(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Vojvodkyňa z Chicaga či subreta pod Urpínom

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Vojvodkyňa z Chicaga či subreta pod Urpínom
Divadlo
InscenáciaEmmerich Kálmán: Vojvodkyňa z Chicaga
Premiéra10. decembra 2010
Divadelná sezóna

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Jozef Krasula
Dramaturgia, úprava a prebásnenie textov:
Lenka Horinková
Scéna:
Jaroslav Valek
Kostýmy:
Ján Kocman
Choreografia:
Silvia Beláková
Zbormajster:
Ján Procházka
Návšteva prvej reprízy novej inscenácie operety Vojvodkyňa z Chicaga od Emmericha Kálmána vyvolala vo mne rozpomienky na časy nedávno minulé. Na nedostatkový tovar sa čakalo v radoch, sexshopy boli zakázaným ovocím… Dnes, ako sa zdá, sa v podobnom postavení ocitla opereta. Na Slovensku jej takmer niet. A čo je vzácne a nedostupné, to láka. V banskobystrickej Štátnej opere zapĺňa „ľahkonohá múza“ hľadisko do posledného miesta. Po Nabuccovi našli ďalší kasový titul.
Recepcia operety je fenoménom do istej miery záhadným. Provokuje prinajmenšom k zamysleniu, či ide o žáner skutočne mŕtvy len z hľadisku plodenia nových diel, alebo – ako to tvrdili likvidátori našich operetných súborov – aj jeho diváckeho prijímania. Prekvapuje tiež, že opereta dnes dokáže privábiť aj mladšiu generáciu, o ktorej sa predpokladá, že limonádové príbehy a sladkobôľna hudba sú jej na míle vzdialené. Na opačnej strane fakt, že aj najhodnotnejšie diela opery 20. storočia sú z hľadiska návštevnosti v slovenskom divadelnom priestore ustavičným „strašiakom“, je v tomto kontexte ťažko vysvetliteľný. Ostaňme však nateraz pri radostnom konštatovaní, že Banská Bystrica má plný dom.
Maďarský rodák Emmerich Kálmán je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tzv. striebornej éry viedenskej operety. Preslávil sa najmä dvoma titulmi, Čardášovou princeznou a Grófkou Maricou. Vojvodkyňa z Chicaga, po prvýkrát uvedená vo viedenskom Theater an der Wien roku 1928, je menej frekventovaným dielom a na slovenské javiská sa dostáva až teraz. V dobe vzniku sa hrala často, potom upadla do zabudnutia a oprášili ju až americké naštudovania koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Jej popularite prospela aj CD nahrávka z roku 1998, ktorú pre firmu DECCA nahral Richard Bonynge s poprednými opernými spevákmi v hlavných rolách. Už samotný fakt, že sa partitúry ujal tak renomovaný dirigent, známi sólisti a Rozhlasový symfonický orchester z Berlína, napovedá, že orchestrálna zložka prevyšuje bežný operetný formát. Toto poznanie potvrdilo aj nedávne uvedenie v nemeckom Gelsenkirchene, keď sa rozhodli „zrovnoprávniť“ hudbu s dejom, a to umiestnením orchestra priamo na javisko. To, čo je v Kálmánovej partitúre najzaujímavejšie, je prepojenie formy „starej“ operety s americkou hudbou 20. rokov minulého storočia, najmä s prvkami džezu a súdobých tancov. Miešanie charlestonu, foxtrotu, čardáša či valčíka dodáva Vojvodkyni z Chigaca pestrosť a plnohodnotne dopĺňa melodické línie vokálnych partov v áriách, dvojspevoch, ansámbloch.
Zároveň sú to pre dirigenta a hudobníkov „nášľapné míny“, keďže nie každé teleso sa s týmto žánrom (najmä džezovou poetikou) bežne stretáva. Banskobystrická Štátna opera sa ako jediná venuje operete systematicky a v rámci jej dramaturgie sa – podobne ako v opernej literatúre – obracia k raritnejším titulom. Aj napriek tomu nastavila Kálmánova partitúra pred súbor ťažko prekonateľnú prekážku. Igor Bulla popri evidentnej snahe o zdolanie džezových a amerických tanečných prvkov (využívajú sa aj hudobníci na javisku), stojacich v kontraste s náladou tradičnej valčíkovej operety, nedokázal dostatočne zelektrizovať atmosféru. Najmä vo vypointovaní rytmiky, navodení kontrastných hudobných plôch v meniacich sa situáciách a dejiskách, ale aj v presnosti súhry, ostali dlžní rovnako dirigent ako orchester. Zborové čísla pripravil Ján Procházka a vyzneli v rámci možností málopočetného telesa.
Pod úpravu a prebásnenie textov sa podpísala domáca dramaturgička Lenka Horinková. Vcelku zdarne stlmila tradičnú plytkosť operetných libriet a vyhla sa násilnej vtipnosti, predsa však prvá časť predstavenia (prológ a 1. dejstvo) ostáva pridlhá. Trocha radikálnejšie pristrihnutie dialógov by jej dodalo väčší spád. Režisér Jozef Krasula sa vybral po tradičnom a overenom chodníčku. Spoľahol sa na predlohu, na jej prirodzený, hoci zavše spomalený dejový tok, meniace sa lokality a na ne nadviazané znakové špecifiká. Skôr ju aranžoval v duchu operetnej konvencie, než hľadal iné paralely, rozohrával akcie v rámci obmedzených možností neveľkého javiska. K cti Krasulu patrí konštatovanie, že sa vyhol prízemným gagom, neprekročil mantinely vcelku kultivovaného a neagresívneho humoru. Bystričania sa ani o rozširovanie priestoru nesnažili. Scéna Jaroslava Valeka ho skôr zomkla do komornejšieho, šetrnejšieho rámca a uvoľnila invenčné pole (či ekonomický rozpočet) kostýmom a ich tvorcovi Jánovi Kocmanovi. Tie zjavne na javisku dominujú, obe hlavné predstaviteľky ich vystriedajú niekoľko a hýria farbami i strihmi. Podobne komparz a tanečníci dostali výrazné kostýmy. Výstrednosť amerického typu je typickým znakom ústrednej hrdinky Miss Mary Lloyd, takže isté koketovanie s gýčom nemožno vnímať pejoratívne. Valek priestor príliš nečlenil, ani opticky nezväčšoval. Proscénium, zopár schodíkov, ďalšia rovina s univerzálnymi praktikáblami, a uzavretý, nie vždy príliš vkusný horizont. Množstvo visiacich závesov však pôsobilo ako najlacnejšia a najnudnejšia z možných dekorácií. Azda by prázdnejšia, ale dômyselnejšie osvetlená scéna bola nápaditejšia. Symboly dejísk a pôvodu postáv (maďarské národné farby, americká zástava) dopĺňali vizuálnu stránku, veľký, priečne na päť dielov „rozporciovaný“ kôň a dva hojdacie koníky podčiarkovali naivnosť predlohy. Žeby narážka na IQ hojdacieho koníka? Choreografia Silvie Belákovej, štylizujúcej autentické výrazové prvky, účinnejšie rozvírila dianie po šírke javiska a inšpirovala tanečníkov k spontánnemu prejavu.
V navštívenom predstavení sa stretlo zmiešané obsadenie s dvoma hosťami v hlavných postavách. Ich voľbu však nemožno považovať za šťastnú. Titulnú rolu Miss Mary Lloyd stvárnila v ostravskej operete angažovaná slovenská sopranistka Oľga Bezačinská. Hoci sa na javisku cíti sebaisto, je to hlas vyslovene subretný, stredné polohy jej neznejú vôbec a vyššie tóny sú úzke a rozkolísané. Skrátka, nie je to formát speváčky pre dominantnú postavu, prinajmenšom pre bystrickú úroveň jej hlas nepostačoval farebnosťou i technikou. Podobne je to so slovenským tenoristom, pôsobiacim na českých operných a operetných scénach, Jurajom Nociarom ako princom Šándorom Borisom. Jemu chýba hlavne to, čo je pre tenor príznačné a je jeho „korením“ – žiarivé výšky. Nociar sa zavše o ne pokúšal, no zakaždým bezúspešne. Príjemná farba hlasu v stredoch a prirodzená próza toto manko nenahradili. Takže umelecký primát poniesli predstavitelia rolí skôr druhého sledu, hoci tiež nie malých, Šimon Svitok (Bondy) a Katarína Perencseiová (Rosemarie). Svitkovi sa americkým dialektom a „neprepaľovaným“ humorom podarilo vymodelovať herecky vtipnú a spevácky živú figúrku. Perencseiovej subretná poloha vyhovuje, na javisku pôsobí šarmantne a hlas nemusí prepínať. Ich spoločné scény patrili k najpôsobivejším miestam večera. Dvoch, prevažne v próze napísaných úloh ministrov sa so zdarom ujali Martin Popovič (Bojazowitsch) a Igor Lacko (Perolin), kráľa Pankraza s humornou nadstavbou stvárnil Ján Haruštiak. V premiérovom obsadení sa v dvoch hlavných úlohách predstavili domáci protagonisti Oľga Hromadová (Miss Mary Lloyd) a Dušan Šimo (Šándor Boris).
Navštívená prvá repríza Vojvodkyne z Chicaga spevácky pôsobila väčšmi ako „subreta pod Urpínom“, naplnenému hľadisku to však príliš neprekážalo. Ohlas bol pomerne srdečný. Ideálnejší stav by bol, keby inscenácia dosiahla vybrúsenejšie hudobné a spevácke parametre, prípadne sa pokúsila o modernejší režijný a scénografický jazyk.
Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Uverejnené: 10. decembra 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Go to Top