľné pre divákov do 6. radu. Ani len náznak humoru, či vizuálneho podnecovania detskej fantázie (okrem zašifrovanej témy plesu s vytvarovanými tylovými tanečnicami pripomínajúcimi megabábiky zo šúpolia). V prípade, že by to bolo na menšej scéne, určite by som ocenila nápad s posteľou ako pars pro toto domu macochy, torzo kuchyne a dominantný orech meniaci farby a svietiaci pri čarovaní. Takisto torzo paláca, teda pohybujúce sa schody s časťou vstupného portálu, na prázdnej scéne nemusia byť pre deti úplne čitateľné.

Scénu oživujú výpravné kostýmy Evy Kleinovej. Vo farbách, s humorom a svojským zmyslom pre nadsadený detail (Milenino kostýmovanie, parochne, doplnky na bál i pre princa, premena orechov na čašníkov) rozprávajú vlastný výklad Popoluškinho príbehu. Niečo medzi klasikou, moderným divadlom a barokovo štylizovaným popartom.

Režiséri si z bohatého prešovského súboru vybrali typovo zaujímavých hercov. Jana Jurišincová je veľmi milou, hravou a pekne spievajúcou Popoluškou; jej vysnený princ, Lukáš Šepták, je trochu kostrbatým, možno herecky nevyhraneným. Zlá teta, Zuzana Kúšiková, ako aj sesternica Milena v podaní Veroniky Husovskej sa zas doslova vyhrali so svojimi figúrkami. Mali možnosť, a aj s evidentným potešením nadsadzovali, prehrávali a karikovali svoje figúrky. Hoci by sa mohlo zdať, najmä pri Kúšikovej, že hrá až príliš prehnane teatrálne, formát to uniesol. Aj komorník Alfréd v podaní Igora Kasalu sa pokúsil rozšíriť svoje herecké výrazové prostriedky o ľahkosť a hravosť detských liet (napríklad pri preskakovaní cez švihadlo). Napriek názvu rozprávky, hlavnými postavami sú dva orechy: Orech Frederik Ferenc a Orech Filip Lenárth. Ako rozprávači príbehu, a zároveň aktívne postavy majú najťažšie úlohy. Museli spievať, tancovať, skákať, lietať, normálne rozprávať, a pritom byť vtipní a veselí. Hoci im ešte chýbala ľahkosť a presvedčivosť, súvisiaca, verím, s premiérovou trémou a mladíckou hereckou nevyhranosťou, s počtom predstavení aj ich majstrovstvo určite príde. Zatiaľ to bola pre nich šanca a výzva uhrať túto takmer klauniádu.

Ak sa vyberiete do Divadla Jonáša Záborského v Prešove na rozprávku s pesničkami Popoluška, pripravte sa na miestami zábavné, miestami rozpačité moderné rozprávanie klasického príbehu. 

Hana Rodová

 

 

publikované online 14. 10. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 24.2.2013

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.