Voľné radikály zakladajú divadlo v Prešove

Vytlačiť

Réžia: Júlia Rázusová
Dramaturgia: Michaela Zakuťanská
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Lucia Chuťková

Účinkujú
Denisa: Gabriela Marcinková
Aďa: Zuzana Dancáková
Saša: Tomáš Mišura
Bohuš: Ladislav Ladomirjak 

Premiéra: 11. 10. 2013, Historická budova DJZ

 

Fenomén single ľudí (tých, ktorí žijú sami) od revolúcie závratne naberá na sile. Rôzne viac (americkí vedci) či menej („lajfstajlové“ magazíny) závažné výskumy vidia ako dôvody buď snahu mladých ľudí venovať sa kariére, nebyť na nikom závislým, alebo neschopnosť prispôsobiť sa životu v páre. V hre Michaely Zakuťanskej postavy nehľadajú reálne dôvody, prečo žijú single život, skôr ich zaujíma, čo vo svojom single živote budú robiť práve dnes. Každý jeden moment môže byť pre každého z nich kľúčový pre ďalší (možno už nie single) život.

Keď sa Júlia Rázusová a Michaela Zakuťanská rozhodli uviesť v Prešove hru Single radicals, nielen, že oslovili hercov a naskúšali incenáciu, ony si na to rovno založili vlastné divadlo. Na internetovej stránke Prešovského národného divadla sa dočítate, že umeleckou šéfkou projektu je Júlia Rázusová a jeho tajomníčkou Michaela Zakuťanská. Rovnako na nej nájdete aj motto projektu „Prešov – Good place to die“ a informáciu, že ešte stále sa hľadajú dobrovoľníci na posty, ako je riaditeľ/ka, či mecenáš/ka. Recesistický tón je ešte výraznejší v bulletine k inscenácii. Namiesto fotiek z inscenácie je ústredným motívom mapa Bratislavy s fotkami opitých inscenátorov z rôznych miest Bratislavy. Je to dostatočne „radical“.

Autorka sa vo svojom texte dotkla najmä symptómov single života v meste, do ktorého sa single človek musí najprv vrátiť, aby tam vôbec nejaký život bol. Piatkový večer sa začína na ulici, prebieha v tanečnom podniku a končí sa opäť vonku. Nevidíme obrázky jednotlivcov, ako sedia doma a nešťastne pozerajú na televízor, „ktorý možno ani nemajú“. Naopak, od samotného začiatku sa v živote single ľudí niečo deje. A ak sa nedeje, tak si postavy zaujímavé konanie vzájomne vymyslia. Ako napríklad súťaž, v ktorej nejde o to vyhrať, ale poriadne viditeľne sa zúčastniť. Aj preto je úlohou napríklad vymeniť si oblečenie, alebo zbaliť členov kapely. Voľné radikály v texte Michaely Zakuťanskej navonok určite nie sú samé. Ozajstný single život sa totiž žije v skupinách.

Inscenácia Single Radicals v Prešovskom národnom divadle hovorí hlavne o single ľuďoch v Prešove. O tom, ako v tomto meste niet čo robiť, ako tam pre mladého človeka nie sú príležitosti, o tom, že sa doň málokto vráti a kto sa vráti, je určite minimálne blázon, ak nie rovno idealista. Tento odkaz má o to väčší účinok, ak si uvedomíme, že Júlia Rázusová i Michaela Zakuťanská sa do Prešova z Bratislavy vrátili. Po premiére padla samozrejme otázka, či je text a inscenácia Single Radicals prenosná do iného mesta. Popravde by asi stačilo iba vymeniť nápisy na zadnej stene: Prešov za Bratislavu, Bratislavu za Prahu a Prahu za Berlín. Nech už žijeme kdekoľvek, vždy sa nájde nejaké väčšie, kultúrnejšie, krajšie (doplň iný vhodný prívlastok) mesto, „kde život určite stojí viac zato než tu!“.

Júlia Rázusová aj tentokrát naplnila réžiu hravosťou. Každý obraz je hrou hercov s koncepciou, scénografiou, kostýmom i s vlastným telom. Konanie hercov sa v tejto hre často dostáva do priameho kontrastu voči textu, ktorý postavy hovoria. Nejde však o vyprázdnené protipóly, ktoré by režisérka kládla programovo jeden za druhým. Naopak, svoj prístup strieda podľa toho, čo potrebuje. V prípade, že sa viac než kontrast hodí zveličenie, siaha režisérka po ňom. Cieľom je zakaždým odovzdať divákovi čo najviac informácií, čo najväčšiu dávku autorského názoru. Keď Denisa (Gabriela Marcinková) a Saša (Tomáš Mišura) rozohrávajú romantickú situáciu, nejde iba o to, kto sa na koho vrhne, ale aj o to, kto má kedy na sebe svadobné šaty, a aj o to, či práve v tomto momente budú herci hrať opitých, alebo nie. Lucii Chuťkovej potom netreba veľa nástrojov, aby dokázala vytvoriť atmosféru večerného podniku či fiktívneho sveta, v ktorom opilecké krčmové reči vôbec nevyznievajú banálne. Veľkú časť prostredia vytvoria svojou akciou sami herci.

Režisérkinej hravosti navyše pomáha aj scénografia Diany Strauszovej. Na prvý pohľad pôsobí jednoducho. Trojdielna nepohyblivá biela stena, dvoje hodín s nápismi Prešov a Bratislava a zvláštna konštrukcia zo zelených pivných fliaš. Nič však nie je samoúčelné. Fľašová pyramída slúži ako výčap, no aj ako rebrík vedúci na úplné dno. Hodiny na stenách začnú dostávať zmysel okamžite. Na prešovských je iný čas ako na bratislavských. Ktoré mesto je pozadu? Alebo sú obe mestá natoľko vzdialené, že patria do iného časového pásma? To, že v takej Prahe je čas a život úplne iný, sa dozvedáme v druhej polovici, keď na prázdnu časť steny postavy dokreslia ďalšie fiktívne hodiny. Do Bratislavy ani do Prahy sa ale nedostaneme, o oboch vzdialených mestách postavy iba hovoria – snívajú. A prirodzene, život v nich je samozrejme lepší než tu, kde práve žijeme.

Úspešná herečka Gabriela Marcinková v postave zatrpknutej mladej učiteľky Denisy našla príležitosť ukázať, čo herecky naozaj dokáže. Opäť ju môžeme vidieť v postave, ktorá jej ponúka výrazné prechody z nálady do nálady i neočakávané režijné strihy. V týchto okamihoch je naozaj výborná. Realistické herectvo bez zaváhania strieda hyperbolou bez pomoci barličiek. Doktorand na herectve v Banskej Bystrici Tomáš Mischura zasa vyniká v detailoch emócií. Jednotlivé polohy strieda skôr v drobnej mimike, než aby ich zbytočne ilustroval.

Úplne odlišné herectvo vidíme u Zuzany Dancákovej. Jej prístup k „jednoduchšej“ Adi spočíva vo výraznom prehrávaní. Aďa je žena, ktorá musí v prvom rade zaujať, preto aj pohyby či výraz sú okázalejšie. Naopak Ladislav Ladomirjak v Bohušovi vytvára zaujímavý kontrast voči vlastnému kostýmu. Na scénu prichádza v svadobných šatách, ktoré má oblečené naopak. Postavy a ani jeho samotného jeho vzhľad neprekvapuje. Jeho Bohuš sa nesnaží zabávať prílišným upriamovaním pozornosti na seba. Postavu dobrého kamaráta bez akýchkoľvek ideálov drží čo najviac v civilnosti, aby sa z vtipného kamaráta postupne mohol stať opitý milovník na jednu noc – postavička, ktorá z malého mesta nikdy ani neskúsila odísť.

Aj v kostýmoch sa spája niekoľko úrovní výpovede. Svadobné šaty dopĺňa čelenka z pohrebného venca (aj s niekoľkými stužkami s nápisom „Spomíname“). Starosvetské domáce papuče zasa hrajú s vyzývavými večernými šatami. Postavy sa tým, čo si na seba sú schopné navliecť, nesnažia iba odlíšiť medzi sebou a od ostatného sveta. V ich zovňajšku zároveň vidíme odkazy na ich vnútorné rozpory. Spomínané svadobné šaty, ktoré sa do príbehu dostali ako extravagantný doplnok výtvarníka Bohuša, neskôr veľmi prirodzeným spôsobom nadobúdajú ďalšie významy, keď vďaka opileckej hre prechádzajú z postavy na postavu.

Single radicals je generačným vyjadrením na niekoľkých úrovniach. Nesie odkaz ako inscenácia o generácii, ktorá stratila záujem o tradíciu „spoločného splácania hypotéky, až kým nás smrť nerozdelí“. Zároveň hovorí o generácii ľudí, ktorí sa (ne)vracajú na „neperspektívny“ východ. Nakoniec aj samotný akt založenia Prešovského národného divadla je výpoveďou generácie, ktorá znova raz prerástla ponad zabehnuté divadelné štruktúry.

Istou formou generačnej výpovede bola aj párty po premiére. Po tom, čo sa hralo o osamotenom živote single radikálov, sa situácia akoby naživo zopakovala: skupina mladých single aj nesingle ľudí sa snaží čo najviac vyťažiť z aktuálneho okamihu a je im jedno, či sa pritom niekto pozerá, alebo nie. Hlavne, že sú vo svojom konaní slobodní. Z historicky prvej torty, ktorú po historicky prvej premiére Prešovského národného divadla krájali zakladateľky, dostal nakoniec aj miestny patrón divadla, Jonáš Záborský.

Zakladateľky Prešovského národného divadla a zároveň autorky prvej inscenácie tohto subjektu dokázali, že ich návrat do Prešova nebol sebazničujúcim rozhodnutím. Rovnako ako počas svojho štúdia v Bratislave, aj v Prešove sú to divadelníčky, „pankáčky“ a aktívne ženy. Založením nového divadelného súboru s ambicióznym názvom Prešovské národné divadlo dali slovenským divadelníkom signál, že „divadelná mapa Slovenska“ sa určite nekončí v Nitre či v tom lepšom prípade v Martine.

Autor príspevku sa do Prešova nevrátil.

Publikované online: 31.12.2013

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.