Vyčarovaná krajina Oz

Vytlačiť

Hudba: Juraj Haško

Dramaturgia a texty piesní: Róbert Mankovecký

Scénografia: Anita Szökeová

Kostýmy: Lenka Kadlečíková

Choreografia: Renáta Bubniaková

Réžia: Michal Náhlík

Hrajú: Katarína Ivanková, Andrea Kiráľová, Róbert Halák, Lukáš Pavlásek, Přemysl Boublík, Erik Peťovský, Katarína Čillíková, Dávid Hartl, Adam Jančina, Vladislav Plevčík, Simona Miháliková a Pavlína Palmovská

Premiéra: 16. apríla 2011 na Novej scéne

Detské divadlo alebo presnejšie povedané divadlo pre detského diváka je v kamenných divadlách so stálym súborom veľakrát obchádzané. A keď už sa rozhodnú naštudovať rozprávku, tak sa to nie vždy skončí s najlepším výsledkom. Ako príklad slúži činohra Slovenského národného divadla, ktorá po mnohoročnej prestávke v uvádzaní tvorby pre deti naštudovala rozprávku Kocúr na kolieskových korčuliach (2008), ktorej autorom je Ján Uličiansky. Lenže herecký súbor sa nedokázal prirodzene podvoliť poetike herectva pre deti a ani samotný text neoplýval výraznou kvalitou. Druhé najväčšie bratislavské divadlo Nová scéna po rokoch stagnovania v tejto oblasti tvorby uviedlo dokonca v krátkom časovom úseku až dve rozprávky. V roku 2008 muzikálovú rozprávku Mrázik v réžii Svetozára Sprušanského a v roku 2011 adaptáciu Čarodejníka z krajiny Oz.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na Novej scéne naštudovali svetoznámy muzikál Čarodejník z krajiny Oz podľa svetoznámej rovnomennej prózy Lymana Franka Bauma. Lenže režisér a autor adaptácie Michal Náhlík vytvoril samostatný príbeh o dievčatku Dorotke, v ktorom sa len voľne inšpiroval tematikou a dejom pôvodného Čarodejníka. Tak sa dej len v základných kontúrach opiera o známy príbeh. Hlavnou postavou je síce Dorotka, ale tú neodfúkne tornádo, nezabijú čarodejnice z Východu a Západu, nedostane začarované črievičky a jej najväčšou túžbou nie je sa dostať späť domov k tete Eme. V Náhlíkovej adaptácii, a následne aj réžii, je Dorotka súčasné násťročné dievča, ktoré je závislé od fenoménov doby, akými sú Playstation, Facebook a všetko spojené s témou „emo“. Túži po krajine, kde nič nemusí a všetko môže, a výsostne opovrhuje svojimi starými aj novými, ale hlavne podľa nej nemodernými a nudnými hračkami. Tie sa však proti jej krutosti a nezáujmu vzbúria a pre jej nápravu zinscenujú príbeh podľa sujetu knihy Čarodejník z krajiny Oz. Tak sa Dorotka ocitne vo fiktívnom Mľaskáčove a postupne, tak ako u Bauma, stretáva bizarné postavičky z tohto sveta. Jej sprievodcami sú hračky, ktorými v bežnom živote opovrhla, a hrajú pred ňou divadlo, len aby ju doviedli k pozitívnejšiemu a nesebeckému pohľadu na svet a k svojmu okoliu. Postupne tak stretáva Hastroša (prestrojený Cínový vojačik), ktorý chce rozum, Plecháča (prestrojený Budík), ktorému chýba srdce, a Leva (prestrojený Kocúr v čižmách), ktorý túži po odvahe. A na konci príbehu nezabijú čarodejnicu, ale zlú Medúzu, ktorá núti Dorotku rozbíjať hračky. Až tu sa postupne mení Dorotkin pohľad na svet a zisťuje, že nie je všetko také, ako si myslela. Takže príbeh sa diametrálne odlišuje od originálu a nejde o pôvodného Čarodejníka z krajiny Oz, čo môže byť pre diváka dosť mätúce. V Náhlíkovej inscenácii Dorotka nie je dobrým dievčaťom s verným psíkom, ktoré chce pomáhať a nebojí sa aj tú pomocnú ruku poddať, ale „emáčka“, ktorá myslí len na seba a na stále vyššie a vyššie levely v počítačových hrách. Hlavným hrdinom tak už nie je pozitívna postava, ale postava, u ktorej ťažko hľadáme niečo pozitívne. Tento posun charakteru od zaužívaného typu Dorotky je v súčasnosti veľmi vhodným a výpovedným riešením, lebo súčasné deti sa skutočne už v tomto veku stávajú závislými od rôznych spoločenských vymožeností a vďaka nim sa im menia hodnotové rebríčky a skresľuje pohľad na reálny život. Tak Náhlíkova verzia ponúka aj zamyslenie sa a poučenie na záver. Nieže by však Baumov príbeh a posolstvo neboli aj bez takejto modernizácie dosť silné.

Samotná inscenácia zaujme predovšetkým vizuálnou stránkou. Scénografia Anity Szökeovej a kostýmy Lenky Kadlečíkovej, s ktorými režisér dlhodobejšie vytvára tvorivý tandem, hýria farbami a predovšetkým nápadmi. Nenudia a neupadajú do stereotypnosti, ale až do konca dokážu vždy ponúknuť niečo nové a nečakané. Stálou súčasťou scény sú zadný horizont s obrazom žltej cesty a plošné kulisy (vytvárajúce siluetu stromov), ktoré javisko „skomorňujú“ a dodávajú mu dojem, že naozaj (asi) pôjde o divadlo v divadle. Každá zastávka Dorotkinho putovania má charakteristickú scénickú rekvizitu. Či sú to obrie muchotrávky, za ktorými sa schováva bojazlivý lev, stánok s Ozdogmi či Cintorín hračiek s náhrobkami Barbie, Mickieho a Jarryho (poslední dvaja menovaní majú pomníky v tvare ich charakteristických postáv). Každá scéna tak dokáže prekvapiť a presne vystihnúť dané prostredie či situáciu. Taktiež Kadlečíkovej kostýmy výborne integrálne zapadajú do koncepcie inscenácie. Či je to Dorotkin kostým v typickom emo štýle, kostým žiab, antilop či rôznorodé Bábikine šaty. Bábika počas inscenácie vystrieda najviac kostýmov (vytvára osem rôznych postáv) a každý z nich má svoje špecifikum, ale vždy prevláda či aspoň vytŕča, pre bábiky typická, ružová farba. Kostýmová výtvarníčka sa takisto výborne vyhrala s kostýmami jednotlivých hračiek. Tak sa nám na začiatku predstavia archetypálne postavy Indiána, Kocúra v čižmách, Baletky, Cínového vojačika a iných, ktoré presne zodpovedajú kostýmovej štylizácii daných hračiek. Výčitkou môže byť hádam kostým Leva Bojka, ktorého hnedá hriva asociovala skôr perník než hrivu kráľa zvierat.

Réžia Michala Náhlíka sa sústredila predovšetkým na zrozumiteľné tlmočenie témy a pestrosť a hravosť diania na javisku. Inscenácia už na začiatku naberá rýchle tempo, ktoré nekoliduje v žiadnej nasledujúcej časti inscenácie. Dômyselne narábal predovšetkým s faktom, že hračky príbeh „Čarodejníka“ len hrajú. Ich režisérkou je Bábika, ktorá ich poúča, radí im a pomáha sa dostať z problémov, keď zabudnú, čo majú robiť. Princíp divadla v divadle je tu neustále prítomný a z neho vychádzajú aj najvtipnejšie situácie či akcie. Pretože nie všetky hračky si uvedomujú, čo majú robiť, nestotožňujú sa vždy s predvádzanou postavou, a tak veľakrát nad „stvárňovaným charakterom“ prevládnu ich osobné povahové črty či zlozvyky. Tak Hastroš Cínového vojačika chce stále bojovať a keď niekto udrie do Bábiky, tak spustí svoje naprogramovanie so slovami: „Ahoj, som tvoja kamarátka, poďme sa spolu hrať.“ atď. Náhlík inscenáciu osviežil aj niekoľkými inteligentnými vtipmi, medzi ktoré určite patrí podarená scéna, keď Bábika divákom oznamuje cestu (či lepšie povedané let) do krajiny Oz. Túto scénu hrá  la letuška a následne jej rady pasažierom Baletka a Zajačica zopakujú v anglickom a nemeckom jazyku.

Dôležitou otázkou je používanie vulgarizmov. Do akej miery sú nadávky znesiteľné a neškodné pre cieľovú skupinu divákov a zároveň do akej miery si herci tieto vulgarizmy do inscenácie počas repríz pridali. Lebo výrazy ako „dement“ alebo „do mače“ by nemuseli znieť z javiska a dali by sa obísť aj rôznorodejšími a pre detské uši jemnejšími a hlavne vynaliezavejšími výrazmi. Aj keď si priznajme, že súčasné deti toho možno vedia ešte viac, ako si myslíme, a ťažko v súčasnosti určiť vrchnú hranicu používania tohto typu slov.

Melódie Juraja Haška a texty piesní Róberta Mankoveckého sú ľahko zapamätateľné a dosť výrazné, aj keď pieseň Dorotky po hádke s tetou Emou pôsobí príliš dramaticky až tragicky. Má to byť akási odvolávka na Somewhere over the rainbow z pôvodného muzikálu, lenže tento motív sa objaví ešte pri stmievačke pred prestávkou na konci príbehu. Do týchto dvoch častí by sa skôr hodila iná melódia z toho muzikálu, ktorá by pôsobila príjemnejším a zjednodušene povedané optimistickejším dojmom, presne tak, ako pôsobí pri väčšine zvyšných songoch a presne tak, ako je aj nastavená atmosféra celej inscenácie. K najlepším piesňam patrí Krok za krokom, ktorej melódia je „svižná“ a ľahko zapamätateľná a vytvára akýsi lajtmotív Dorotkinho putovania.

Samostatnou kapitolou inscenácie je herectvo. Väčšina protagonistov totiž podľahla dojmu zľahčovania a tematizovania svojich postáv. Akoby podceňovali detského diváka a v mnohých prípadoch podľahli  prehnanej dekoratívnosti, opisnosti, ale aj patetickosti a predovšetkým nedostatočnej drobnokresbe postáv. Tej sme sa na javiska dočkali len v dvoch prípadoch. Konkrétne pri výkonoch Andrey Kiráľovej ako Bábiky a Lukáša Pavláska ako Budíka. Kiráľovej najviac vychádzali miesta, kde mohla zapojiť svoj dievčenský pôvab, hranú naivitu, organizačnú schopnosť a predovšetkým stručné repliky bokom (ktorými komentovala dianie alebo iné postavy). Všetkým svojim ôsmim postavám dodala svojskú črtu, ale nikdy v sebe nezaprela, že je to tá istá Bábika. Na Pavláskovi je obdivuhodné, ako dokázal hovoriť repliky odzadu. Svojho Budíka/Plecháča obohatil o motív jemného smútku a nostalgie za ručičkami/srdcom a zaujímavo narábal s vonkajškovým prejavom. Hompáľajúci pohyb pri chôdzi, natiahnutý krk a neustála pozornosť v mimike, čakajúc na nový impulz.

Inscenácia Čarodejník krajiny Oz nie je dokonalá, ale napriek tomu je to jedno z toho lepšieho, čo momentálne ponúkajú kamenné (nebábkové) bratislavské divadlá pre deti. Akurát netreba očakávať dobre známy príbeh, ktorý poznáme z knihy či z filmu s Judy Garland. Novoscénická verzia ide vlastným smerom a názov preberá len ako zámienku. Dôležité je však to, že inscenácia ponúka kultivovanú zábavu pre deti aj dospelých, s výraznou hudobnou a výtvarnou zložkou a predovšetkým so zrozumiteľným a nepatetickým posolstvom.

Publikované online: 16.4.2011

Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 aj doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Janka Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo dvadsiateho storočia. Aktívne sa venuje aj publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov či zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2019 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.