VTEDY V KOLOČAVE, KEĎ ZBOJNÍKOM KOLOVALA V ŽILÁCH ČERVENÁ IZOLEPA...

Vytlačiť

Dramaturg: Rastislav Ballek,
preklad textov piesní: Vladimír Zetek,
preklad, úprava a réžia: Anton Šulík,
scéna: Ján Kudlička,
kostýmy: Katarína Bieliková,
zvuková réžia a nahrávky: Jozef Štefanatý, c
horeografia: Jaroslav Moravčík,
pohybová spolupráca: Štefan Capko,
asistent réžie: Dušan Musil,
hudobné naštudovanie, úprava a inštrumentácia: Karol Kevický,
nahrávku zrealizovali členovia Štátneho komorného orchestra Žilina, premiéra 3.4.2008.

Obsadenie: Daniel Heriban/Lukáš Púchovský, Jana Jurišincová/Kristína Síhelská, Jana Oľhová/Jana Puklušová, Boris Zachar/Dušan Musil, Lukáš Púchovský/Marcel Cebula, Branislav Bačo, Ludvík Bagin/Marián Andrísek, Ivan Giač, Radovan Kianica, Marián Andrísek/Marcel Cebula, Pavol Klimašovský, Anna Hulmanová, Ľubica Lettrichová/Iveta Pagáčová, Vladimíra Lichnerová/Barbora Juríčková, Jelena Horváthová, Rudolf Vitos, Jaroslav Vitos, Ján Čuvala.

Baladický príbeh Nikolu Šuhaja, karpatského zbojníka, je v miestnych zemepisných šírkach chronicky známy azda každému. Predovšetkým je to vďaka kultovému hudobnému spracovaniu tvorivého tandemu Milan Uhde – Miloš Štědroň, ktoré v brnianskom Divadle na provázku lámalo v čase totality rekordy v návštevnosti. Dnes už divák v hľadisku nepocíti príjemný strach a chuť zakázaného ovocia, no aj bez politického kontextu si muzikál zachováva svoje univerzálne hodnoty.
Do žilinskej inscenácie, ktorá vznikla podľa spomínanej predlohy Uhdeho a Štědroňa, je zaangažovaný takmer celý ansámbel Mestského divadla a aj viacerí externisti. Ide skutočne o veľký projekt, v ktorom je scéna neustále zaplnená množstvom hercov. Príbeh Nikolu o hľadaní spravodlivosti, lásky a slobody je teda rozvinutý v mnohých rovinách a často komentovaný prostredníctvom davových pohybovo-hudobných výstupov.
Už výtvarný koncept napovedá, že inscenácia nemá ambíciu posúvať interpretáciu textu do iných rovín, aktualizovať či inak zasahovať do predlohy. Scénografia aj kostýmy sú rustikálne a kronikársky v sebe zrkadlia začiatok 20. storočia, teda dobu, v ktorej žil Nikola Šuhaj. Na scéne sú viaceré prvky starého zakarpatského dedinského obydlia – napríklad drevená lavica či pozadie zostavené zo zväzkov drevených prútov. Taktiež kostýmy pozostávajú z prvkov typických pre túto dobu.
Scéna je funkčne rozdelená na tri celky. Na malom výbežku v popredí, ktorý zachádza do hľadiska, sa odohrávajú komorné výstupy, najmä Nikolu a jeho lásky Eržiky. Nad samotnou scénou je ešte vyvýšená plocha, z ktorej herci môžu pozorovať dianie. Rozčlenenie scény teda umožňuje väčšiu prehľadnosť v zaľudnenej inscenácii.
V úvodnej piesni „Zabili, zabili“ herci predstavia príbeh zbojníka Nikolu Šuhaja, ktorého život bol predčasne ukončený bezcitnou vraždou. Táto pieseň inscenáciu otvára aj uzatvára. Po doznení posledných rytmov piesne v úvode sa príbeh začína odohrávať priamo na scéne. Nikolovu smrť režisér zakomponoval do príbehu hneď na začiatku, kedy postava Smrti (Ján Čuvala) odmotá veľký kus červenej lepiacej pásky a Nikola (Daniel Heriban) ju pripevní na podlahu. Takto sa červený samolepiaci pás stáva mementom Nikolovho nespravodlivého konca a počas celej inscenácie nám ho pripomína. Motív červenej lepiacej pásky ako symbol smrti sa v inscenácii takto objavuje viackrát.
Titulná postava banditu Nikolu Šuhaja je zároveň aj stelesnením hodnôt, ktoré text proklamuje. Ide o titanskú postavu, zbojníckeho náčelníka, nebojácneho a odvážneho bojovníka za spravodlivosť a večného svetobežníka, ktorý si na svoju slobodu nedá siahnuť ani žandármi, ani svojou milovanou Eržikou. Nesie v sebe všetky znaky ľudového zidealizovaného zbojníka, ktorému mnohé legendy dopomohli k nesmrteľnosti. Daniel Heriban svojou hereckou interpretáciou tento obraz ale mierne deformuje. Obávaného charizmatického mládenca, ktorý vždy dostane čo chce, pretvoril na flegmatického „pohoďáka“, ktorý by sa len ťažko stal tak mýtizovanou historickou postavou. Z hrdinskej nebojácnosti a nepoddajnej bojovnej mysle sa v inscenácii stalo viac-menej pasívne rojčenie nad nespravodlivosťou. Daniel Heriban nestavil na pátos postavy Nikolu a snažil sa jej dať ľudskejší výraz, čím ale aj oslabil jej titanské postavenie v rámci inscenácie.
Na druhej strane Kristína Síhelská ako Eržika vniesla do inscenácie patričný pátos svojím nadneseným prednesom. Hoci v mnohých ohľadoch po svadbe stráca ilúzie o svojom manželovi Nikolovi a dokonca podľahne zvádzaniu Kubeša, pri každej zmienke o Nikolovi sa jej rozžiari tvár láskou a obdivom. Charakteristickú atmosféru poverčivej dediny dotvárajú výstupy Jany Oľhovej v postave Morany, ktoré boli zvýraznené mystickými prvkami. Jej veštby sú sprevádzané magickým modrým podsvietením a dymom. Uhrín Lukáša Púchovského tvorí archetypálny protiklad titanskému hrdinovi – trochu bláznivý, energický a zmyselný, plný fyzických chutí a túžob. Špecifickou postavou je Žid Mageri (Ludvík Bagin), bohatý obchodník, ktorého výstupy sú sprevádzané židovskou hudbou. Kontrastne k vidieckemu osadenstvu pôsobia žandári (Branislav Bačo, Rudolf Vitos, Jaroslav Vitos), ktorí vystupujú v uniformách, čím jasne nezapadajú medzi dedinčanov. Veľmi striktným prejavom buduje svoju autoritu Branislav Bačo ako veliteľ žandárov, Rudolf Vitos a Jaroslav Vitos sú skôr nemotornými karikatúrami ochrancov zákona. Derbak Dušana Musila stelesňuje predovšetkým zbabelosť a úslužnosť moci. Prejavuje sa to najmä vo výstupoch policajného vypočúvania, kedy sa v ostrom bodovom svetle doslova trasie od strachu.
Pri takom veľkom množstve postáv, ktoré sa tu nachádza, nie je veľký priestor na budovanie výrazných vedľajších charakterov. Preto postavy s menšími úlohami vystupujú predovšetkým ako súčasť hereckého chóru, ktorý komentuje dianie. V hudobno-pohybových výstupoch tvoria jednoliatu masu, kedy majú spoločnú choreografiu a jednohlasné spevné čísla. Ľudová hudba je tu obohatená o moderné prvky, predovšetkým o elektrickú a basovú gitaru. Choreografie sú veľmi jednoduché, až triviálne. Využívajú predovšetkým spojenie rytmizovaných krokov a pohybov rúk. Často sa využíva efekt dupotu o drevenú podlahu, ktorý stupňuje napätie v dramaticky vypätých momentoch. Vizuálne ale choreografie pôsobia ťažkopádne.
Inscenátori na javisko Mestského divadla v Žiline priniesli nesmrteľný príbeh, vychádzajúci z ľudových tradícií blízkych aj slovenskému divákovi. Nižná Koločava, rodisko Nikolu Šuhaja, sa tak ocitla na dosah ruky. A spolu s ňou všetko, čo k Zakarpatskej Rusi prelomu 19. a 20. storočia patrí. Inscenátori v bulletine citujú pasáže z literárneho spracovania Ivana Olbrachta, ktoré silne vyjadrujú atmosféru prostredia legendy, ktorú sa snažili v inscenácii sprítomniť: „V úzkých údolích na stráních, kde lesy nechali kousek místa loukám, nebo nahoře na poloninách žijí lidé; muži voní větrem a ženy kouřem izeb“.

Publikované online: 3.4.2008

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.