Vrabčatá opäť v Nitre

Vytlačiť

Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna, kostýmy a bábky: Mária Herodeková
Texty piesní: Ľudmila Podjavorinská, Eugen Gnoth
Hudba: Eugen Gnoth
Réžia: Ondrej Spišák

Účinkujú:

Teta Ľudmila: Oľga Schrameková alebo Ľubomíra Dušanovičová
Dievča:  Andrea Szabová
Chlapec:  Michal Kalafut
Sused Ružodolský: Eugen Gnoth

Písané z obnovenej premiéry dňa 6. októbra 2015 s alternujúcou Ľubomírou Dušanovičovou v postave Tety Ľudmily.

 

Hoci generácie rodičov od štyridsiatych rokov minulého storočia čítali svojim deťom úsmevné príbehy Podjavorinskej rodiny „čimčarárovcov“ a tie zasa svojim deťom a tie zasa ďalším, profesionálne bábkové divadlá veru o javiskové stvárnenie Podjavorinskej knihy Čin-Čin nemali dlhé roky záujem. Prvé spracovanie pre bábkové divadlo síce napísal mladý básnik Ľubomír Feldek na objednávku žilinského profesionálneho bábkového divadla roku 1959 (mal vtedy iba dvadsaťtri rokov), ale text hry sa za záhadných okolností stratil. Feldekovi zostalo z neho iba torzo, ako Čimo prehltne gajdoša Čmeľa. Aj z krátkeho fragmentu vidieť, ako do predlohy vstupoval nielen básnik, ale tiež divadelne mysliaci autor.

Až na podnet výtvarníčky Jany Pogorielovej-Dušovej, prejavil záujem o Podjavorinskej dielo český režisér Bedřich Svatoň, pôsobiaci vtedy v košickom bábkovom divadle a ním upravený text (dokonca s jeho textami pesničiek), s hudbou Miroslava Pokorného a vo výprave J. Pogorielovej spoločne uviedli v máji roku 1981.

Keď sa o tri roky neskoršie (1984) obrátilo banskobystrické bábkové divadlo na B. Svatoňa s ponukou režírovať adaptáciu knihy Čin-Čin, dramaturgia mu predložila úpravu Podjavorinskej pôvodiny od básnika Daniela Heviera. Hoci Hevier básnicky citlivo odstránil z Podjavorinskej veršov všetky gramaticky nesprávne výrazy (jeho úprava vyšla tiež knižne), v povedomí čitateľov zostal naďalej zachovaný pôvodný Podjavorinskej verš. Možno aj preto nikto z neskorších dramaturgov nových inscenácií Čin-Čina Hevierovu verziu nepoužil.

Mimoriadne predstavenie tohto veršovaného diela sme zaznamenali v roku 1990, keď dvojica nápaditých bábkohercov, Katka Aulitisová a Ľubomír Piktor, dokázala s jednoduchými výrazovými prostriedkami zahrať všetky postavy príbehu o lenivom vrabcovi Čimovi a jeho láske ku krásnej Činke a do života súčasne uviedli svoje divadlo PIKI.

O ďalších dvadsať rokov (2010) chcel dramaturg Bratislavského bábkového divadla dokázať, že za pomoci svojich veršov je lepším básnikom ako poetka Ľudmila Podjavorinská. Dokazovanie nedopadlo šťastne.

V roku 2002 uviedlo Podjavorinskej literárnu veršovanú rozprávku Čin-Čin nitrianske Staré divadlo. Hrala sa divadelná adaptácia z pera dramaturgičky divadla Veroniky Gabčíkovej a režiséra inscenácie Ondreja Spišáka. Ak Svatoňova úprava pre Košice a Banskú Bystricu dôsledne dodržiavala princíp príbehu prostredníctvom konania jednotlivých postáv predlohy a ich realizácie jednotlivými hercami, nitrianska dvojica upravovateľov vystačila s trojicou hercov. Kapitoly rozprávky uvádzala čítaním z knihy Teta Ľudmila (alúzia na spisovateľku), pri ktorom sa striedala dvojica postáv, Dievča a Chlapec, ktorí následne s bábkami predstavovali nielen ústrednú dvojicu vrabčiat Činky a Čima-Čimčaráru, ale podľa potreby, spoločne s tetou Ľudmilou, aj ďalšie vtáčie postavy. Všeobecné pomenovanie dvojice iba ako Chlapec a Dievča umožnilo režisérovi vyvarovať sa násilnej transpozícii dospelých hercov do detských postáv. K takémuto trápnemu rozhodnutiu sa obyčajne utiekajú niektorí tvorcovia nielen bábkových, ale tiež činoherných prestavení pre deti, nie z  komediálnych dôvodov, ale preto, že na postavu nemajú k dispozícii vhodného detského predstaviteľa. V oboch divadelných druhoch sa potom na predstaveniach stretávame s trápne komickými hereckými prejavmi. U Spišáka to bola jednoducho mladá, hravá dvojica so záujmom zahrať si rozprávku tety Ľudmily. Do jej postavy obsadil režisér Spišák vedľa domácej alternujúcej Oľgy Schramekovej tiež hosťujúcu, vtedy poprednú herečku DAB-u Adelu Gáborovú. Iste zámerne nielen pre jej popularitu, ale tiež kvôli jej hereckým kvalitám. Inscenáciu však zaťažila popisná scéna výtvarníčky M. Žilíkovej, pripomínajúca postupy z niekdajších rokov. V centre javiska dominoval robustný kašírovaný strom s otvormi pre vtáctvo, s prilepeným domčekom na jeho vrchole. Z jednej strany stromu stál scénicky dôsledne naznačený starý murovaný plot, z druhej strany rovnako riešený domec tety Ľudmily, s okienkom a lavicou pod ním. Herecký prejav Dievčaťa (alternujúca D. Hudáková/Ľ. Ondríková) a Chlapca (alternujúci M. Vojtek/T. Horváth a. h.), s animáciou technologicky menej poddajných bábok, akoby sa podriaďoval milému a dobráckemu prejavu suverénnej tety Ľudmily a voľnejšiemu rytmu celej inscenácie, ktorá nakoniec dosiahla 186 repríz.

Po trinástich rokoch (2015) obnovená premiéra veršovanej rozprávky Čin-Čin vo Veľkej sále nitrianskeho SDKS, naplnená deťmi, rodičmi a ďalšími návštevníkmi predznamenala, že Podjavorinskej dielo, napriek televíznym seriálom a detským tabletom zostáva naďalej živé medzi všetkými vekovými kategóriami. V programe vydanom k obnovenej premiére nie sú uvedení upravovatelia pôvodiny. Môžeme iba predpokladať, že nimi zostal režisér Ondrej Spišák spoločne s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou, hoci do hry vstúpila aj nová postava, Sused Ružodolský, pravdepodobne miestny hudobník (škoda, že nie je bližšie charakterizovaný), ktorého teta Ľudmila s Dievčaťom a Chlapcom v úvode predstavenia srdečne privítajú ako starého známeho. Ten si potom zasadne za svoje hudobné nástroje, ukryté za panelom, odkiaľ sleduje dej hry a rôznymi hudobnými prostriedkami a pesničkami obohacuje výstupy, ale herecky do nich nevstupuje. V inscenácii ho predstavuje autor hudby a textov pesničiek (spoločne so zhudobnenými veršami Ľ. Podjavorinskej) Eugen Gnoth.

Autorka pôvodnej scény, kostýmov a bábok Mária Herodeková, tvoriaca teraz pod svojím rodným menom, sa zbavila popisnej scény a celé prostredie vytvorila z niekoľkých samostatných látkových závesov rôznych farieb a motívov, s prípadnými otvormi pre hru s bábkami. Scéna je teraz farebne svieža a vzdušná. Do tohto prostredia však Herodeková nezakomponovala aj miesto pre hudobníka, suseda Ružodolského, čiastočne ukrytého za šedivým nízkym panelom, nesúrodo prilepeným k ostatným prvkom ľahkého scénického náznaku. Bábky vtáctva použila z pôvodnej inscenácie a rozdiel medzi scénou a nimi je viditeľný. Kostým tety Ľudmily strihom i jednoduchou farebnou vzorkou evokuje niekdajšiu módu starších dám, zatiaľ čo Dievča a Chlapec oblečením podporujú svoju mladosť. Civilne oblečenému susedovi Ružodolskému dala na hlavu klobúčik.

Režisér Ondrej Spišák síce prevzal svoju pôvodnú koncepciu, ale v novom scénickom riešení podporil dynamickosť a hravosť trojice hercov, čo poznamenalo celú obnovenú inscenáciu. Hrá sa s bábkami nielen za látkovými závesmi, ale tiež v priestore pred nimi, používa odkryté vodenie, prezradzujúce, aký vzťah si našli herci svojím fyzickým prejavom k bábkam. Takto riešené scény konfliktu medzi Čimom a jeho sokom Čvirikom, alebo vohľady s napätými vzťahmi medzi oboma rodinami Čimčarárovcov, končiace nakoniec svadbou, sú príkladom zvolených postupov. Herci pri rôznych prekáračkách, „bitkách“ a pod. obyčajne nepridávajú k veršom citoslovcia, ale vystačia si s ich záverečnými, niekoľkokrát opakovanými hláskami, vyslovenými v danej atmosfére. Drobné príbehy vzájomného podpichovania a doberania sa „zo života“ pôsobia hravo žartovne, ako konečne celá Spišákova inscenácia.   

Mladistvý temperament Dievčaťa vnáša do hry Andrea Szabová, nachádzajúca v postave Činky dostatok hereckých odtieňov prejavu vo vzťahu k lenivému, ale predsa len milovanému Čimovi, bez toho, aby sa hlasovo podliezala falošnou naivitou. Herecky nesie v sebe úsmevný nadhľad. Jej veršovaný prejav plynie nenásilne, rytmizovane prirodzene a významovo logicky. Čo je však veľmi podstatné, Szabová si ako absolventka činohernej katedry našla vzťah k animácii bábkových postáv. Cíti bábku ako výrazový prostriedok a hoci jej v tomto prípade technológia bábky nedáva veľké možnosti, rytmom Činky pri animácii, nepreexponovaným pohybom ťaží maximum. Takýto priestor si iba hľadá nový člen súboru, tiež absolvent činoherného herectva Michal Kalafut. Jeho nepopierateľné herecké úsilie po maximálnom stvárnení nielen Čima, ale tiež ďalších vtákov, ho možno viedlo k stereotypnému, intenzívnemu nasadzovaniu hlasu, ktorému však neraz chýbala bohatšia obsahová plastickosť. V konečnom riešení poznamenala aj jeho prednes veršov, keď ich koncovky nelogicky preťahoval, pričom strácal ich prirodzený rytmus. Jeho prístup k animácii bábok je momentálne v štádiu hľadania; mal by si uvedomiť, že menej charakterotvorného výrazového pohybu je viac, ako jeho stereotypné trepotanie. Spomínané výhrady sú otázkou času na ich aktívne herecké riešenie. Ľubomíra Ondríková, teraz už vydatá Dušanovičová, ktorá sa po rokoch vekovo prehrala z Dievčaťa na Tetu Ľudmilu, potvrdila svoj herecký talent. Nehrá žiadnu „tetušku“, ale mladú ženu, s radosťou a úsmevom rozprávajúcu veršované príbehy síce o vrabcoch, ale tak blízke ľudskému naturelu. Jej bábkoherecké vstupy napomáhajú atmosfére rozjasnenej „čimčarárovskej“ inscenácie. 

Publikované online: 16.3.2016

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský (1932) je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na BK DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010).