(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

VŠETKÉHO VEĽA

Divadlo
InscenáciaJules Verne – Arnošt Goldflam: 800 MÍĽ PO AMAZONKE
Premiéra30. novembra 2007
Divadelná sezóna

Dramaturgia: Martin Gazdík,
Scéna: Ján Zavarský,
Kostýmy: Kateřina Bláhová,
Hudba:Juraj Péč,
Choreografia: Ladislav Cmorej,
Réžia: Viktor Kollár.
Účinkujú: Gregor Hološka, Daniel Fischer, Barbora Bazsová, Zuzana Šebová, Jozef Bujdák,Andrea Ballayová, Jakub Ružička, Štefan Martinovič.
Premiéra: 30. novembra 2007, DJP v Trnave

V Divadle Jána Palárika pokračujú v chvályhodnej tradícii rozprávok pre deti. Najnovší titul však sľubuje zábavu alebo aspoň príjemné spomienky aj dospelým. 800 míľ po Amazonke od Julesa Verna zdramatizoval Arnošt Goldflam, český herec, režisér a pedagóg a 14. decembra 2007 ju odpremiéroval v Brne. Trnavská dvojica Martin Gazdík a Viktor Kollár ho o pár týždňov predbehli a inscenáciu uviedli v Trnave.
800 míľ po Amazonke je dobrodružný príbeh o rodine Joama Dacosta Garrala, ktorá sa plaví po Amazonke, aby svojej dcére Minhe vystrojila v ďalekom meste svadbu. Už samotná plavba je nebezpečná, v rieke na nich číha plno zvierat. Popri tom sa k nim pridá zloduch Torrés, ktorý pozná veľké tajomstvo otca rodiny – vysvitne, že je na úteku z väzenia, kedysi bol odsúdený na smrť. Torrés je jediný, ktorý má dôkaz o Garralovej nevine a chce zaň ruku Minhy. Garral sa vzpiera a preto ho Torrés udá polícii.. Mladí Garralovci Torrésa zabijú, dôkazu sa zmocnia a otca otca z väzenia vyslobodia. Je to teda príbeh o odvahe, o láske, treba v ňom zachraňovať ľudí pred podvodnými zvieratami i podvodnými ľuďmi. Našťastie sa všetko dobre skončí.
Prednosťou a zároveň nevýhodou Vernových románov je ich epickosť. Verne radí obraz k obrazu, dobrodružstvo za dobrodružstvom. Ako voda v Amazonke, tak aj epizódy prídu a odídu. Dvadsať strán prózy sa dá na javisku zahrať za dve minúty. A to, čo autor v texte farbisto a podrobne opisuje, sa v divadle môže vypustiť alebo znázorniť len skratkou. Keďže každá epizóda funguje samostatne, kumuluje sa v nej do istého bodu napätie, potom vyvrcholí (napríklad súboj s aligátorom) a nasleduje uvoľnenie. A ďalší obraz začne odznova. Ťažko tu hľadať spojivo medzi prvým a posledným obrazom, niť, ktorá by sa tiahla ponad príbeh. Ťažko teda hľadať súvislosť. Torrés sa síce na začiatku príbehu zoznámi s bratmi Garralovými (zachránia mu život), ale potom sa znova objaví až po mnohých dobrodružstvách, aby on zachránil žvot Joamovi Garralovi, ktorého potom vydiera. Diváci však musia sami pátrať po súvislostiach – kto je, kedy sme ho už videli – a tí nepozornejší ich ani nenájdu.
Režisér Viktor Kollár sa však súvislosťami veľmi netrápil. Práve naopak, obrazy predeľoval a prerušoval nie vždy vydarenými hereckými etudami, ktoré s témou vôbec nesúviseli (napr. ktosi spomenie, že pri Amazonke sú komáre – a na scéne sa zjaví komár v ľudskej veľkosti, ktorého Yaquita – mama Garralová naháňa, kým ho nezabije). Za tieto digresie si herci vyslúžili potlesk. Diváci sa však po prvotnom nadšení z milej a vtipnej etudky ťažko orientovali v deji – kto sú tí ľudia, kam idú a prečo vlastne.
Situáciu komplikoval i fakt, že sa Kollár hru rozhodol inscenovať ako „divadlo na divadle“. V úvodzovkách preto, že to v skutočnosti bol film. Herci – tu filmoví herci predstierali, že natáčajú film. Najmä prvú časť často a veľmi neadekvátne prerušoval Režisér (Daniel Fischer), ktorý po celý čas sedí na javisku. Jeho vstupy boli neúmerne dlhé alebo krátke, ťažko však teraz povedať kedy by boli akurát; asi vtedy, keby tam neboli vôbec. Fischer zobrazil režiséra najklišéovitejším klišé, čomu dopomohla aj maska, kozia briadka. Po celý čas na hercov vrieskal, takmer si trhal vlasy a nervózne kráčal hore dole po javisku. Jeho postava nemala šírku ani hĺbku, nebol však ani čas na vytvorenie charakteru. Zmena v správaní nastala len vtedy, keď sa zjavil Producent. Vtedy sa Fischer zúfalo hádzal po zemi, prosiac ho o viac peňazí. Producent však nemo pokrútil hlavou a odišiel.
Hoci v prvej časti režisér prerušuje natáčanie filmu 800 míľ po Amazonke dosť často, v druhej časti sa nezjaví ani raz. Po prestávke sa pokračuje v príbehu a keď sa šťatsne skončí, zrazu, už za potlesku na javisko prichádzajú herci so zlatými soškami v rukách a ďakujú mame, rodine, priateľom, fanúšikom – ako to už na odovzdávaní Oscara chodí. A divák sa musí v okamihu zorientovať v tom, čo sa vlastne deje. Má na to dosť času – ďakovný preslov má všetkých deväť hercov. Záverečnú bodku urobí dosiaľ mlčiaci Producent – všetkým zaželá dobrú noc.
Kollár sa asi pokúsil parodovať hollywoodske praktiky, maniere hercov a fóbie režisérov. Spôsob, aký si na to zvolil, by sa dal porovnať s jeho predošlou réžiou v Trnave – Shakespearov Cymbelin. Aj tam sa pohrával s paródiou, niektoré situácie jemne ironizoval, herci hrali s odstupom od postavy, hrali sa s ňou. Malo to však presné kontúry, ktoré viedli k pointe. 800 míľ po Amazonke tiež adaptoval na svoju „poetiku“. Kým v Cymbelinovi herci ironicky rozohrávali Shakespearom napísané situácie a tým akoby so Shakespearom polemizovali, tu to boli už spomínané etudy, ktoré síce divákov pobavili, ale hlbší význam nemali. Zdalo sa, akoby si Kollár s textom nevedel poradiť a tak ponechal v inscenácii všetky nápady, ktoré herci počas skúšania priniesli. Výsledok bol preto veľmi nesúrodý, chýbala miera vo všetkom. Áno, herci sa v postavách hrali, ale medzi sebou. Nehrali sa s divákmi.
Daniela Fischera sme spomínali ako predstaviteľa Režiséra. Keďže v druhej časti Režiséra nebolo treba, Fischer si zahral postavu sudcu, ktorý sa snaží rozlúštiť správu, v ktorej je dôkaz o Garralovej nevine. Kozia briadka ho inšpirovala k tomu, aby v postave sudcu mékal. Mékanie sa zo sporadického dostalo postupne za každú vetu a takto originálne a invenčne „zabával“ počas celého 15 minútového monógu.
Joama Garrala stvárnil Jozef Bujdák. Stvárnil nie je presné slovo, pretože v mimike mu prekážala maska – sivá brada, fúzy, parochňa a klobúk. Jeho žena Yaquita (Barbora Bazsová) mala najviac priestoru práve pri etude s komárom. Líčenie z nej urobilo starú dámu, charakterizovala ju chôdzou. Stanislav Staško ako zloduch Torrés si odskočil z inej rozprávky (Ostrov objavov). Nielen kostým, ale aj reč a pohybový prejav boli identické, hoci on a Štefan Martinovič ako Fragoso dokázali niektoré situácie priam čarovne zvládnuť pohybom. Zuzana Šebová ako Lina dodala postave domorodej slúžky šmrnc, charizmu, občas iróniu a nadsázku.
Zaujímavou zložkou inscenácie bola hudba. Takmer všetku ju svojim hlasom a bubnovaním vylúdil Daniel Fischer sediaci na boku javiska. Rytmizovala dej, vyvolávala atmosféru ako pri tancoch domorodcov, i potrebné napätie. Avšak len málo replík zaznelo do absolútneho ticha, ktoré tiež môžeme považovať za druh hudby. Preto presila hudby občas vyrušovala, ku koncu sa rytmy opakovali, stávali sa nezaujímavými a prehlušovali dôležité mometny, ktorých napätie by viac vyniklo v tichu.
V 800 míľach po Amazonke akoby bolo všetkého veľa. Veľa interných vtipov, ktoré herci realizujú na javisku. Veľa digresných situácií, ktoré odpútavajú od deja, veľa hudby, atď. Malo by byť úlohou dramaturga (Martin Gazdík) sústrediť pozornosť režiséra na podstatné momenty namiesto kabaretných a satirických čísel.

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Uverejnené: 30. novembra 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Go to Top