Z tragédie pre mládež až romanca pre dospelých

Vytlačiť

Štvorica mladých ľudí roztáča kolotoč príbehu na prahu detstva a dospelosti o krehkých priateľstvách, trpkých sklamaniach a hľadaní seba samého.
V poradí druhá inscenácia pre mládež vznikla v rámci medzinárodného projektu Platforma 11+ podporeného Európskou úniou.

Réžia: Kati Kivitar
Asistent réžie: Marko Tiusanen
Dramaturgia: Juraj Hubinák
Scéna a kostýmy: Zuzana Hudeková
Produkcia: Katarína Ďurčová
Účinkujú: Elena Kolek Spaskov, Ludwig Bagin, Ľubo Bukový, Juraj Loj

Ťažko povedať, kedy presne to začalo, no dlhodobo sa medzi divadelníkmi ozývajú hlasy, ktoré vyzývajú k výchove mladého diváka. Hľadáme spôsob, ako naučiť deti chodiť do divadla, takisto ako sa vydavatelia snažia nájsť spôsob ako prinútiť deti čítať. Sme trocha v nevýhode. Kým literatúra nemusí s filmom iba bojovať, ale môže s ním aj spolupracovať (ako veľmi dobrý príklad sa ponúka J.K. Rowlingová so sériou Harry Potter), divadlo považujú mladí diváci väčšinou iba za prestarnutého brata filmového plátna. Ak takýto pohľad odmietneme, opýtajme sa prečo to tak je?

Divadlo pre rastúceho človeka začína škôlkohrami, pokračuje náročnejšími rozprávkami a... ...a akonáhle sa divák dostane do veku „divadlo je trápne“, tak to isté divadlo sa urazí a skonštatuje, že násťročný divák je trápny. Alebo to tak aspoň podľa repertoáru slovenských divadiel vyzerá. Až na zopár didaktických či mravoučných projektov sa teda naozaj nemajú pubertiaci, na čo divadle pozerať. A rovnako my divadelníci nemáme odkiaľ odpozerať, čo na túto vekovú kategóriu platí. Nemôžeme sa teda veľmi čudovať, že už keď sa nejaké to divadlo pre nich objaví, nie je to teda žiaden zázrak.

Túto sezónu sa v Bratislave objavilo podobných inscenácií hneď viacero. Okrem inscenácie hry Michaely Zakuťanskej Salto mortale (kombat), ktorá vznikla ako súčasť projektu Platforma 11+, sme ešte stále mohli vidieť minuločnú inscenáciu pre Platformu 11+. Tá istá autorka pred rokom uviedla hru Mňa kedys‘. Nezávisle od platformy určenej násťročnému divákovi uviedol aj Ondrej Kaprálik na VŠMU hru pre maloletých. Ravenhillovo dielo The Citizenship pod názvom Náuka o spoločnosti mu však tiež preložila Michaela Zakuťanská. Nepredpokladám, že sa (teraz už) čerstvá absovlentka VŠMU rozhodla špecializovať na písanie hier pre mládež, no každopádne to je zaujímavá zhoda náhod.

Salto mortale je výraz pre salto na visutom lane, v hre sa takto nazýva kolotoč, „z ktorého sa všetci poserú.“ Mortal kombat je kultová počítačová hra a zároveň zápas na život a na smrť. Ten bojujú postavy medzi sebou a zároveň sami v sebe. Trio detí, ktoré sa začína meniť na dospelákov, sa borí s novými pocitmi. Valter (Juraj Loj) sa podvedome nechce vzdať tých starých. Oskar (Ľubo Bukový) sa bojí, že sa mu kamarát vysmeje, pretože sa zaľúbil do parťákovej mladšej sestry. No a dvanásťročná Anna (Elena Kolek Spaskov), tá sa zamilovala do výrazne staršieho nového brigádnika Maca (Ludwig Bagin). Vyzerá totiž ako z Twilightu. Autorka dala do textu ešte hromadu ďalších motívov, ako napríklad cigánsky problém, sociálne rozdiely medzi deťmi, život v neúplnej rodine, či rebelovanie v škole. Tie sa však vo výrazne zoškrtnej verzii na javisku objavili iba okrajovo, ak vôbec. Zmenilo sa aj celkové vyznenie diela a hlavne spôsob reči. Čo je v istom ohľade dobre. Slovné hračky, ktorých je v originály požehnane, text nikam neposúvajú a občas až príliš inteligentný humor dokonca hru mierne brzdí. Postavy štrnásťročných chlapcov sa skrz neho stávajú málo pravdepodobnými. Asi aj preto ich režisérka Kati Kivitar zjednodušila.

S nimi však estónska režisérka vyškrtla aj takmer všetky kľúčové vety. K divákovi sa tak nedostanú niektoré zásadné informácie. Čo by nemusel byť vôbec problém. Niekedy je totiž Michaela Zakuťanská až príliš konkrétna a priama. Avšak ak si uvedomíme, že hra je určená pre násťročného diváka, môže to zrazu byť problém. Jednotlivé motivácie sú totiž v konečnom dôsledku až príliš zahmlené. Skúsený návštevník divadla ich síce odčíta, no mladšiemu divákovi sa to nemusí podariť. Napríklad to, že si Valter uvedomil Oskarove pocity k Anne alebo dôsledky Oskarovho nižšieho sociálneho statusu som si neuvedomil ani ja.

To, čo zostalo z originálu však aj tak funguje javiskovo celkom dobre. Postava Maca, votrelca v detskom svete, prešla oproti predlohe asi najväčšou zmenou. Ludwig Bagin ho vôbec nehrá ako galantného milého dvadsiatnika - lovca žien. Jeho dobrodruh je skôr skúsený tridsaťročný flegmatik, ktorý si môže dovoliť povedať, že mal veľa žien. Nikto však už od neho aktívne získavanie žien nečaká. Možno až na trojicu dospievajúcich detí. Režisérka sa pohrala aj s psychickou zrelosťou Anny. Miesto toho, aby na seba upozorňovala oblečením s medvedíkmi (chcela upozorniť na to, že má rada Maca), pokúsila sa obliecť čo najviac dospelo. Režisérka jej vzala čo-to z detskej naivity a nahradila to ženskosťou, ktorá je bližšia aj herečke. Ubrala tak na vekovom konflikte medzi Annou a Macom. Divákovi tak prestáva byť jasné, prečo si dvanásťročnú dievčinu dvadsaťročný brigádnik vôbec nevšíma.

Takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Dôležité je povedať, že možno len ťažko posúdiť, či režisérka textu pomohla alebo mu ublížila. Dosť silne vypointovanú drámu, v závere priam až tragédiu, premenila v jednoduchú romancu s priam poetickým happyendom. Na jednej strane vzala hre takmer všetky vrstvy, ktoré však ani autorka nie vždy dotiahla do konca (Oskar predsa zostal cigánom a aj chudobným, pri Macovom odchode z kolotočiarskej komunity už nepadne ani slovo o jeho vzťahu s Oskarovou matkou). No na tej druhej strane mu zasa pridala trocha na pravdepodobnosti a to, čo až príliš šušťalo papierom na javisko jednoducho nedala.

Oveľa ťažšiu úlohu však dostala scénografka Zuzana Hudeková. Text počíta s presunmi medzi mestami, s kolotočom na javisku a viacerými priestormi aj v kolotočiarskom tábore. Prvej a poslednej veci sa inscenátori vzdali úplne. Z mesta do mesta sa v inscenácii necestuje ani slovne a postavy sa vlastne vždy stretávajú pri stavbe toho najväčšieho kolotoča - Salto mortale. Teda pri jeho zmenšenej verzii, ktorú si sám pre seba stavia Valter z asi štyroch kusov železa. Tie slúžia aj ostatným postavám ako rekvizity pre prácu aj zábavu. Menia ich vždy podľa toho, čo potrebujú na javisku vybudovať. Okrem nich je na scéne aj niekoľko podlahových dosák v tvare puzzle, ktoré pomáhajú hercom členiť priestor a vytvárať metaforické obrazy. Bez preháňania sa dá povedať, že herecká akcia v spojení s čistotou scénografie je na celej inscnenácii asi to najzaujímavejšie. Veď vlastne čo iné zostalo z drámy Michaely Zakuťanskej po vyškrtnutí kľúčového slovného humoru? Vcelku zaujímavá inscenácia, na ktorú by som ale svoju mladšiu sestru nevzal.

 

Matej Moško

Publikované online: 29.4.2011

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.