Vydarená tanečná show Dany Dinkovej

Vytlačiť

Michael Stewart – Jerry Herman: Hello, Dolly!

 

Réžia a choreografia: Dana Dinková

Autor hudby a textu: Jerry Herman

Preklad: Dalibor Heger

Scenár: Michael Stewart podľa predlohy Thortona Wildera Matchmaker

Scéna: Lucia Šedivá

Kostýmy: Jana Kuttnerová

Zbormajsterka : Iveta Popovičová

Hudobné naštudovanie: Igor Bulla

 

Účinkujú:

Dolly Gallangher Levi: Oľga Hromadová/Adriana Kohútková

Horác Vandelgerder: Šimon Svitok/Marián Lukáč

Kornelius Hackel: Peter Svetlík/Tomáš Dedič

Barnabáš Tucker: Anton Baculík/Peter Račko

Irena Molloy: Katarína Procházková/Oľga Bezačínska

Minnie Fay: Oľga Bezačínska/Miriam Trembáčová

Ermengarda: Ivana Kurtilíková/Mária Knoppová

Ambróz Kemper: Michal Hýrošš

Ernestína Toliarová: Alena Hodálová

a ďalší

 

Premiéra 14. a 15. decembra 2018, Štátna opera, Banská Bystrica

 

I keď je úspech tejto hudobnej show nespochybniteľný, samotný príbeh nedosahuje kvality iných titulov a výslnie mu zabezpečila najmä skvelá medializácia a permanentná publicita. Inak by jednoduchý, ba miestami až plytký príbeh dohadzovačky Dolly Gallangher Levi nedokázal v dobe svojho vzniku poraziť divadelne také silné diela, ako je napr. My Fair Lady (1956) či Fidler on fhe Roof (1964). Dôležitý podiel na sláve má prirodzene notoricky známy song Hello, Dolly!, ktorému geniálny Louis Armstrong urobil skvelý hudobný billboard bez časového obmedzenia. Neskôr sa o mediálny rozruch postarala aj hviezdna Barbra Streisand, keď najprv odmietla titulnú rolu vo filmovej verzii (1969) ako predčasnú, keďže Dolly býva spravidla labuťou piesňou subriet 60+. Bežné udalosti spoločenského života v amerických mestách Yonkers a New York, zachytené v muzikáli a poznačené všakovakými nedorozumeniami či situačnými nezmyslami, dodnes dobre živia zábavný priemysel a zvedaví diváci na celom svete vydržia dostatočne dlhý čas na to, aby príchod muzikálovej divy v 2. dejstve zažili v plnej paráde aj dnes.

            Ozubené kolesá rôznych veľkostí umiestnené v portáloch javiska, nad ním aj na horizonte, pripomínajúce viac chaplinovskú filmovú Modernú dobu než scénu k americkému muzikálu Hello, Dolly!, ktorú banskobystrický operný súbor zaradil takmer po dvadsiatich rokoch opäť do svojho repertoáru, boli v podstate symboly obchodu s hodinami, ktorý namiesto pôvodnej predajne s krmivom a senom pre sliepky vlastní hlavný mužský hrdina, vdovec Horác Vandergelder. Bola to zároveň jediná zmena v pôvodnej textovej predlohe.

            Novú inscenáciu v Banskej Bystrici realizačne podpísal ženský tím, dokonca z predchádzajúcej inscenácie „prežila“ aj prvopremiérová Dolly. Čo nové vymyslela z klasickej predlohy 19. storočia režisérka a choreografka Dana Dinková? V textoch takmer nič – nezoškrtaný príbeh nespôsobil žiadne zemetrasenie – zato v javiskovom tvare veľa, pretože tam platilo jediné: „Hýbte sa všetci!“ Rozpohybované javisko napokon miestami prekrylo aj samotný základný príbeh, ale v konečnom tvare to neprekážalo. Naopak. Dinková potvrdila, že je majsterkou bujarej zábavy aj rafinovanou architektkou divadelne prázdnych miest. Tancom „vypchala“ všetko, čo sa dalo a v kombinácii s pestrými kostýmami (čašníci, polícia, pruhované, kárované či inak zdobené šaty a nohavice, vesty, cestovné oblečenie, kufre, dáždniky, šiltovky, plavky...) vybičovala najmä skvelý tanečný súbor k bláznivým polkám, náučným valčíkom, skákajúcim cake walkom či iným rytmizovaným odnožiam tanečných aj pochodových prejavov. Dinkovej show – s ódou na ľudské telo – prelepila podmanivým spôsobom všetky nedostatky, ktorých bolo najmä v detailnej práci s hercom dosť, o kvalite prózy nehovoriac. Markantné odlišnosti v koncepcii boli evidentné v titulnej postave. Z režijného nápadu vstrebala viacej „druhá“ garnitúra interpretov, i keď vdovy a umravčané slečny plnili javisko na oboch premiérach. Popri nich sa obšmietali chtiví muži, v druhej časti prejavujúci už vlastné „egá“ erotických túžob. Vdova a dohadzovačka Dolly Leviová (v origináli krásne znejúca ako Dolly Liváy) dáva do pohybu všetko okolo seba, pohotovo využíva vlastné know-how zmeny okolností podľa potreby, aby v štýle „ja to všetko viem“ rozdala vizitky na všetky svetové strany. V maklérskych hrách „prihrala“ napokon nového muža aj sebe. Obchodné stratégie konšpiračne „konzultuje“ s mŕtvym manželom Ephraimom (raz aj s Betsy Ross, vraj autorkou americkej zástavy) v duchu úvodnej autoreflexie: „Some people paint, some sew ... I meddle.“ [„Niekto maľuje, iný šije... Ja sa miešam do vecí.“] a po zistení spoločensk ej situácie pridáva „ekonomické“ poznanie: „Money, pardon the expression, is like manure, it's not worth a thing unless it's spread around, encouraging young things to grow." [„Peniaze, odpusťte ten výraz, sú ako hnoj, nemajú žiadnu cenu, pokiaľ sa nerozsypú na vôkol a nepodporia vznik nových vecí.“] Dohadzovačka Dolly, ktorá však nie je typom židovskej jente či šadchena – dáva „zelenú“ priateľke a majiteľke obchodu s klobúkmi, vdove Irene Molloy. Avšak namiesto pôvodného ženícha Horáca Vandergeldera sa k nej pritúlil jeho mladý zamestnanec Kornelius Hackel. Podobným spôsobom Dolly posplietala dohromady aj ukričané slečny Minnie a Ermengardu – jednu s učňom Barnabášom, druhú s umelcom Ambrózom. Napokon Horác, ktorý sa na začiatku zapovedal, že Dolly o ruku nikdy nepožiada, si to rozmyslí a sentimentálny záver zmení vdovský stav obom protagonistom. Korením príbehu je dvojica popletených mladíkov – Kornelius Hackel a Barnabáš Tucker – ktorí majú viac šťastia ako rozumu, podobne ako Ernestína Toliarová, ktorej veľká XL fazóna – namiesto ohlásenej SX – priniesla do hľadiska salvy smiechu. Javiskom sa postupne mihajú aj iné kreatúry, dotvárajúce hybridnosť spoločnosti na peróne, v kaviarni, vo vlaku so skutočnou lokomotívou či v sprievode na newyorskej najširšej 14th street na Manhattane. Koncepčné scénické riešenie s využitím revuálok umožnilo rýchle výmeny scén s konkretizáciou (rušeň, cylinder, ulica), dynamiku predstavenia umocňoval stereotypný rytmický hudobný podmaz a sekvenčné prestrihy na scéne zabezpečovala kombinácia svetla a stronza. Ambícia – mať na malom javisku veľa pohybu – bola divadelne účinná, pritom základná dejová línia sa tanečnou fragmentáciou podstatne neoslabila. Fungujúci systém sa však môže veľmi rýchlo zmeniť na lacnú ľudovú estrádu najmä na reprízach. V celej predlohe citeľne chýbala odvaha ostrého pera, retardujúce miesta volali po škrtoch a skrátení. Priam desivo vyznela scéna s Florou, kedy sa neprofesionálne blúdenie v textoch a herecká bezradnosť prezentovali nevkusne až trápne. Zjednocujúcim tmelom odľahčenej atmosféry bola pochopiteľne Dolly. Kým racionálna kalkulantka Oľga Hromadová sa k postave vrátila po rokoch takmer bez poškvrny, hosťujúca Adriana Kohútková sa do zvodnej vdovice poriadne zahryzla. Logicky nabrúsené repliky (v afekte síce aj s menšími breptami a prestojmi!) dokomponovala žensky úžasným body and eye language, mimikou a príjemnou agogikou prozaických úsekov. Pre obe predstaviteľky bol však problémom vokálny part (netuším, či je to originál), fungoval evidentne v spevácky „hluchej“ a nekomfortnej polohe. Rôzne podoby mal aj lakomec Horác Vandergelder. Prvotný objekt maklérskej transakcie Šimon Svitok mal viac pokory, než bolo vhodné, košický Marián Lukáč si majoritu mužskej figúry udržal a sentimentálne nalomil až v happyendovom finále. Oľga Bezačínska ako Molloy mala rozhodne bližšie k ideálu hereckou prirodzenosťou, poetickosťou aj zrozumiteľnosťou než Katarína Procházková, obklopujúca sa barličkami subrety. Obe Minnie boli upišťanými slečinkami, z nepochopiteľných dôvodov hľadala Oľga Bezačinská svoj vzor v postave Oldřicha Kaisera (!?) zo slávnej scénky Hodina dejepisu, dievčenskú roztomilosť si zachovala Miriam Trembáčová. Kvíliacimi boli aj Horácove netere Ermengardy – Ivana Kurtulíková a Mária Knoppová a ujúkala aj epizódna Ernestína, ktorá v neopakovateľnej kreácii Aleny Hodálovej dostala na oboch premiérach ovácie na otvorenej scéne. Tandem „nahlúplych“ mladíkov bol prirodzenejší na druhej premiére, Tomáš Dedič (Kornelius Hackel) ani Anton Baculík (Barnabáš Tucker) sa nesilili do komických mizanscén, tie prirodzene vyplynuli z ich naivitou prekypujúceho akčného konania. Sebaistý Peter Svetlík (Kornelius) bol blízky českej rockovej hviezde Jiřího Korna, ponevierajúci sa Peter Račko (Barnabáš) bol prihlúplym tínedžerom. K nezabudnuteľným komediálnym momentom večera patrila o. i. veľká scéna v kaviarni Harmonia Gardens so všetkými nástrahami účinkujúcich aj s prirodzene adekvátnou reakciou v publiku.

   Hudobný obraz podpísal zreteľne Igor Bulla, no vo výraze mu sem-tam ušli potrebné žánrové ingrediencie, chýbala interpretačná uvoľnenosť aj väčšia agogika. Takto ostala z hudobnej produkcie iba zvláštna pachuť „pracovného“ útlmu. Svietiaca plechová sekcia dynamikou navyše podčiarkla aj zvukovú nevyváženosť orchestra, je preto skutočne namieste uvažovať v budúcnosti o mikroportoch. Muzikál so stratou textu a kontextu je „škodná“ na javisku.

  Výnimočnosť muzikálu a jeho postáv kedysi zaujímavo pomenovala americká tanečnica, herečka, režisérka a významná osobnosť amerického aj európskeho divadla Sondra Lee – na svetovej premiére Minnie Fay – keď povedala, že nejde ani tak o realitu, ako o esenciu prítomnosti so svojou vlastnou pravdou. Určite sa dá so sentenciou súhlasiť, v banskobystrickej produkcii je navyše esencia tanca.

 

Publikované online: 30.1.2019

Mária Glocková

Mária Glocková (1952) vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr  aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské.  Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj  s inými  slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia  v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.