Whisky s dažďovou vodou

Vytlačiť

Aká je zodpovednosť vedenia a dramaturgie divadla pri výbere titulov? Aká je ich zodpovednosť voči divákom, voči hercom, súboru... Táto otázka je pre mňa kľúčová v prípade inscenácie tzv. „muzikálu“. Za muzikál totiž svoje dielo považuje komponista György Aldobolyi Nagy v rozhovore uverejnenom v programovom zošite k inscenácii. Podľa tohto rozhovoru má skladateľ vysokú mienku o kvalitách svojej hudby, je presvedčený o tom, že vytvára hodnoty (Rozhovor vyšiel pod názvom: Vytvárať hodnoty). Fakt, že ja osobne hodnotu tejto hudby považujem za veľmi pochybnú, a dovolil by som tvrdiť, že nazvať ju muzikálom vyžaduje značnú dávku velikášstva, ale myslím si, že v prípade komárňanskej inscenácie Whisky s dažďovou vodou najdôležitejším, najzávažnejším problémom nie je hudba. Nikdy síce nepochopím, prečo by akýkoľvek text mal byť lepšie prijatý obecenstvom v prípade, že je „zhudobnený“, čo často znamená iba spojenie s povrchnou až primitívnou „tingl-tangl Musik“, a prečo aj dobré činoherné divadlá s kvalitným hereckým (činoherným!) súborom by mali svoj repertoár „riediť“ takýmito inscenáciami, ale to je osobitná téma. Vráťme sa teda do Komárna a k inscenácii Whisky s dažďovou vodou. Pôvodným námetom je komédia Pétera Szásza z roku 1980, ktorá sa odohráva v socialistickom podniku (reklamnej agentúre), kde nadriadení z ministerstva vymenujú nového vedúceho, ale starému sa to neodvážia povedať, a nový sa od nich tiež nedozvie, že jeho predchodca ďalej „úraduje“ vo vedľajšej kancelárii. Ťarcha celej situácie tak padne na „sekretárku sekretárok“, ktorá sa snaží obom šéfom vyhovieť. Na javisku sa pritom objavia výlučne ženy, okrem sekretárky ešte ďalších 8. Každá z nich má samozrejme svoj životný príbeh, ale ako to už v komédii býva, namiesto komplexnejšieho charakteru sú tu len načrtnuté „typy“. To by však až taký problém nebol, veď komédie takýchto kvalít stretávame v našich divadlách úplne bežne. Vždy sa síce vnucuje otázka, načo ich hrať, ale nutnosť „zabávať diváka“ je večná mantra, ktorú divadlá, voliace tento žáner večne opakujú. Pokiaľ dramaturgia divadla si sama pre seba nenastaví vyššie latku, nerozhodne sa sama pre ťažšiu a náročnejšiu cestu, nevytvorí si prísnejšie hodnotové kritéria, nemá zmysel sa s tým viacej zaoberať. Nakoniec sme sa veľakrát presvedčili o tom, že aj z menej náročných, menej kvalitných textov sa dá vytvoriť remeselne zručná, prijateľná, a pre tú zábavychtivú časť obecenstva aj dostatočne zábavná inscenácia. Režisér István Verebes v 90. rokoch vytvoril v Divadle Thália v Košiciach niekoľko vynikajúcich, dôležitých inscenácií. Jeho originálny výklad maďarskej národnej drámy Bánk bán v Košiciach mal podľa mňa priam „divadelno-historický“ význam. Bol aj umeleckým vedúcim komárňanského súboru. Pozná teda podmienky, kvality súboru, herecké dispozície a má všetky predpoklady (aj) na vytvorenie takejto remeselne zdatnej, slušnej komediálnej inscenácie. Nemyslím si síce, že by vedenie divadla od neho malo očakávať takéto „kompromisy na zábavu“, ale keď sa už tak stalo, rozhodne by nemalo pripustiť nič menej. Verebes sa rozhodol pôvodný text „aktualizovať“, prepracovať a vytvoriť z neho scenár pre muzikál. K hudbe, ku kvalite „muzikálu“ sa nebudem viac vyjadrovať, stačia moje recenzie. „Aktualizácia“ textu je však natoľko nevydarená, „odfláknutá“, že pri len trocha náročnosti vedenia divadla by sa nemala dostať na javisko. Pod aktualizáciou si treba totiž predstaviť niekoľko doslova nesúvislých viet, ktoré bez ohľadu na pôvodný dej a podmienky hry boli vsunuté do textu, dané do úst niektorým protagonistkám, aby sa použili v súčasnosti známe a „rezonujúce“ výrazy a pojmy, bez akejkoľvek snahy nájsť aspoň „za vlasy pritiahnutú“, ale predsa nejakú súvislosť medzi pôvodným textom a spomínanými „vsuvkami“. Vznikajúce „niečo“ nie je divadelná hra ani komédia, ale miestami inkoherentný slovný šalát, ktorý pletie diváka, zneisťuje účinkujúce herečky, dáva trápny výsledok, na ktorý by bolo treba čím skôr zabudnúť. Treba si však položiť otázku, či tak rýchlo na to dokážu zabudnúť aj účinkujúce herečky, ktoré do toho vložili obrovské energie, svoj talent, svoj umelecký kredit. Myslím si, že tieto hodnoty boli hrubo zneužité. Éva Bandor ako Mariska Rácz, „sekretárka sekretárok“ sa svojím výnimočným talentom, skúsenosťami a obdivuhodnou hereckou pokorou snaží vytvoriť predsa len nejaký charakter, čitateľnú postavu, a podľa možností aj herecky hodnotným, kvalitným spôsobom zabaviť diváka. Miestami sa jej to aj podarí, až kým niektoré nezmyselné pasáže upraveného textu alebo hlúpučké pesničky s primitívnou hudbou to neznemožnia. Najhoršie skončila hosťujúca Judit Csoma (Klára Korda, ktorá je strpeným elementom). Ňou stvárnená postava v postsocialistickej aktualizácii úplne stratila zmysel, opodstatnenie, a herečka zjavne ani nevedela, koho, čo, o čom by mala hrať. Aktualizačná hrôza najmenej zasiahla osobu Rézy Jablonkay (ktorá je športová postava). Anite Szabó Szvrcsek sa tak viac-menej úspešne podarilo vytvoriť pomerne jednotný charakter, ktorý významne nenarušili ani občasné menšie protirečenia v aktuálnom „dianí“ okolo nej.  Mari Varsányi (Judit Wolmuth, humánna sila), Krisztina Holocsy (Vilma Janicsár, nebeská duša), Renáta Tar (Alíz Viczián, vizuálny fenomén), Xénia Molnár (Krűgerová, viacdetná obeť) a Edit Balaskó (Rózsika Vadas, zabetónovaný personál) sa snažili držať základných čŕt charakterizujúcich jednotlivé postavy. Spoločné bolo ich osobné nasadenie, herecká pokora a oddanosť, ktoré si nezaslúžili podobné zneužitie. Viki Rák a.h. (Linda Horcsek, tvár firmy) dokázala divákom, ktorí ju doteraz poznali len z televíznych seriálov, že má celkom slušné spevácke aj pohybové dispozície, čo návštevníci košickej Thálie už dávnejšie vedia. Konečne by si už zaslúžila, aby ich uplatnila v skutočne kvalitnej inscenácii. Scénografické riešenie (János Mira a.h.) a kostýmy (Erika Gadus a.h.) k inscenácii veľa nepridali, ale ani nič z nej neubrali, možno pri projekte takýchto kvalít to bolo najviac, čo mohli dokázať. Choreografia (Johanna Bodor a.h.) bola v súlade s kvalitami hudby a samotného textu. Možno ku koherentnému textu s kvalitnejšou hudbou by aj choreografka mala originálnejšie nápady.

Inscenácia Whisky s dažďovou vodou nie je iba nevydarený kúsok v sezóne repertoárového divadla, ale vážne memento pre vedenie divadla, že okrem svojich právomocí a povinností zodpovedať ekonomickým požiadavkám zriaďovateľa majú aj umeleckú a morálnu zodpovednosť voči divákom a predovšetkým voči hercom, voči takej kvalitnej zostave umelcov, akou dnes Jókaiho divadlo disponuje!

Publikované online: 7.10.2011