Za kamarátstvom do inej krajiny snov

Vytlačiť

Pôvodná rozprávková hra

Dramaturgia Petra Štorcelová a.h.
Kostýmy Petra Hulinová
Réžia a scéna Peter Palik

Osoby:
Rozprávačka, Baobab, starý strom, Veža, Veľryba, Veľrybiačik: Milada Filipčíková
Ďuďo: Ján Demko
Ora: Anna Čitbajová

Premiéra 22. januára 2012

(Písané z hosťovania BDŽ na Divadelnej Nitre dňa 21. septembra 2012 a z DVD záznamu.)

Ak nás premiéry žilinského BD nie vždy uspokoja svojím inscenačným výsledkom, rozhodne sú vo väčšine prípadov dramaturgickým prínosom. Často totiž ide o netradičné, objavné tituly či premiéry pôvodných hier slovenských autorov. To je aj prípad spisovateľky Libuše Friedovej a jej Neobyčajného týždňa. Hoci Friedová patrí ku staršej generácii autorov kníh pre deti a mládež (1925), predsa sa zaujíma o život dnešných detí, počúva, čo a ako sa rozprávajú. Dnes už deti medzi sebou nehovoria slovníkom tradičných básničiek a veršovačiek, do reči sa im miešajú aj základné slovíčka z angličtiny. Friedová sa s touto skutočnosťou vyrovnala s pochopením. Najprv v rozhlasovej podobe (2007), a teraz, zásluhou Petra Palika aj na pôde bábkového divadla. Žilinčania sa s témou detskej komunikácie v anglickom jazyku stretli už v minulosti, keď v réžii Antona Šulíka ml. uviedli rozprávkový muzikál T. Janovica a J. Koleničovej Sedem dwarfs alebo Seven trpaslíkov (1994). Libuša Friedová si pri svojom rozprávkovom príbehu o priateľstve dvoch detí zo vzdialených krajín s rozdielnymi jazykmi pomohla snovým príbehom. Napísala ho tak, aby sa slovenský chlapec menom Ďuďo a anglické dievčatko Ora stretávali každý deň v týždni pri spoločných detských snoch. Aby prežívali príbehy s novými rozprávkovými postavami, pričom by vzájomne spoznávali neznáme slovíčka toho druhého. Na tomto princípe sa detskí hrdinovia zoznamujú so smutným starým stromom, s vysokou špinavou vežou, s ustarostenou veľrybou, ktorej sa zatúlalo veľrybiatko, sledujú život v oceáne a každému nejakým spôsobom pomôžu (aj za pomoci detských divákov). Spoločne sa potom vracajú tou istou snovou cestou domov. Poetický príbeh je spájaný s postavou Rozprávačky, ktorá má v inscenácii viacero funkcií. Okrem uvádzania jednotlivých dní v týždni vytvára tiež spomínané rozprávkové postavy.

Ako sa uvádza v materiáloch ku premiére, pôvodnú rozprávku L. Friedovej zdramatizoval pre bábkové divadlo Peter Palik a režijne ju naštudoval s trojicou hercov Jánom Demkom (Ďuďo), Annou Čitbajovou (Ora)Miladou Filipčíkovou (Rozprávačka). Na pomoc si pribral hosťujúcu dramaturgičku Petru Štorcelovú, kostýmovú výtvarníčku Petru Hulinovú a pod scénické riešenie sa podpísal samotný režisér. Otázkou zostáva, kto navrhol bábky, pretože ich autor nie je v programe uvedený. Hudobnú stránku inscenácie s viacerými tradičnými pesničkami a melódiami (chýba meno autora), zastupuje Ján Demko hrou na hudobnom nástroji.

Na scéne dominuje detská posteľ, na ktorej a okolo ktorej sa odohrávajú jednotlivé snové príbehy detských protagonistov. Režisér Palik ich predstavuje nielen prostredníctvom dvojice hercov, ale tiež hrou s bábkami, ktoré ich zastupujú. Túto funkciu niekedy preberá, nie vždy dostatočne zdôvodnene, Rozprávačka, aby skôr uvoľnila ruky bábkohercom k ďalším akciám. Výtvarné stvárnenie bábok Ďuďa a Ori s porcelánovými, maľovanými hlavičkami nepôsobí dostatočne komunikatívne a divák sa s nimi nestačí stotožniť. (Iste aj preto, že sú v neustálom pohybe.) Posteľ sa stáva akčným centrom aj pre výstupy Rozprávačky, ktorá sa prehodením jednoduchého kostýmu cez svoju postavu stáva stromom, z matracov vytvára starú, špinavú vežu, ktorú pozvané deti z obecenstva „umývajú“ pomocou mydlových bubliniek, časť periny tvorí veľrybu a z posteľnej plachty vzniká oceán s tieňohrou vodného živočíšstva. Je tu cieľavedomé úsilie po rôznorodej výtvarnej kreativite, vytváranej bezprostredne hercami počas jednotlivých výstupov. Škoda, že niektoré ďalšie prvky (javorový list, motýľ) realizované v tvrdom bielom materiáli, stratili podobnú tvorivú hravosť. To sa týka tiež objektov, s ktorými sa detská dvojica stretáva pri svojej spiatočnej ceste (veža, strom), pretože ich nové tvarové i materiálové riešenie je dosť ťažko identifikovateľné. Iba s problémami som sa stotožnil s niektorými kostýmami hercov. Azda najmenej s rozgajdanými, páskovanými gaťami (pyžamom?), do ktorých bol navlečený Ján Demko.

Inscenácia má hneď od začiatku veľké tempo, ktoré určuje Demko s Čitbajovou neustálou hereckou aktivitou pri akciách detských postáv Ďuďa a Ori. Na tomto priamočiarom základe je vlastne vybudovaná ich detská typológia. Neraz by sa však žiadalo zvoľniť tempo, utlmiť hlas, podiviť sa nad neznámym anglickým slovíčkom, možno sa i zasmiať nad jeho skomoleninou, zopakovať si ho, aby ono správne došlo až do povedomia divákov v hľadisku. Zatiaľ angličtina prebieha v rýchlom slede, niekedy celkom nezrozumiteľne a bez akceptovania možnosti jazykového kontaktu hry a divákov. Osobou, ktorá ako keby narušovala zvolené inscenačné tempo, sa nevdojak stáva Rozprávačka Milady Filipčíkovej. Na okraji javiska, neďaleko postele, má vybudované svoje samostatné „oddychové“ miestečko s jednoduchými zvukovými nástrojmi (triangel, xylofón), ktorými podkresľuje niektoré akcie. Tu má tiež ukryté niektoré scénické prvky, ktoré však herecky neobjavuje, ale občas sa s nimi pasuje, aby ich dostala do akcie. Rozprávačka je osoba, ktorá prichádza do bezprostredného kontaktu s detským divákom, oboznamuje ho so situáciami a textovo posúva dej o ďalší deň v týždni. Škoda, že Filipčíková si pre Rozprávačku nevytvorila svoj osobitý charakter (lebo postava nemá byť pani učiteľkou). Počas príhovorov k deťom často nedohráva svoj výstup a obyčajne už na konci vety uteká ku svojmu stánku pre nejakú rekvizitu alebo hudobný nástroj. Aj pri výstupoch Ďuďa a Ori, keď iba sleduje ich konanie, zostáva herecky málo aktívna. Ale najmä pri stvárňovaní jednotlivých rozprávkových postáv (strom, veža, veľryba) by ich mala charakterovo omnoho výraznejšie rozlíšiť, aby nesplývala do celku.

Friedovej rozprávka má nepochybne prvoradú úlohu v poznávacej funkcii: oboznámiť detských divákov s novými anglickými slovíčkami, zopakovať ich, ba možno ich i niečo naučiť. Ukázať im, že aj na druhom konci sveta môžu mať svojich kamarátov a kamarátky, aj keď hovoria iným jazykom. A hoci s týmto zámerom bola inscenácia tvorcami pripravovaná a v noticke k predstaveniu jednoznačne charakterizovaná, práve v tejto základnej inscenačnej zložke sa minula cieľa. Na javisku sa síce neustále niečo deje a inscenátori ponúkajú aj viacero dobrých nápadov, ale to je v tomto prípade skutočne málo.

Môžeme sa vyjadriť aj tak, že žilinský Neobyčajný týždeň počas predstavenia s deťmi „frčí“. Lenže, tvorcovia inscenácie deťom neumožnili to, prečo ich na stretnutie s Ďuďom a Orou do divadla pozvali a k čomu ich vyzvali: „Skúste snívať spolu s nimi a naučte sa i nové anglické slovíčka.“ Veru neviem, či si pri zvolenom inscenačnom tempe stačili niektoré slovíčko aj zapamätať. Jednoducho, tvorcovia túto možnosť nevyužili.

Vladimír Predmerský

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 22.1.2012

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.