Vrásky z prózy bez drámy

Vytlačiť

Divadelná koláž inšpirovaná poviedkami Milana Kunderu. Hra o tom, aké to je, keď hraný život atakuje život nehraný. Projekt študentov VŠMU.

Réžia: Z. Bírešová
Scenár: M. Ďurčeková, Z. Bírešová
Hrajú: A. Sisák (rozprávač), K. Mackovčáková (žena), J. Jurčišin-Kukľa (chlap)
Premiéra: 28. jún 2010, Štúdio 12 Bratislava

Predstavte si, že ste chlap, ktorého jediným cieľom je baliť ženy. Kdekoľvek, kedykoľvek a vlastne akokoľvek. Nenapĺňa vás však dosiahnutie cieľa, ale samotný proces. V podstate ani nepotrebujete, aby ste skončili so ženou v posteli, zaujíma vás najmä ten posledný krok, ktorý k tej posteli vedie. A teraz si predstavte, že ste najlepší kamarát takéhoto donjuana, pričom nemáte ani zamak skúseností, ale ani túžob svojho spoločníka. V jazyku súčasného slangu ste „nerd“ (angl. šprt). Inscenácia Vrásky (be)z lásky nie je nič viac ako scénická koláž humorných príbehov popísaných dvoch postáv.
Asi základným problémom tejto inscenácie je vybraná predloha. Nie, že by boli Kunderove poviedky nekvalitné, málo univerzálne či nepochopiteľné. Jednoducho ponúkajú sami osebe iba málo dramatického. Formálne sú skôr zaujímavým rozprávaním, než plnohodnotnou dejovou predlohou pre divadelné spracovanie. Na to, aby ich niekto mohol úspešne inscenovať, museli by ich dramatizácie ponúkať oveľa viac než iba rozdelenie replík medzi jednotlivé postavy. A to je presne to, čo sa tu stalo. Dramatizátorky dokonca ponechali aj postavu rozprávača (A. Sisák). Ten síce mal aj svetlé momenty - napríklad viac-menej plynulé vtipné prechody medzi naráciou a zapájaním sa do deja. V kontexte však stále vyznel ako nie veľmi kvalitný predčítač textu. Ak by divák ostal „iba“ čitateľom a ku Kunderovmu dielu by pristúpil v pohodlí obývačky či dokonca v nepohodlí autobusu, aj jeho zážitok by bol určite hodnotnejší.
Zdanlivá plytkosť Kunderových textov bolo to jediné, čo z nich v inscenácii zostalo. Ani autorov nadhľad či špecifický humor sa režisérke Zuzane Bírešovej nepodaril preniesť do divadelného spracovania. Pridala však niečo úplne iné. Možno aj nechcene sa dostala do zaujímavej pozície, keď ako žena - režisérka sa vlastne venovala mužskému pohľadu na ženy. Nedá sa ale povedať, že by túto výhodu (pohľadu z opačnej strany) prakticky zúžitkovala. Aj tu sme boli svedkami pomerne plytkého pokusu o humorne mienenú analýzu žensko-mužských vzťahov.
Konečne aspoň z hľadiska scénografie ponúka táto inscenácia zaujímavý nápad. Premeny dvoch drevených skriniek, ktoré sa jednoduchými úpravami stávajú raz kreslami, inokedy autom, či prednášacím pultom, sú často to najpútavejšie, čo sa na javisku deje. Minimálne ja, ak nie viacerí diváci, som sa často pristihol, že uvažujem nad tým, čo všetko ešte s týmito skrinkami tvorcovia vymyslia. Je však škoda, že pri tvorivom procese často išlo iba o akési etudové hranie sa s možnosťami rekvizity, ktoré nakoniec nedostalo výrazný dramaturgický impulz v podobe výberu, čo sa hodí a čo by bola iba demonštrácia zaujímavého nápadu. Niekedy je, akokoľvek vtipnejšie, využitie skriniek neopodstatnené až kontraproduktívne (v prípadoch, keď dlhšia prestavba zbytočne spomaľuje temporytmus predstavenia). Každopádne však treba autora scénografického konceptu za tieto rekvizity pochváliť. A to aj napriek tomu, že zostal iba pri technicky šikovnej scéne, ktorá nemá žiaden hlbší vzťah so samotnou inscenáciou.
Na obranu hercov inscenácie možno nájsť viacero argumentov. V prvom rade: Keďže počas prípravy boli stále iba prvákmi herectva na VŠMU, nemožno od nich čakať profesionálne výkony. Prejavovali sa u nich banálne chyby začínajúcich a amatérskych hercov. Najočividnejšia bola neschopnosť prirodzeného javiskového pohybu a nedostatočná práca s vlastným hlasom. Na odbúranie týchto chýb však majú ešte dostatočne dlhý čas na vysokej škole. Ich oveľa väčším problémom bola nemožnosť napojiť sa na nie práve najšikovnejšiu dramatizáciu. Nedostatok vypointovaných dramatických situácií a strnulosť replík im naozaj neposkytla slušnú východiskovú situáciu na vybudovanie charakterov. A tu vyvstáva čas na pomenovanie ďalšej nedokonalosti spracovania. Na tomto mieste by bolo určite vhodnejšie hovoriť o typoch než o charakteroch, ale zjavne ani režisérka si neuvedomila, že na takomto pôdoryse musí operovať skôr s ustálenými typmi, než s ozajstnou psychológiou postáv. Čo na javisku vyústilo v ešte väčší žánrový zmätok. Herci totiž zjavne nemali jasno v tom, čo vlastne majú hrať.
Prekvapivo asi najlepší výkon ponúkla K. Mackovčáková obsadená do vedľajšej roly. Vzhľadom na to, že hrala viacero epizódnych postáv, ktoré sa zakaždým iba mihli v živote dvoch protagonistov, nikdy nemala čas skĺznuť k zbytočnej psychologizácii. Zároveň sa jej väčšinu postáv podarilo nejakým spôsobom dostatočne odlíšiť od ostatných tak, aby aspoň v príbehu nemal divák zmätok.
Autorky ponúkajú v názve dramatizácie poviedok Milana Kunderu divákovi priestor, aby sa sám rozhodol, či problémy, ktoré na javisku uvidí, majú alebo nemajú niečo spoločné s láskou. Problematickým však paradoxne nie je fenomén lásky, ale prvé slovo názvu. Výsledný produkt nevytvorí na tvári diváka takmer žiadnu vrásku, či už smiechovú alebo mysliteľskú. Dokonca ani proklamovaná myšlienka hry: „Aké to je, keď hraný život atakuje život nehraný“ je podaná natoľko prvoplánovo, že ozaj málokto sa po zhliadnutí prestavenia zamýšľa práve nad hranicou medzi životom a pretvárkou.

Publikované online: 28.6.2010

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.