VŠETKY TVÁRE PETRŽALKY

Vytlačiť

Réžia: Ján Šimko. Dramaturgia: Martina Vannayová, Zuza Feranczová. Scéna a kostýmy: Jerguš Opršal. Hudba: Pavol Plevčík, Andrej Hruška. Účinkujú: Marian Balažik, Ľubomír Bukový, Petra Fornayová, Juraj Igonda, Pavol Plevčík, Henrietta Rab.

Premiéra: 14. 3. 2008 v Štúdiu 12 Bratislava

Petržalka – najväčšie sídlisko v strednej Európe. Miesto, ktoré je domovom viac ako 115 tisíc ľuďom. Miesto, ktoré prešlo bohatými politickými, sociálnymi a architektonickými zmenami. Miesto so zlou povesťou. Miesto verejnej anonymity. Miesto, kde sa napriek všetkému dobre žije...

Je pochopiteľné, že práve takéto miesto sa stane predmetom záujmu polodokumentárnych či dokumentárnych umeleckých zobrazení. Tém a inšpirácií ponúka Petržalka naozaj neúrekom a tvorcovia si môžu vyberať, či sa rozhodnú opierať o historické fakty spojené s komplikovanými politickými zmenami, o sociálne väzby a spoločenské fenomény tohto ľudského mraveniska, o pozitíva a negatíva sídliskového spolužitia, alebo o praktické a pragmatické skutočnosti každodenného života ako špina, ľahostajnosť a kriminalita. Vzhľadom na dramatický potenciál ponúkaných tém istotne nie je ľahké vyselektovať jednu konkrétnu.

Ján Šimko sa spolu s kolektívom spolutvorcov a spolutvorkýň rozhodol vytvoriť koláž výpovedí, ktoré majú úprimnú snahu zachytiť tvár Petržalky v čo najvernejšej a najkomplexnejšej podobe. K tejto snahe pristupoval tím inscenátorov zodpovedne. Text hry je budovaný výpoveďami a spomienkami pôvodných Petržalčanov, prvých prisťahovalcov, generácie ktorá v Petržalke prežila „panelákové“ detstvo i kritické kriminálne obdobie. V záverečnej podobe inscenácie je autentickosť neprehliadnuteľná. Podobne, ako v panelákovom dome, aj v inscenácii Petržalské príbehy sa vedľa seba ocitajú rôzne príbehy rôznych ľudí a rôznych generácií. Dojemné výpovede dvoch starých obyvateľov pôvodnej Petržalky, ktorí sentimentálne spomínajú na prírodné kúpaliská na Dunaji a úrodnú pôdu strieda výpoveď generácie ktorá v Petržalke prežila detstvo preplnených tried, betónových ihrísk a neexistujúcej zelene. Bizarná úvaha o kozmickej energii panelov, ktorá je večná stojí vedľa vecného konštatovania staršej dámy, že ľudia sa v Petržalke musia brániť najrôznejšími ochrannými systémami. Spomienky na najkritickejšiu éru drogových dobrodružstiev zas vystriedajú spomienky prvých prisťahovalcov a naivné ospravedlňovanie za súčasnú zdevastovanú podobu. Uvažuje sa tu o význame záclon ako jedinej bariéry medzi vnútrom a vonkajškom, hneď potom sa odhaľujú životné frustrácie a ich snahy vyrovnať sa s nimi v panelákovom prostredí. Jedna z posledných výpovedí je o duchovnom rozmere sídliska, ktoré bolo zámerne vybudované bez kostolov. Oceňujem, že tvorcovia sa nevyhýbali ani témam, ktoré obyčajne zostávajú zamlčané. Obdobie druhej svetovej vojny, osudy Židov, ktorí na území Petržalky zomierali, ale aj násilne odsťahovaných petržalských Nemcov v povojnovom období.

Podobne ako obsahovou rovinou zaujme inscenácia aj svojou formálnou, výtvarnou a hudobnou zložkou. Inscenácia je formálne vybudovaná naráciou jednotlivých príbehov. Pretože však ide o skĺbenie výpovedí viacerých obsahových celkov, je logické, že ani vonkajšia podoba nemôže byť jednoliata. Scénografia Jerguša Opršala mnohonásobne člení priestor na viacero malých celkov, podobne ako je sídlisková realita mnohonásobne členená na množstvo samostatných bytových jednotiek. A tak, ako sa v jednom paneláku môžu stretnúť viaceré nesúrodé identity, aj na scéne inscenácie Petržalské príbehy sa stretávali viaceré na prvý pohľad nezlučiteľné a bizarné predmety. Detská preliezačka, korálkový záves, odkvapová rúra symbolizujúca tok Dunaja, matrac, kuchynský stôl, množstvo igelitových vrecúšok, kusy rozbitého nábytku a samozrejme aj náznak nekonečného panelákového horizontu. Scéna na prvý pohľad vzbudzuje dojem neuveriteľného chaosu, no herci si v nej budujú svoje akcie suverénne. Každý má jasne vymedzený priestor v ktorom sa pohybuje a ktorý sa stáva priestorom pre jeho príbeh. Pamätníci starej Petržalky svoje spomienky rozprávajú pri pomyselnom toku Dunaja, farár objasňuje teórie o návrate duchovného života do Petržalky loviac ryby v časti javiska, ktorá symbolizovala Draždiak. Mladá žena bolestne spomína na tvrdé petržalské detstvo v časti javiska s preliezačkou, staršia dáma sa zas rozospato pohybuje po „byte“. Centrálna časť javiska predstavuje verejný, univerzálny priestor. Priestor, ktorý podobne ako v reálnej Petržalke, patrí všetkým a nikomu. Priestor verejnej a nikomu nepatriacej špiny a dobrovoľného zabúdania. V ňom sa pošepky odohrávajú príbehy zabíjania Židov počas slovenského štátu, spievajú sa hanlivé pesničky adresované vyháňaným Nemcom, vo vetre poletujú igelitové vrecúška.

O hudbu k inscenácii sa postarala dvojica Andrej Hruška a Pavol Plevčík. Spojením elektronickej hudby a zosilnenej ústnej harmoniky sa autorom hudby vynikajúco podarilo vytvoriť atmosféru ruchu, hravosti a dynamiky, no zároveň aj smútku, prázdnoty a spomienok. Oceňujem tiež, že hudobník sa stal súčasťou inscenácie. Plevčík sedí počas celého predstavenia na javisku, čo mu umožňuje citlivo vnímať a napĺňať aktuálne potreby predstavenia.

Spoločným menovateľom hereckých výkonov Petržalských príbehov je autentickosť a humor. Pochopiteľne, že inscenácia snažiaca sa vytvoriť presvedčivý obraz nechce a nemôže využívať hereckú štylizáciu, ale zámerne volí prostriedky smerujúce k civilnosti. Tá je napokon aj kľúčom k absurdnému vyzneniu. Dvojicu pôvodných Petržalčanov hrajú Marian Balážik a Juraj Igonda. Obaja herci vynikajúco podali bodrých, večne mladých ale predovšetkým dojemných mužov spomínajúcich na najlepšie roky svojho života. Marian Balážik v inscenácii predstavuje aj evanjelického farára so záľubou v rybárstve a Juraj Igonda zas zástupcu mladej pouličnej generácie. Pravdivosť, ktorú divák pociťuje, sa pritom ukrýva v jednoduchom a jednoznačnom pretlmočení autentickej výpovede. Rovnaký princíp používa aj Petra Fornayová, ktorá v inscenácii predstavuje staršiu dámu, jednu z prvých obyvateliek novodobej Petržalky. Fornayová veľmi dobre pracuje s mimikou a s gestom. Vo výsledku sa jej navyše veľmi presvedčivo podarilo stvárniť typ človeka, ktorý svojou skrytou ľahostajnosťou vari najviac ovplyvnil Petržalku a jej neutešenú podobu. Ľubomír Bukový už trochu tradične predstavuje frustrovaného neurotika, obeť sídliskového teroru a excentrického fanatika veriaceho v energiu ukrytú v paneloch. Bukový so svojim prejavom trochu trčí z celého kolektívu, pretože sa svoj prejav pokúšal štylizovať. To je pravdepodobne spôsobené aj tým, že jeho postavy sa asi najmenej opierali o reálny základ. Skupinu hercov uzatvára Henrietta Rab ako mladá žena, rozprávajúca príbeh neradostného betónového detstva a dospievania spojeného s užívaním drog. Henrietta Rab sa možno až priveľmi sústredila na jednoznačné tragické vyznenie vlastného príbehu. Tým čiastočne narušovala inak celistvú atmosféru inscenácie, ktorá viac smerovala k irónii.

Kolektív tvorcov inscenácie Petržalské príbehy na čele s režisérom Jánom Šimkom a dramaturgičkami Zuzou Ferenczovou a Martinou Vannayvou sa podujal na zaujímavý a u nás doposiaľ nie celkom všedný prístup – dokumentárnej inscenácie. Vo výslednej podobe inscenácie treba oceniť hravý a invenčný prístup rovnako dôslednosť a autentickosť. Inscenácia je podnetná a inšpiratívna. A nielen pre obyvateľov Petržalky.

Publikované online: 14.3.2008

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.