VNÚTORNÉ KONFLIKTY OBETE F10 ALEBO REČOVÉ DROBNÔSTKY MIMOVOĽNE GENERUJÚCE SEBAIRONICKÝ PRESAH

Vytlačiť

Réžia: K. Rozhin, hrajú: P. Čižmár

Bratislavská premiéra: 29. 1. 2008, Divadlo Kontra Spišská Nová Ves

Rum je destilovaný nápoj z cukrovej trstiny. Vodka je priezračný alkohol obsahujúci vodu a etanol, ktorý je destilovaný napríklad z obilného kvasu. Rum a vodka je aktuálna inscenácia spišského divadla Kontra. Vznikla podľa hry írskeho dramatika Conora McPhersona, ktorý ju napísal vo veku dvadsaťjeden rokov. V neposlednom rade – alkoholizmus je psychická a fyzická závislosť na alkohole diagnosticky označovaná ako F10.

Príchod divákov do hľadiska bratislavského Štúdia 12 sprevádzajú decentné zvuky barového ruchu. Hlavná a jediná postava monodrámy Rum a vodka predsa nepatrí do žiadnej zasmradenej putiky štvrtej cenovej skupiny, ale keby na to prišlo, svoje veľké pivo a malú whisky by do seba nalial aj tam. Je to totiž dvadsaťpäťročný Ír pracujúci s najmodernejšími výdobytkami vedecko-technickej revolúcie. Aj to len do okamihu, kedy jeho pracovný nástroj, rozumej laptop, neskončí v dôsledku nezvládnutého výbuchu agresie alebo abstinenčnej nervozity na prednej kapote šéfovho auta. Hodinová výpoveď naštartuje konzekventnú sériu adrenalínových – vlastne etanolových – udalostí, ktoré by mohli napriek svojej jednoduchosti až banálnosti priviesť „hrdinu“ k zmene pohľadu na seba samého a svoj život. Mohli, ale nemuseli.

Hra Conora McPhersona nám jednoznačnú odpoveď nedáva. Návrat zdecimovaného indivídua domov, jeho pohľad na spiace dcéry v detskej izbe a finálna replika: „Skoro mi puklo srdce,“ majú od úprimného kajania sa ďaleko. Sú len návratom ku kontradiktórnej istote všednosti – istote rodinných škriepok, istote sociálnej neistoty, istote vlastného zlyhania, istote hypotekárnej pôžičky na uniformný byt v uniformnej zástavbe. Je to aj otvorenosť (u)záveru, ktorá pozdvihuje Rum a vodku na úroveň divadelného zážitku, ktorý bezprostredne po uvidení „nevylejeme“ z hlavy, ale s ním prežívame minimálne do najbližšej – hlavu resetujúcej – návštevy koktail baru.

Niekomu by sa to mohlo zdať málo, ale poznajúc (pod)priemerne položenú latku produkcií niektorých slovenských divadiel a všeobecný divácky (ne)vkus, to zase až tak málo nie je. Pre náročnejších skokanov o žrdi je tu navyše aj Peter Čižmár. Na dvadsaťpäť rokov síce ani po stlmení svetiel v divadelnej sále nevyzerá, zato autentickosť by mohol rozdávať aj skúsenejším kolegom. Akiste by ju kvôli „hrdosti“ odmietli. Aspoň mu z nej viac ostane na tretiu Kontra-produkciu.

Príbeh Čižmárom stvárnenej postavy berieme ako rozprávanie už odžitých, teda sčasti aj vnútorne spracovaných udalostí. Jeho prvé repliky preto nesú charakter istého oťukávania si publika. Sú pomalšie, nahliadané s odstupom. Až neskôr, s postupnou obsahovou gradáciou jeho príbehu, naberajú na váhe, sú podfarbené im prislúchajúcimi emóciami, gestikuláciou ilustrujúcou odžité situácie. Prvý zlom v expresivite prejavu nastane po prvom odpití si z fľašky piva (prvá rekvizita), ktorú herec tuho zviera v ruke, a rastie s každým ďalším lognutím si. O tom, že alkohol rozväzuje jazyk už nemôže byť ani pochýb.

Čižmár dôsledne rozohráva množstvo vnútorných konfliktov: raz je zmätený, inokedy sebavedomo triumfuje, následne upadá do pochybností o sebe samom, neskôr sa nám zdá, že je mu vlastne všetko jedno, aby vzápätí – žiadajúc o záchranu neznámu mladú ženu – ukázal, koľko strachu a neistoty v ňom v skutočnosti je. Toľko dobre zahraných protirečivých tendencií generujúcich bohatý materiál na psychoanalýzu sa v divadle tak často nevída.

Vysokej miere Čižmárovej autentickosti neodporuje ani divadelnosť práce herca s hlasom. Práve ona robí jeho monologický príbeh zaujímavým. Kým v reálnom živote by sa človek, ktorý „nepije len vtedy, keď má opicu“ – v tom lepšom prípade – zakoktával, zasekával a zamotával alebo – v tom horšom prípade – sa zvalil pod barovú stoličku (druhá a posledná rekvizita), tak Čižmár v inak holom divadelnom priestore bojuje proti potenciálnej nude pravidelnými zmenami rytmu a pri reprodukovaní slov iných postáv aj príznačnou zmenou intonácie a farby hlasu. Kým na premiére sa herec navyše mnohokrát nechal uniesť svojím východniarskym prízvukom, na repríze si naň už dával pozor. Rozoberať prízvuk herca by mohlo pôsobiť netaktne, puristicky alebo banálne, nie však vtedy, ak tento znak výrazným spôsobom ovplyvňuje vyznenie hry.

S prihliadnutím na dramaturgické koleso sa totiž z milej rečovej „drobnôstky“ dalo v rovine prípadného aktualizačného presahu vykrútiť podstatne viac. Ak totiž zoberieme do úvahy, že alkohol pijú všetci, všade a veľa, teda aj na Slovensku, nielen v Írsku, ktoré nám inscenácia neustále pripomína repetíciou cudzo znejúcich, nič nehovoriacich mien postáv – prípadne, že nikto nepije toľko, čo východniari (vopred sa ospravedlňujem za takéto osočujúce bratislavské zjednodušenie), potom by práve onen prízvuk a filigránska práca s ním mohli otvoriť priestor na ukotvenie príbehu do širšej sociologickej, geografickej a psychologickej roviny. Dramaturgiu však treba pochváliť za samotný výber textu, ktorý sa hrá na Slovensku prvý raz, a ktorého tvorca je považovaný za jedného z najlepších súčasných írskych dramatikov. Svedčia o tom ocenenia ako Evening Standard Award, London Critics Circle Award, Laurence Olivier Award či nominácie na Tony Award.

V kontexte budovania situácií, ktoré ide zrejme zhodne na vrub režisérke Klaudyne Rozhin a hercovi Petrovi Čižmárovi, možno konštatovať, že niektoré boli spracované zaujímavo a vtipne (ABBA, tlačenie vozíku v supermarkete atď.), iné by si ešte vyžadovali údernejšie vypointovanie. Obzvlášť by však prospel profesionálny preklad textu, a to nielen kvôli čechizmom (chtíč), ale aj slovosledu (Ďalšiu pol hodinu som strávil šúrovaním jej na podlahe v salóne.), hoci treba uznať, že pri „šúrovaní“ je sled slov absolútne nepodstatný...

Summa summarum, divadlo Kontra po vlaňajšom vpáde na slovenskú divadelnú scénu (Mark O´ Rowe, Howie a Rookie) opäť ponúklo autentickú, sebaistú a čistú dávku nie nekvalitného moku, ktorému by sme čestné miesto v domácej barovej skrinke odopierať zrovna nemuseli, zvlášť, keď je po celý rok takmer poloprázdna.

Publikované online: 29.1.2008

Peter Scherhaufer

Peter Scherhaufer vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, v súčasnosti pracuje v oblasti Public Relations a Reputation Management. Venuje sa divadelnej publicistike, je autorom jedného románu a viacerých divadelných hier, je trojnásobným finalistom súťaže Dráma (2005: Umy si rúčky ideme jesť, 2006: Hovorkyne, 2014: Rukojemníci). V roku 2015 súťaž s divadelnou hrou Osamelosť bežca piesočných dún vyhral. Jeho divadelná hra Na streche získala 1. miesto v dramatickej súťaži Divadla Husa na provázku (Cena Konstantina Trepleva 2013). Člen dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma 2006 a 2007, člen Kolégia riaditeľky Divadelného ústavu, spolupracovník TV Markíza.