Vyrovnávanie sa z modernou

Vytlačiť



Interné hodnotenie
Preklad a dramaturgia: Valerij Kupka,
scéna: Tom Ciller,
kostýmy: Anna Simková ml.,
hudba: Norbert Bodnár,
réžia Rastislav Ballek.
Hrajú: Ľudmila Lukačíková, Eugen Libezňuk, Ľubomír Mindoš, Sergej Hudák, Jozef Tkáč, Vasiľ Rusiňák a Zuzana Kovalčíková.
Premiéra 24. októbra 2008 v DAD Prešov

Aj Rastislav Ballek patrí k režisérom, ktorí sa snažia dramaturgicky i režijne vysporiadať s vývinovými míľnikmi moderného európskeho divadla, ktoré sa na Slovensku dlhé roky z politických dôvodov nenosili. No pomaly dvadsať rokov po páde totality by bolo prirodzenejšie, keby sa takéto tendencie už dávno naplnili. Lenže divadelná prax má vo všeobecnosti svoje zotrvačnosti. A na Slovensku k zotrvačnosti treba prirátať aj objektívne podmienky, divadelnej praxe, ktorá vymenila tlak ideologický za tlak finančný, zložito prepletený s tlakom komerčným.
A tak sa nemožno čudovať, že slovenská inscenačná prax sa ešte nevysporiadala so základnými prúdmi divadelnej moderny 20. storočia. Potom sa nemožno čudovať urputným zápasom inscenátorov s dramatikou, ktorá vo vyspelých kultúrach patrí už k strednému prúdu. A k takým v Európe dávno objaveným, prevereným a pomaly prekonaným autorom patrí kompletný Eugéne Ionesco. U nás sa však jeho inscenácie ešte stále berú ako čosi, čo púta zvýšenú pozornosť, korenenú podozrievaním z nenáležitého novátorstva.
Istou výnimkou v tomto marazme bola inscenácia Ionescovej Plešatej speváčky, ktorú v prešovskom DAD režíroval v roku 1996 rumunský režisér Christian Ioan. Dodnes táto inscenácia patrí asi k najkonzekventnejším interpretáciám tohto dramatika. Ioanova inscenácia spĺňala všetky atribúty absurdity. Bola herecky mimoriadne úspešne zvládnutá, rešpektovala spôsob hrania, a preto bola vtipná, pútavá, jasná. Dodnes ostávajú v pamäti kreácie Jozefa Tkáča, Natálie Mihaľovovej, Vasiľa Rusiňáka, Svetlany Škovranovej, Vladimíry Brehovej (vtedy ešte Urbankovej), Eugena Libezňuka, ale vlastne celého ansámblu. Výpravu pripravil Štefan Hudák a Plešatá speváčka rezonovala v domácom prostredí i v Bratislave ako jedno z najkonzekventnejších príkladov absurdného divadla.
Pre svoju najnovšiu spoluprácu s prešovským DADom ponúkol Rastislav Ballek prvé uvedenie Ionescovho Nosorožca na Slovensku. Hra z dnešného pohľadu veru odzrkadľuje viaceré remeselné nedostatočnosti, s ktorými Ionesco zápasil. Text je predovšetkým veľmi rozvláčny. Na frapujúcu výpoveď potrebuje nesmierne zložitý scénický mechanizmus, ktorého opisovaniu venuje dramatik neprimerane veľa textového, ale aj dramatického priestoru. V nekonečne podrobných popisoch postupnej deštrukcie sveta sa stráca rytmus, ale aj významové kontúry postáv, ich dramatické konflikty. Predovšetkým prvé dejstvo je vlastne iba introdukciou. Do expozície jej chýba väčšia razancia. V množstve detailov sa utápa myšlienka, zneprehľadňuje príbeh, rozostrujú sa hrdinovia. Dnešný divák veľmi rýchlo dešifruje, o čom mu bude Ionesco v ďalších častiach rozprávať. Tajomstvo mnohotvárnosti nebezpečenstva vytuší skôr, než ho dramatik začína riešiť. Lenže z tejto prepotrebnej matérie sa veľmi ťažko škrtá, nosné prvky, bez ktorých by sa zrútili ďalšie obrazy sú roztratené v nadužívanom slove. Navyše, zdá sa, že posolstvo dramatika od napísania hry po dnešné dni vývin spoločnosti v mnohom prekonal, realita je ešte hroznejšia, ako bol schopný si predstaviť mladý Ionesco. A dnes žijeme s touto hrôzou oveľa ľahostajnejšie, než si mohol predstaviť. Preto sa zdá, že na výklad, interpretáciu, prekvapujúce posolstvo je táto hra slabšia.
Rastislav Ballek s dramaturgom a prekladateľom Valerijom Kupkom pomerne rozsiahly text výrazne skrátili. Škrtmi aplikovali zmenené reálie oproti dobe zrodu hry (rok 1959). Hyperbolu konformizmu, pre ktorú Ionesco „vymyslel“ nosorožcov, zachovali. Iba mechanizmus manipulácie zjednodušili, obnažili a tým dramaticky zvýraznili. Lebo veria, že dnes máme s touto témou dosť vlastných skúseností. Úmerne s týmito škrtmi urobili jednoznačnými aj atmosféry zdanlivej všednosti, či každodennosti, ktorá je pre spomínaný konformizmus základnou živnou pôdou. Komunita malomesta žije vo svojich stereotypoch, inscenácia ich však vykresľuje v hyperbolickej podobe. Taký je význam akejsi imaginárnej výkladnej skrine (možno obchodu), v ktorej sa občania mesta stretajú, aby sa nemali o čom porozprávať. Táto sklenená skriňa je súčasne „zázemím“ kaviarne – typického miesta na stretanie ľudí. A v neskoršom čase inscenácie sa stáva prostriedkom na výtvarné spodobenie katastrofy, pred ktorou niet pre Inosescových hrdinov úniku.
Scénografické riešenie Toma Cillera je vynaliezavé. Vychádza z technických možností zájazdového divadla, pritom však rešpektuje požiadavky dramatika. Tlmočí ich však v skratke. Úzka plocha za sklenenou stenou „výkladu“ môže vyvolať pocity klaustrofóbie. Úzke „mólo“ pred ním je síce voľnou citáciou parížskych kaviarničiek, napriek tomu vytvára pocit stiesnenosti. Scéna evokuje katastrofickú záhubu sveta, pritom ho nemusí popisne deštruovať. Autorom predpisované striedanie prostredí Ciller plne rešpektuje, premieňa ho však do pocitovej sféry. Asi najšťastnejšie je výtvarné riešenie nosorožca a súčasne premeny hrdinov hry na zvera. Siluetu nosorožca v istom okamihu „vyfarbuje“ Jean (Eugen Libezňuk) sivohnedou farbou, akoby to bolo blato z cesty...
Výborné sú divadelne nenápadné kostýmy Anny Simkovej. Vychádzajú z civilu, ale nesú v sebe jemnú charakterizáciu hrdinov, ktorých veľmi decentne deformujú a karikujú.
Pôsobivá scénická hudba Norberta Bodnára. Viac ako s francúzskymi motívmi narába s kontrastnými dramatickými náladami.
No najväčšou lahôdkou predstavenia sú herci. I keď nik z nich neprekračuje svoje obvyklé „hranice“, minimalistickými prostriedkami s pôžitkom hrajú absurdné situácie. Žiadne veľké, či prázdne gestá, zdanlivo pozvoľný rytmus, ale jemne štylizované charaktery i vnútorným napätím nabité situácie. Herci sa pohrávajú so zdanlivo prvoplánovou charakterizáciou hrdinov, ktorú možno čítať v ich menách – Gazdiná (Ľudmila Lukačíková), Jean (Eugen Libezňuk), Čašník (Sergej Hudák), Starý pán (Jozef Tkáč), Logik (Vasiľ Rusiňák), Pán Botard (Vasiľ Rusiňák), Pani Bujačková (Ľudmila Lukačíková) a pod. Ale práve spôsob jemného používania pre postavy typického konania je základom hereckého kúzlenia. Vari iba v záverečnom monológu hlavného hrdinu nesvedčí prílišná patetickosť a moralizovanie. Ale Ľubomír Mindoš túto drobnosť postupne prekonáva.
Rastislav Ballek vytvoril v Nosorožcovi pevný javiskový tvar, ktorý vie vyvolať v hľadisku aj úprimný smiech, aj mrazivé mlčanie. Touto do absurdity hnanou nejednoznačnosťou každého detailu pripomína trochu spomínanú Ioanovu Plešatú speváčku...

Publikované online: 24.10.2008

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.