VŠETKO NAOPAK V ŽILINSKOM BÁBKOVOM DIVADLE

Vytlačiť

Scenár a réžia: Ján Štrbák a.h. / Dramaturgia: Eduard Kudláč / Scéna: Ján Zavarský a.h. / Kostýmy a bábky: Eva Farkašová a.h. / Hudba: Miloslav Kráľ a.h. / Účinkujú: Bibiana Tarasovičová, Ján Demko, Ivana Danková, Jana Eliašová, Milada Filipčíková, Peter Hejhal, Juraj Tabaček, Jozef Abafi
Premiéra: 27. apríla 2007, Bábkové divadlo Žilina

Žilinské divadlo venuje osobitú pozornosť pôvodnej dramatickej tvorbe. Od roku 2005 uvádza každú sezónu víťaznú hru zo súťaže ARTÚR, ktorej je iniciátorom (spoločne s Divadelným ústavom) a dlhodobo dostávajú priestor aj autori z domáceho divadelného prostredia. Okrem toho hosťujúci režiséri prinášajú na repertoár svoje dramatizácie rozprávok. Medzi nich sa v posledných rokoch zaradil aj činoherný režisér a autor Ján Štrbák. V sezóne 2005/06 uviedol so žilinským súborom svoju prvú bábkovú hru Spravodlivý autobus a v apríli 2007 mala premiéru jeho ďalšia autorská rozprávka Zrkadlovo alebo všetko naopak. Nepochybne, Štrbák sa pozerá na svet dieťaťa netradičnými a vtipnými očami.

Aj v tomto prípade svoju vzdorovitú, trojročnú Narcisku, ktorá neposlúcha rodičov, nerada sa umýva a už chce byť dospelá, dostáva v kúpeľni za zázračne zrkadlo. Do krajiny, kde je všetko naopak. Narciska sa tam stáva premúdrenou, trinásťročnou slečnou. Prekvapene zisťuje, že Ježko Jožko chodí hore, obrátený dolu hlavou. Ešte aj jabloň rastie dolu korunou, preto sa mu nedarí striasť z nej jabĺčko. Ryba Biba zasa pláva pospiatky, plutvou. vpred. Zamilovaný Rak Peter jej nedokáže vyznať lásku, lebo mu z úst pod vodou vychádzajú iba bublinky. Samoľúby kvet Narcis sa vystatuje a svojím chovaním pripomína svoju menovkyňu, slečnu Narcisku. Had sa pohybuje na korčuli, ale najrýchlejším zo všetkých je Slimák. Slon letí vo vzduchu a vláknom ho zo zeme ovláda Pavúk Riško. Pretože je od neho vzdialený, nemôže ho nechať ani pozdravovať. Narciska postupne každému pomôže. Ježkovi strasie jabĺčko, Rakovi prečíta z bubliniek pre Rybu vyznanie lásky, Hadovi pomôže vyzuť sa z korčule, Slimákovi prečistí oči, aby pri rýchlosti lepšie videl a od Pavúka nechá pozdravovať Slona. Tým, že všetkým pomohla, vracajú sa jednotlivcom ich pôvodne vlastnosti. Narciska sa dostáva do školy, v ktorej sa učí na všetko zabúdať. Stretáva sa s múdrou Sovou Táňou, hovoriacou slová pospiatky. Tá jej poradí, aby si nenamýšľala, že je už dospelá, lebo na svet dospelých má ešte dosť času. A ak urobila niekomu niečo zlé, nech mu dokáže povedať zázračné slovíčko Prepáč ! Narciska sa priznáva, že sa k rodičom nepekne správala. Vyslovuje čarovné slovíčko a celý príbeh sa dostáva späť, na začiatok do kúpeľne.

Svet za zrkadlom je uzatvorenou rozprávkovou krajinou, plnou fantázie a neuveriteľných protikladov, krajinou po ktorej putuje malá Narciska, aby sa poučila a priznala si svoje prehrešky. Je preto nepochopiteľné, prečo do tohto detského sveta fantázie neustále vstupuje otec ? Ak sa občas v krajine za zrkadlom ozývajú naliehavé hlasy rodičov, naháňajúce Narcisku do škôlky, je to ešte pochopiteľné. Ale každý príchod otca na scénu sa stáva rušivým elementom a vo svojom výsledku zbytočnou retardáciou príbehu. Otec totiž zo zásady nemôže zasiahnuť do deja za zrkadlom (tak mu to určil autor). Preto iba neúčinne vykrikuje po Narciske, spieva úpenlivé songy, alebo sa obracia s otázkami na obecenstvo, nečakajúc na ich odpovede, aby sa napokon „nebadane“ vytratil zo scény. Štrbák akoby naraz neveril, že príbehy za zrkadlom majú dostatočnú silu diváckeho zaujatia a katarziu detskej hrdinky a „na pomoc“ im posiela spomínané barličky. Bez nich by sa Štrbákovo Zrkadlovo absolútne zaobišlo a autor by si súčasne vytvoril aj väčší priestor na ďalšie akcie, bez zbytočných moralizujúcich sentencií.

Rozprávkový príbeh sa odohráva v kúpeľni a v priestore za zrkadlom. Ján Zavarský navrhol však studený, neosobný priestor bez fantázie, v ktorom si len ťažko vieme predstaviť, že sa v ňom denne pohybujú rodičia a najmä malá Narciska. Potom aj vtipne myslené odchody matky (Bibiana Tarasovičová) cez skrinku pod umývadlom, vyznievajú nenáležite. Hravosť a nápaditosť zostala na bábkach Evy Farkašovej. Okrem Narcisky, bábky-manekýna na predscéne a jej zmenšenej podoby za zrkadlom, strieda výtvarníčka magnetické bábky (vodené zozadu na veľkej bielej ploche), s trojrozmernými bábkami javajkového typu. Iný vtipný druh zvolila pri postavách žiakov, kde skombinovala tvár živého herca s telom bábky. Pri Sove vychádzala z detskej papierovej vystrihovačky a pri Pavúkovi využila jeho krútiace sa nohy. Bábky svojou farebnosťou a bohatou technologickou rôznorodosťou, výtvarne oživili celý jednotvárne pôsobiaci hrací priestor.

Pravda, zvolený druh bábok vyžadoval aj precízne vodenie magnetických postavičiek. Treba povedať, že Jozef Abafi (Ježko, Had), Peter Hejhal (Slon), Milada Filipčíková (Ryba), Bibiana Tarasovičová (Kvet), zvládli novú technológiu adekvátne s obmedzenými možnosťami vodenia plošnej bábky. Po animačnej stránke za nimi nezaostávala ani Jana Eliášová (Sova) a Juraj Tabaček (Slimák). Vážne výhrady musím však vysloviť na adresu javiskovej reči hercov. Nedostatočná artikulácia, prehĺtanie koncoviek, ledabolá výslovnosť vedú k tomu, že vety sa často nedostávajú cez paraván k detskému divákovi. (Je to problém, na ktorý poukazujem aj pri iných inscenáciách divadiel). Väčšina hercov vytvára postavu na vonkajškovom hlasovom klišé, ktorému chýba charakterová plastickosť a hľadanie významového akcentu vo vetách. To si herec v profesionálnom divadle nemôže dovoliť. Najmarkantnejšie sa to prejavuje u Ivany Dankovej v postave Narcisky. Na detsky položenom hlase chrlí vetu za vetou v takom tempe, že už nevieme čo hovorí, na čo, a prečo odpovedá svojmu partnerovi. Stráca sa význam dialógu a vzájomný vzťah medzi postavami. (Na tomto „princípe“ stavajú svoje detské travestie aj herečky v činoherných predstaveniach pre deti). Ak k tomu prirátame aj pesničky nahrané na plejbek a spievané v divokom hudobnom rytme Miloslava Kráľa (Otec Jána Demka evidentne nestačí vyspievať „posolstvo“ pesničky), unikajú z hry počas predstavenia dôležité informácie. (Otváranie úst hercov na plejbek sa už stalo žilinským zlozvykom).

Autor a režisér Ján Štrbák priniesol svojím Zrkadlovom na žilinskú scénu modernú rozprávku hru. Svojou inscenáciou, možno nechtiac, nastavil zrkadlo aj terajšiemu žilinskému umeleckému súboru.

Publikované online: 27.4.2007

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.