Výnosné miesta a výnosné inscenácie

Vytlačiť

preklad: Ján Ferenčík

réžia: Lukáš Brutovský

úprava: Lukáš Brutovský, Miro Dacho

dramaturgia: Miro Dacho

scéna a kostýmy: Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová, Zuzana Hudáková

hrajú: Lukáš Dóza, Dominika Kavaschová/Petra Molnárová, Daniel Fischer, Oto Culka, Daniel Žulčák, Kamila Antalová, Anna Nováková, Alexandra Palatínusová, Richard Blumenfeld, Michal Kalafut, Lukáš Pavlásek, Jakub Lorencovič

premiéra: 2. a 4. apríla 2012 v Divadle Lab

Stalo sa už zvykom, že inscenácie Lukáša Brutovského patria k tomu najlepšiemu, čo sa dá na javisku študentského divadla Lab vidieť. Samozrejmosťou sa stáva aj istá celistvosť výpovede, ktorú sa Brutovský spolu s dramaturgom Dachom snažia opätovne tlmočiť. Nie, nedá sa hovoriť o jednoznačnom opakovaní sa, skôr je na mieste poukázať na skutočnosť, že Brutovského výrazne láka karikovanie spoločenského pokrytectva a sústavné tlmočenie smutnej pravdy o tom, že so slušnosťou to v tomto svete nikto nikam „nedotiahne“.

Iste, Brutovský a Dacho nie sú jediní, ktorí sa s touto nemilou pravdou pokúšajú vyrovnať. V minulosti sa mohli oprieť o obdobné poznania pánov Suchovo-Kobylina či Albeeho, tentoraz im na pomoc prichádza Ostrovskij a nieto pochýb o tom, že v budúcnosti im pomocnú ruku bude vedieť podať ešte viacero autorov. Zdá sa teda, že Brutovský už dávnejšie našiel svoju tému. Výnosným miestom navyše rozvíja svoj pôsobivý režijný štýl, známy už z iných jeho prác. Vytvoril ďalšiu bohatú inscenáciu s množstvom postáv, výraznou interpretáciou textu, štylizovanú, artistnú, ktorá sa nevyhýba ani drsným výrazovým tónom.

Ostrovského text je nadčasovým posolstvom o spoločnosti, v ktorej alfou a omegou úspechu sú správne styky, manipulácia a servilnosť. Ryba smrdí od hlavy, a tak sa v postave Višnevského odráža všetko to, čo deformuje spoločnosť, predovšetkým snaha za každú cenu, aj za cenu násilia, dostať to, po čom túžime. V inscenácii síce Višnevskij (Lukáš Dóza) pôsobí ako elegán, kultivovaný a rozvážny muž, no Brutovského interpretácia zároveň výrazne posilňuje jeho základnú slabinu a iste aj východiskový bod vlastných frustrácií. Tým je neopätovaná láska jeho manželky (Dominiky Kavaschovej). V inscenácii stretávame ich vzťah v momente, keď sa Višnevská len s odporom podrobuje svojmu mužovi. Psychicky aj sexuálne zneužívaná žena však manžela neopúšťa. V inscenácii podchvíľou z jej strany rezonuje istá vypočítavosť – myslieť si môže, čo chce, ale vie, že nikde jej nebude tak dobre. Jasná je aj zlomyseľnosť, s ktorou muža privádza do zúrivosti svojím opovrhovaním. Od najvyšších sa skazená pyramída zosúva k Jusovovi (Oto Culka) a vdove Kukuškinovej (Kamila Antalová). Obidve výrazne despotické osobnosti s chuťou riadia respektíve ničia životy iných len preto, aby v očiach okolitého sveta, a predovšetkým v očiach svojich, získali pocit významnosti. Vdova Kukuškinová s nasadením generála vytrvalo drezíruje svoje dcéry Julinku (Alexandra Palatínusová) a Polinu (Anna Nováková) a chronicky opakuje, že u nej doma je: „čistota, poriadok a všetko, ako má byť“, no je zjavné, že svoje dcéry nemiluje a považuje ich za príťaž, ktorej sa treba čo najrýchlejšie zbaviť. Interpretácia aj v jej prípade posilňuje sexuálny rozmer a predstavuje ju aj ako ženu v najlepších rokoch, ktorá chce pre seba trhnúť ešte trochu šťastia a zábavy. Predmetom jej záujmu je práve Jusov, ktorému sa bezostyšne ponúka a s ktorým snová vydaj svojich dcér. Nápadníkmi sú najmenšie rybky príbehu Belogubov (Daniel Žulčák) a Žadov (Daniel Fischer). Kým Belogubov jednoznačne uznáva a rešpektuje pravidlá hry a svoj chrbát skláňa čo najnižšie v nádeji, že jedného dňa sám bude šliapať po iných, Žadov sa odmieta prispôsobiť molochu spoločnosti. Aj napriek tomu, že je synovcom samotného Višnevského a má teda najväčšiu šancu na kariérnu skratku, odmieta ju. V inscenácii je jeho protest posilnený kričaním do megafónu, čím sa na jednej strane zvýrazňuje apel jeho protestu, na druhej strane však divák cíti, že ani Žadov nie je morálne čistý. Jeho protest nevychádza z vnútorného presvedčenia, ale z vlastnej, naruby obrátenej potreby moci. Keď svojou ideológiou nemôže nakaziť silnejších či seberovných, pokúša sa ju vštepiť aspoň Poline. V istom zmysle sa tu dá hovoriť o zneužívaní slabšieho. Je jasné, že Polina vychovaná v pokrivenej rodine a živená informáciami od svojej matky a sestry trpí nedostatkom, ktorý Žadov považuje za ušľachtilý. Keď sa proti nemu vzbúri a utečie od neho, Žadov stráca pôdu pod nohami. Ťažko však uveriť, že trpí kvôli strate Poliny ako ženy jeho života, skôr Poliny – jediného poslušného stúpenca jeho ideológie. Inscenácia tak prináša zaujímavú interpretáciu jednotlivých postáv. Neošúchaný výklad, ktorý nešetrí nikoho, vyostruje najnižšie motivácie a aj z náznakovo sympatických postáv vytvára karikatúry.

Inscenácia však prináša oveľa viac. Divácky príťažlivou ju robí divadelný jazyk, výtvarné stvárnenie a v neposlednom rade herecké výkony, ktoré držia pokope v celistvom a kohéznom celku. Brutovský v inscenácii využíva prvky epického divadla. V najväčšej miere sa tak deje prostredníctvom postavy Vasilijgrigorija (Jakub Lorencovič), ktorý hneď v úvode prináša bustu Alexandra Nikolajeviča Ostrovského a pokladá ju na klavír. Vasilijgrigorij v priebehu inscenácie hrá na klavíri a vecne prednáša autorské poznámky a celkovo pôsobí ako pozorovateľ tejto pre neho zábavnej komédie. V inscenácii sa však deje viac činností naznačujúcich Brutovského záľubu v epickej grotesknosti: zastrelené postavy ožívajú, často sa využíva hudobná aj tanečná zložka, postavy často konajú doslovne alebo naopak v kontrapunkte, rozprávajú cez seba. Groteskný tón zmierňuje celkovú drsnosť inscenácie.

Hoci Vasilijgrigorij počas prehovorov autorských poznámok opisuje jednotlivé salóny a miestnosti, do ktorých Ostrovskij hru situoval, inscenácia z nich ani v najmenšom nečerpá. Strohej scéne dominovali len dva klavíry a stoličky. Asketicky a stroho pôsobia aj kostýmy, ktoré spolu so scénografiou trojica výtvarníčok Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová a Zuzana Hudáková koncipovala v čiernobielej kombinácii. Herci tak zostávajú bez pomocných barličiek kulís a rekvizít a okázalých kostýmov. Našťastie, ani v najmenšom ich nepotrebujú. Rovnako ako v prípade inscenácie Smrť Tarelkina, aj tu herecký potenciál študentov VŠMU vyznieva naplno. Brutovský vedie hercov tak, aby boli výkony rovnomerné a vedené v jednej, komickej línii. Za hlbšiu pozornosť stoja predovšetkým výkony Daniela Fischera a Ota Culku. I tu sa stretávajú v úlohe protivníkov, ideologických rivalov, ktorí nemajú ďaleko k nenávisti. Je zaujímavé, že z oboch hercov vyžaruje veľmi podobná energia – akési „mäkkýšstvo“, neškodnosť. O to prekvapivejšie potom pôsobí ich drsný rozmer. Oto Culka sa v inscenácii podobá na plaz. Zlomyseľne sa usmieva, s minimálnym využitím pohybov a mimiky manipuluje a riadi ľudí pod sebou. Stačí jediný pohyb hlavou a nepohodlní svedkovia sú jeho poskokmi zastrelení. Keď treba, rýchlo však rozvinie svoju energiu, tancuje odzemok a je úslužný k nadriadenému. Daniel Fischer naopak od začiatku inscenácie tlačí na pílu energie. Dáva najavo svoj odpor voči spoločnosti, z jeho herectva cítiť hnev, vzdor a moralizmus. Postupne mu však energia dochádza a mení sa na rezignovanosť a apatiu. Fischer veľmi dobre zvláda úlohu človeka, ktorý ostatných irituje a otravuje svojimi názormi, nezriedka dokonca aj svojou prítomnosťou. Daniel Žulčák ako jeho kolega a neskôr švagor Belogubov je výborným interpretom konformistu. Žulčákov chlapčenský, trochu naivný výraz sa výborne hodí pre stvárnenie postavy, ktorá nie je nevyhnutne zlá, jednoducho sa len ochotne prispôsobuje tomu, ako to v tomto svete chodí. Výrazne mu pritom pomáha Julinka v podaní Alexandry Palatínusovej. Hrubozrnným prejavom, podporeným prirodzenými fyzickými dispozíciami, dáva herečka svojej postave komický rozmer. Hoci Palatínusovej Julinka ako objekt romantickej lásky alebo dáma na úrovni pôsobí prinajmenšom nepravdepodobne, inscenácii tento kontrapunkt prospieva. O to viac, že herečka vie zo svojich hereckých aj typových dispozícií vyťažiť maximum. Na celkom opačnej strane typového spektra stojí Anna Nováková ako Polina. Krehučko, takmer detsky pôsobiaca Nováková sa väčšinu času inscenácie javí ako úsmevná bábka bez vlastnej vôle. Je manipulovaná matkou, sestrou aj manželom. Jej vzdor, ktorý neskôr prejaví voči Žadovovi a jeho zásadám, je nacvičený a detinský. Herečka pri výstupe, v ktorom Žadova žiada o zlepšenie finančných pomerov, pôsobí ako malé trucujúce a žobroniace dieťa. Medzi výkony hodné záujmu patria aj tie, ktoré v inscenácii predviedli Kamila Antalová ako Kukuškinová a Richard Blumenfeld ako Dosužev. Kamila Antalová presne zapadá medzi postavičky hmýriace sa inscenáciou. Nepríjemná, egocentrická žena, prísna a zlá matka. Direktívnosť a chlad, ktorý Antalová už predviedla pri stvárnení iných postáv, v prípade postavy Kukuškinovej zámerne zveličuje, a tak vzniká postava stelesnenej fúrie, pokryteckej malomeštiačky, ktorá chorobne dbá na to, ako vyzerá v očiach iných. Naproti tomu Richard Blumenfeld sa celkom vymyká ostatným javiskovým karikatúram. Pokojný, civilný prejav, s ktorým Žadova informuje o tom, že jeho vzdor proti spoločnosti je celkom zbytočný, je výsmechom oboch strán – krajného moralizovania, aj sveta plného úplatkov a klamstiev. To je napokon aj posolstvom celej inscenácie: ani to, čo sa tvári morálne, nemusí byť celkom čisté.

Výnosné miesto je ďalšou inscenáciou, ktorou sa režisér Lukáš Brutovský tvrdo, nemilosrdne a pritom hravo a vtipne vysmieva spoločnosti založenej na pokrivených hodnotách. Táto veta možno pre niekoho znie ako klišé. Skúste si však inscenáciu pozrieť a nepovedať to isté...

Soňa Smolková

 

 

publikované 27. 12. 2012

Publikované online: 2.4.2012

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.