Vzdorovať rieke s Tichom

Vytlačiť

Hrajú: Michal Ďuriš, Pavol Krištofek/Ivan Martinka, Judita Hansman
Dramaturgia: Ľuba Lesná, Viki Janoušková
Scéna a kostýmy: Dušan Krnáč
Hudba: Miloš Janoušek, Michal Ďuriš, Jakub Janoušek
Produkcia: Matej Chudic
Réžia: Viera Dubačová

Premiéra: 17. 2. 2013

Bol redaktorom, básnikom, prozaikom, dramatikom, prekladateľom, scenáristom, filmovým a divadelným režisérom, vynikal tiež v hudbe a výtvarnom umení. Leopold Lahola patril medzi najvýraznejšie talenty svojej generácie, dnes je však jeho meno známe len hŕstke zasvätencov z okruhu filmovej, divadelnej a literárnej vedy. Dôkazom toho, že Laholov život a tvorba dokážu inšpirovať aj po viac ako polstoročí, je inscenácia Všade tá rieka...!, ktorú vo februári tohto roku uviedlo pod režijným naštudovaním Viery Dubačovej komorné divadlo Ticho a spol.

Leopold Lahola vstúpil do slovenského kultúrneho života v roku 1947 ako autor poeticky ladenej hry Bezvetrie v Zuele (premiéra na Novej scéne ND). K písaniu ho povzbudzoval osobne aj vtedajší dramaturg Národného divadla, Jozef Felix. Svojimi ďalšími hrami (Štyri strany sveta, Atentát) sa zaradil do línie tzv. filozofickej, mysliteľskej drámy, ktorú v štyridsiatych rokoch reprezentovali drámy Júliusa Barča-Ivana, Petra Karvaša, Štefana Králika či Juraja Váha. Viac ako historický námet, pútavý dej, či veľké témy zaujímal Laholu človek v hraničnej situácii, proces dospievania k určitému stanovisku alebo životnej voľbe. Aj vďaka tomu možno o jeho hrách hovoriť ako o nadčasových kusoch, ktoré majú šancu osloviť aj dnešného diváka/čitateľa.

Druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie, ale i udalosti tomu predchádzajúce (pobyt v pracovnom tábore, deportácie príbuzných) ostali do konca života témami, s ktorými sa Lahola vyrovnával aj prostredníctvom písania. „Písanie je pre mňa činnosť očisťujúca. (...) Zbavujem sa aj strachu a úzkosti, čo prichádza zovšadiaľ. Z minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Táto chronológia je nezmyselná, viem to. Najnepochopiteľnejší, a preto najstrašnejší je strach, čo sa ku mne prebíja z minulosti,“ uviedol vo svojich zápiskoch. Neustále sa vracajúca minulosť, znemožňujúca človeku zaradiť sa po vojne späť do normálneho života, sa tiež stala častým námetom jeho prozaickej tvorby.

Inscenácia Všade tá rieka...! má charakter mozaiky, kaleidoskopických výjavov z Laholovho života. Jeho osud sa pred divákom odhaľuje v časovej následnosti od detstva, cez štúdium v Bratislave, vypuknutie druhej svetovej vojny, pobyt v pracovnom tábore, prvé dramatické úspechy, emigráciu do Izraela, sklamanie v cudzine, až po opätovný návrat na Slovensko. Výbornú prácu dramaturgičiek Ľuby Lesnej a Viki Janouškovej ocenia najmä diváci schopní identifikovať jednotlivé inšpiračné zdroje, z ktorých inscenátori čerpali pri vytváraní dejovej línie. Okrem citácií z korešpondencie, rozhovorov či recenzií tak môžu diváci v replikách hercov objaviť aj celé úryvky z Laholových diel – počnúc poéziou, drámou až po novelistickú tvorbu. Tvorcom sa okrem toho do diela podarilo tvorivo zakomponovať rozprávkovú líniu z Lomidreva Pavla Dobšinského, ktorého Lahola považoval za jedného z najlepších slovenských autorov. „Slovensky krutá“ rozprávka tak vytvára v priebehu deja paralelnú líniu korešpondujúcu s Laholovým životom – rovnako ako Lomidrevo, i Lahola sa vyberá na cesty, podobne ako Lomidrevo, i Lahola musí bojovať s rôznymi prekážkami. Prelínaním a vrstvením materiálu z rôznych prameňov tak vznikla inscenácia, ktorej sa v plnej šírke podarilo obsiahnuť nielen Laholov život a osobnosť, ale aj protirečivosť vtedajšej doby.

Scéne (Dušan Krnáč) dominuje jednoduchá železná konštrukcia s posuvnými paravánmi potlačenými rozmazanou čiernobielou fotografiou, na ktorej možno identifikovať obrysy ľudských postáv. Mdlá (ne)farebnosť všetkých prvkov na javisku pohybujúca sa medzi čiernou, sivou, bielou a hnedou korešponduje s atmosférou počas vojny, ale aj so smutným osudom Laholu a jeho blízkych. Odtláčaním a rozdeľovaním pohybujúcich sa paravánov v priebehu predstavenia vznikajú nové priestory – raz je to časť domu slúžiaca Laholovi a jeho kamarátom na detské divadelné predstavenia, inokedy smutne známy pracovný tábor v Novákoch, v ktorom sa ocitla Laholova matka, brat a neskôr aj on sám. Práve v časti zachytávajúcej Laholov pobyt v nováckom tábore je riešenie scény zaujímavo prepojené s ostatným dianím. Odsunom paravánu sa pred divákom odkrýva pravá, „holá“ časť konštrukcie, ktorej dominuje na vešiaku zavesený dlhý kožený mužský kabát reprezentujúci gardistu/Nemca. Tomu sa prihovára Ivan Martinka spisovateľ Juraj Špitzer, Laholov kamarát, ktorý prosil o vyradenie autorovho mena zo zoznamu ľudí určených na transport. Na ten sa totiž Lahola prihlásil dobrovoľne, aby zostal s matkou a bratom. Bezcitný výsmech dozorcu rovnako ako Špitzerovo zúfalstvo, hraničiace až so šialenstvom, vyvrcholia v rozhodnutí postavy podraziť kamaráta a zachrániť mu život napriek tomu, že o to sám nestojí. Zmenou osvetlenia zamiereného na ľavú stranu javiska sa pozornosť diváka vzápätí prenáša na Laholovu matku (Judita Hansman). Tá si pomalými, až obradnými pohybmi balí posledné veci, zatvára kabelku a unaveným krokom prechádza javiskom. Niekoľko metrov pred zájdením za paraván hádže kabelku na zem a v ruke jej ostáva len dlhá retiazka upevnená ku kabelke, ktorú za sebou ťahá zlomene a rezignovane ako väzenskú guľu. Po odchode matky zo scény sa paraván dáva do pohybu a rozmazané siluety postáv odrazu divákom pripomínajú niečo smutne známe...

Leopold Lahola v podaní Michala Ďuriša nie je ani napriek vylíčeným príkoriam obeťou, či zlomeným mužom. Udalosti týkajúce sa jeho samého komentuje vecným tónom, odosobnene, bez veľkých emócií. Odetý v modrej košeli s vyhrnutými rukávmi (kostýmy Dušan Krnáč), neposlušnými vlasmi padajúcimi do čela a s harmonikou prevesenou cez plece, Ďuriš dokonale napĺňa predstavu Laholu – charizmatického bohéma, ale i nešťastného „štváča a odpadlíka“ bez stáleho domova. Cynický úsmev na perách je však len maskou, ktorá mu pomáha prekonať dni, počas ktorých by bolo najjednoduchšie nebojovať a len tak sa nechať unášať riekou. Divákovi sa hlbšie do jeho vnútra podarí nazrieť len v momentoch, keď svoju bolesť vyjadrí hudobne: spevom (napr. v prespievanej Laholovej básni o „ranách, po ktorých sa skučí“) a hrou na harmoniku. Okrem Ďuriša sa o hudobnú zložku postarali aj členovia inscenačného tímu Miloš Janoušek a Jakub Janoušek.

Laholov kamarát Špitzer stvárnený Ivanom Martinkom, to je sympatický víchor, spriaznená duša a obetavý priateľ v jednom. Divák mu ľahko prepáči aj drobné morálne pokĺznutia, vie ich totiž oľutovať tak presvedčivo a kajúcne, že mu vlastne (rovnako ako Laholovi) iná možnosť ani neostáva. Ivan Martinka dodal postave Špitzera hravosť, chlapčenský šarm a energiu, čím ho odlíšil od zahĺbenejšieho a neveľmi výrazného Špitzera v podaní Pavla Krištofka.

Jemný, ženský protipól vytvára mužským protagonistom Judita Hansman, ktorá v inscenácii stvárňuje viacero postáv (matka, kamarátka...). Pre diváka je však miestami veľmi problematické zorientovať sa v jej premenách a vzťahoch k mužským postavám. Zmenu identity sprevádza i čiastočná zmena kostýmu (pokrývka hlavy/sako/sveter). Najväčší priestor sa herečke ušiel v úlohe kamarátky, ktorá sa po vojne stretáva so svojimi starými známymi Laholom a Špitzerom (nejasnosť vo vzťahoch sa v tejto časti prejavuje zrejme najvýraznejšie – žena s mužmi chvíľu flirtuje, vzápätí vysvitne, že je vydatá). Tvorcovia si tento námet vypožičali z Laholovej novely Rozprávanie v prvej osobe. Radostnú oslavu konca vojny však rýchlo preruší oná laholovská minulosť, predierajúca sa na povrch – spomienka na manžela postavy, zavretého v psychiatrickej liečebni. Herečka sa vzápätí v mysli vracia späť do minulosti k rozhovoru s manželom-učiteľom, ktorý si vyčíta, že svojich študentov nepripravil lepšie na vojnové časy. „My sme na vine, chybili sme my, učitelia, a nás treba trestať. My sme na vine, že išli ako barany na jatky. Učili sme ich byť poslušnými, (...) vštepovali sme do nich, že je neprístojné klamať, kradnúť, že je hriech zdvihnúť na niekoho ruku, trestné zabiť dakoho, to že je taký smrteľný hriech, za aký čaká páchateľa horúce peklo!“ – cituje Hansman manžela, pričom v rukách chvatne a s nenávisťou skladá už spomínaný gardistický/nemecký kabát, až kým ho s pokrikom „Dôležité je hneď po bodnutí zvrtnúť nôž v tele, aby vytiekla krv!“ symbolicky nezavraždí. Sugestívny prejav Judity Hansman robí z tejto scény vrcholný moment inscenácie.

Všetky nitky predstavenia spája a „poťahuje“ i „doťahuje“ dômyselná réžia Viery Dubačovej. Jej pričinením, ale aj vďaka už spomínanej vynikajúcej práci dramaturgičiek sa Tichu a spol. podarilo vytvoriť vskutku umne vyskladanú životopisnú drámu o človeku, ktorý sa napriek všetkému nenechal unášať riekou. Plával proti prúdu a hoci pritom stratil mnoho síl, podarilo sa mu aj napriek „blbej historickej dobe“ (citát z inscenácie) zachovať si vlastnú tvár. Je symbolické a azda i nanajvýš logické, že tento odkaz prináša divadlo, ktorému sa podobne ako Laholovi darí kráčať svojou vlastnou cestou – nevyšliapanou, originálnou a zároveň cenne ľudskou. Potvrdzuje to, napokon, každou novou inscenáciou.

Veronika Svoradová

 

 

publikované online 26. 11. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 17.2.2013

Veronika Svoradová

Veronika Svoradová je internou doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Výskumne sa zameriava na slovenskú drámu v prvej polovici 20. storočia. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje reflexii Slovenského národného povstania v dráme z rokov 1945–1949.