Vytvoriť dobré zájazdové predstavenie je tiež umenie

Vytlačiť

Vasilij Sigarev: Detektor lži

 

Preklad: Valerij Kupka

Výber hudby, výprava a réžia: Svetozár Sprušanský

Účinkujú:

Boris: Jevgenij Libezňuk

Naďa: Ľudmila Lukačíková

Hypnotizér: Jozef Pantlikáš

 

 

Ruský autor, režisér, dramaturg, filmár Vasilij Sigarev (1977) vstúpil do povedomia umeleckej obce viacerými cenami ovenčenou hrou Plastelína (2002). Odvtedy napísal niekoľko dramatických textov, ktoré boli a sú inscenované po celom svete. Za svoj filmový debut Vĺčik (2009) bol Sigarev takisto ocenený na domácej i medzinárodnej scéne. Sigareva raketový úspech isto teší, avšak záujem o jeho osobu unavuje. A tak si vraj vymyslel svoj vlastný autorský mystifikovaný životopis, v ktorom sa vyjadruje k svojim „autorským začiatkom“, ako i k dramatickému umeniu. Ako sa dočítame v bulletine k inscenácii: „Podľa mňa sa umenie netvorí z umenia, ale zo života. Pre svoju tvorbu nepotrebujem literárnu inšpiráciu, chcem si vymýšľať niečo vlastné. Píšem o sebe a o svojom živote, o vlastných skúsenostiach. Nič iné nepoznám. Impulzom je pre mňa hocijaký príbeh, ktorý zažijem. Niečím sa ma dotkne. A chcem o ňom alebo o niečom podobnom rozprávať. Z toho vytváram svoju hru.“[1] Vyzerá to tak, že v tomto vyjadrení je fakticky popísaný celý princíp jeho hry Detektor lži, pričom práve táto hra sa vyníma z rámca ostatných tematicky aj štruktúrou „silnejších“ textov. 

Z ruského originálu hru pre Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove do rusínskeho jazyka preložil a upravil Valerij Kupka, renomovaný prekladateľ a autor, ktorý sa s jazykovou stránkou textu naozaj zaujímavo vyhral, aby farebnosť jazykovej a štylistickej stránky ostala zachovaná na jednej strane verne voči originálu a na strane druhej i so zachovaním rusínskeho špecifika.

Komorný príbeh Detektor lži si vybral režisér Svetozár Sprušanský, ktorý spolupracoval s Divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove jubilejne, desiaty raz. Námetom hry sú strasti spolužitia dlhoročných manželov a to, ako pravda v takomto zväzku škodí. Zdanlivo rutinné spolunažívanie úplne obyčajného páru Borisa a Nade naruší plánovaná návšteva Borisovej matky, za ktorou majú vycestovať na Sibír. Prípravy na ňu sú finančne náročnejšie, pretože treba urobiť dojem. To sa však nedá, keďže Boris ukryl výplatu. Práve v tomto momente sa začína samotná inscenácia, príchodom začínajúceho Hypnotizéra, mimochodom docenta na Vysokej škole, ktorý si takýmto spôsobom chce privyrobiť k vysokoškolskému platu. Vchádza do bytu manželov Byzovových, aby pomocou hypnózy pomohol nešťastnej Nadi zistiť, kde Boris ukryl výplatu. Keď už je však Nadin manžel v hypnóze, nedá jej, aby sa ho nespýtala i na ďalšie situácie a fakty z jeho minulosti, o ktorých pochybuje. Samozrejme, že najavo vychádza rad klamstiev a podvodov, s ktorými sa Naďa nevie vyrovnať. Po prebudení sa situácia vymení, keďže tentoraz je v hypnóze ona a Borisovi sa, podobne, rúca svet, v ktorý v dlhoročnom manželstve veril. Zatiaľ čo sa na povrch dostávajú často i bizarné prehrešky minulosti a trápenia manželov, Hypnotizér nevie uniknúť z pasce, v ktorej sa nechtiac touto „túžbou pomáhať“ ocitol. Po dramatickom finále nasleduje takmer katarzný filozofický záver s cieľom apelovať na lásku, súdržnosť a toleranciu v manželstve prostredníctvom monológu zdrveného rozprávača – Hypnotizéra. Všetko sa však deje na pozadí komických situácií, briskného situačného humoru, jemného karikovania a šťavnatých nadávok.

Režisér Svetozár Sprušanský zvolil ako režijnú cestu podporu komediálnej stránky textu cez herecké výrazové prostriedky bez ďalšej nadstavby. K hereckej zložke sa ešte neskôr vrátime. Svetozár Sprušanský je zároveň i autorom scény, ktorá je akousi univerzálnou obývačkou z dôb nedávno minulých. V pozadí s typickou nábytkovou stenou s neodmysliteľnými doplnkami – vázičkami, dečkami, niekoľkými knihami, fotografiami, keramikou, ale najmä so sériou matriošiek. V centre stoja dve kreslá, stôl potiahnutý gumeným obrusom, na ktorom sa vyníma samovar, i taburetka. Všetko, čo v rámci nášho spomienkového optimizmu pripomína tú „našu“, rozumej socialistickú obývačku 80. rokov. Po stranách sú náznaky vchodov do ďalších miestností bytu, olemované typickými, tentoraz visiacimi kobercami a náznak predsiene s odkladacím priestorom. Aj v nej sa časť inscenácie odohráva. Pri príchode i odchode hypnotizéra, rovnako ako aj pri jeho niekoľkých pokusoch utiecť z miesta činu. Výrazné farebné spektrum štylizovane dosadené takmer do filmovej optiky dotvárajú kostýmy: Hypnotizér vo fádnom učiteľskom obleku, s fádnym zvrchníkom, aktovkou a obrovskými okuliarmi, Boris v infantilnom tričku s obrázkom Vlka a zajaca, šortkách a neskôr v príznačnej teplákovej súprave a napokon Naďa, v pokuse o elegantnú módu a neskôr so zelenými lurexovými šatami, darom od manžela, ktoré sú, mimochodom, ďalším jablkom sváru.  

Hlavným hudobným motívom inscenácie je skladba Podmoskovské večery od Vasilija Pavloviča Solovjevova-Sedoja a jej variácie. Režisér Sprušanský týmto výberom dotvára atmosféru predstavenia.

Do úlohy Hypnotizéra, a teda akéhosi rozprávača udalosti, ktorá sa zaručene stala tu neďaleko v susedstve, bol obsadený Jozef Pantlikáš, ktorý pri stvárnení svojej role môže ťažiť najmä zo svojej fyziognómie. V interakcii s ďalšími dvoma interpretmi vytvára vizuálny i intelektuálny protipól, pretože jeho postava je v prvom rade pozorovateľom, a potom len akousi bábkou v rukách naliehajúcich manželov – manipulátorov. Napriek tomu Pantlikáš vo veľkej miere využíva mimiku, ktorá odzrkadľuje jeho emócie. Na úvod a na záver inscenácie, keď je v úlohe vševediaceho rozprávača, je prirodzený a počas samotného príbehu i on vo svojom hereckom prejave pristupuje k hyperbolizácii a jemnej štylizácii.

Ľudmila Lukačíková sa v postave Nade Byzovovej stáva typickou predstaviteľkou tzv. robotníckej triedy. Tento prototyp ženy z ľudu dotvára aj vizuál: blond parochňa s dobovým účesom, slávnostné domáce oblečenie a napokon i povedomie vlastnej dôležitosti spojené takisto so spomínanými šatami, ktoré by mali byť symbolom lásky a váženosti, avšak stávajú sa skôr výsmechom. Ľudmila Lukačíková sa v tejto postave trocha stráca, treba priznať, že jej herecký potenciál je omnoho variabilnejší, ako jej ponúka textová predloha. Postavu Nade kreuje exaltovaným hlasovým prejavom, výraznou mimikou a prehnanými teatrálnymi gestami, ktoré ale k takémuto typu komédie možno priradiť. Za šťavnatým slovníkom Nade sa skrýva milujúca a oddaná manželka a v duchu takejto schizofrénie Lukačíková buduje i svoju postavu. Jej herecké výrazové prostriedky sú výsostne štylizované, v súlade s postavou je takmer po celý čas v jemnom afekte. I napriek tomu, alebo práve preto, pôsobí tragikomicky. Kým v prvej časti najmä textuje, v tej druhej, hoci už nie je stredobodom pozornosti, stále dokáže upútať a byť komickou partnerkou. Jevgenij Libezňuk ako alkoholik Boris zaujme najmä svojím strihovým spôsobom hrania, výraznou mimikou a zmyslom pre detail. Hoci Boris nebude jeho životná rola, dokáže so žánrom pracovať poctivo a v súčinnosti s kolegami vytvárať komické situácie, ktoré zaujmú a pobavia obecenstvo. Libezňuk si dokáže uťahovať sám so seba, zo situácií, v ktorých sa jeho postava nachádza a pritom presviedča diváka o autentickosti postavy, a tým pôsobí sympaticky. Trojica hercov pôsobí na scéne vyrovnane a presne napĺňa očakávania, ktoré sú s takýmto typom ľahkej, takmer bulvárnej komédie spojené. Či už je to v nasadení, mizanscénach, sporých fyzických akciách, alebo len v gradovaní a pointovaní komických situácií.

Od Detektora lži netreba očakávať veľké divadlo so srdcervúcou katarziou, je to len remeselne dobre pripravená komédia s absolútne nadčasovou tematikou a s jedným veľkým pomyselným zrkadlom, do ktorého sa zabávajúci sa divák takmer deväťdesiat minút v Divadle Alexandra Duchnoviča pozerá. A to čo vidí, nie je len smiešne, ale vo svojej podstate aj veľmi smutné.

 

 

 


[1] V. Sigarev: Detektor lži [bulletin k inscenácii]. Prešov : Divadlo A. Duchnoviča, 2020. Nečíslované strany.

Publikované online: 3.11.2020

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.