VKUSNÁ ABSOLVENTSKÁ INSCENÁCIA AKO GENERAČNÁ VÝPOVEĎ

Vytlačiť

Preklad: Vladislava Fekete, réžia a scénografia: Zoja Zupková, Dramaturgia: Michaela Zakuťanská, Kostýmy: Tereza Mojžišová, Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá, Hudba: GZK

Hrajú: Anna Čitbajová, Edita Hrehušová, Štefan Iring, Kristína Kováčiková, Erik Sombathy, Jelena Sušac, Barbora Zamišková a Andrej Kováč a.h.

Premiéra: 19. 5. 2008 na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU

Na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU došlo tento akademický rok k zaujímavej a nie častej situácii. Vznikli tu až štyri absolventské inscenácie. Svoje štúdium totiž končia tri študentky a jeden študent odboru bábkarská réžia a dramaturgia.

V priebehu jedného semestra teda sledujeme defilé poetík. Každý z režisérov má svojské videnie divadla, iný spôsob použitia, či naopak nepoužitia bábky. Alebo sledujeme príklon k tzv. alternatívnemu divadlu.

Peter Palik režíroval inscenáciu Conrad, chlapec z továrne (podľa rozhlasovej hru rakúskej autorky Christin Noestlingerovej). Spolu s hercami pripravil poctivú inscenáciu pre deti s použitím maňušiek a v závere s odkazom na tradičné ľudové divadlo – bastonádu. Lenka Kohútová inscenovala poetický Hrubínov text Kráska a zviera s prvkami tanca a použitím bábok – manekýnov.

Zuzana Šimová, vyštudovaná bábkoherečka, dostane svoj druhý vysokoškolský diplom za inscenáciu Dí aktuál. Ide o špecifický divadelný tvar, kde sa jednotlivé predstavenia vďaka veľkej miere improvizácie od seba podstatne líšia. Zuzana (ovplyvnená aj spoluprácou s Lacom Keratom) má svoju špecifickú poetiku. V tejto chvíli je to herečka a režisérka s jasným a vyhraneným názorom na divadlo.

Štvrtá inscenácia KBT DF VŠMU je absolventskou inscenáciou Zoje Zupkovej. Zoja je vyštudovaná bábkarská scénografka. Po ukončení tohto odboru nastúpila (rovnako ako Zuzana Šimová) na magisterské štúdium bábkarskej réžie a dramaturgie. Jej absolventskou – scénografickou prácou bola výprava k úspešnej inscenácii Krvavá svadba (KBT, 2006).

Prvou inscenáciou, kde Zoja figuruje ako režisérka bola rozprávka Neobyčajný týždeň. Predlohou pre jej absolventskú inscenáciu sa stala hra srbskej dramatičky Biljany Srbljanović Rodinné príbehy. Zupkovej inscenácia je už štvrtým slovenským uvedením hry. Prvýkrát ju režírovala samotná prekladateľka Vladislava Fekete v spolupráci s Ivanom Hansmanom. Premiéra sa konala v decembri 2002 v bratislavskom Štúdiu 12. Hrali Lucia Hurajová, Elena Spasková, Marek Majeský a Ivan Šándor.

Trinásteho apríla 2005 mala premiéru študentská inscenácia VŠMU v réžii Romana Olekšáka a Maji Hriešik, účinkovali: Kristína Mravcová, Henrieta Rábová, Juraj Loj a Peter Oszlík. Posledný marcový deň roku 2007 uviedlo hru popradské občianske združenie Divadlo východná Európa.

Posledná inscenácia tejto srbskej hry mala premiéru 19. mája 2008. V bulletine inscenácie je uvedené: „voľne podľa prekladu V. Fekete“. V pôvodnom texte urobila režisérka s dramaturgičkou Michaelou Zakuťanskou výrazné zmeny.

Srbljanovićovej text je o zúfalej povojnovej situácii v Srbsku. Štyri deti, ktoré sa stretnú „na ihrisku belehradského sídliska“ sa hrajú na rodinu – takú ako vidia doma. V tragických situáciách zobrazujú zúfalých ľudí vo vojnou poznačenej krajine.

Upravovateľky niekoľko pasáži vynechali úplne, jednu dopísali. Ostatné pozbavili srbských reálií a z textu úplne a bez výnimky vyškrtali vulgarizmy. To mu miestami ubralo istú šťavnatosť a balkánsky temperament, no neuškodilo mu to.

Srbské reálie sú v inscenácii nahradené slovenskými. V hre Vojin hovorí: „Zapredal si sa južnej Amerike. Stojíš tu pod ich vlajkou! V strede Srbska - kolísky Kosova, cisára Lazara a Dušana Silného!!!“. V inscenácii je jeho replika o srdci slovanstva a odkaze Cyrila a Metoda.

Keď otec so synom opakuje anglické slovíčka, tak v texte hry sú to: potkany, obete, vojna, nádor, hospodárske sankcie. V úprave slovíčka súvisiace s povojnovým zúfalstvom odstránili a nahradili tak, aby slová v angličtine a slovenčine neboli významovo totožné, ale výber práve takéhoto prekladu bol výpovedný. Otec hovorí synovi slovíčka v slovenčine, Andria odpovedá v angličtine nasledovne: červená čiapočka – the shrek, Jánošík – George, halušky - the hamburger, divadlo - not nessery / profit, underground – doesn´t exist, sex - the sex. V inej scéne potom odkážu na toto opakovanie anglických slovíčok. Keď sa Andria vráti z Írska, hovorí: „Naďa, viem ako sa po anglicky povie láska. The sex.“

Srbljanovićovej text majú podľa jej poznámky hrať dospelí herci, ktorí hrajú, že sú deti, čo hrajú dospelých. Podstata formálnej úprava hry spočíva v zmnožení predstaviteľov a predstaviteliek jednotlivých dramatických postáv. Jedine postava otca – Vojina je počas celej inscenácie obsadená rovnakým predstaviteľom, hosťujúcim Andrejom Kováčom. V postave matky Mileny sa postupne striedajú Edita Hrehušová, Barbora Zamišková, Anna Čitbajová a Jelena Sušac. V postave syna Andriu Erik Sombathy, Jelena Sušac a Štefan Iring. Pokiaľ nemajú herci práve svoj výstup, sedia všetci v rohu miestnosti okolo televízora, ktorý je reálne zapnutý. Veľavravné, veď čo spája dnešnú rodinu? Kde sa členovia rodiny stretávajú? Pri večernom vysielaní televízie. Jednoduché, presné a účinné. Navyše to korešponduje s pravidelne otváranou témou násilia v televízii a jeho vplyvu na mládež. Vzniká tak ironická poznámka k tejto téme. Deti síce pozerajú televíziu, ale násilní sú v prvom rade ich rodičia.

Na zdôraznenie rodinnej súdržnosti sú v inscenácii dve choreografie so stoličkami. Presná synchronizácia a lá spartakiáda a široké a neprestajné úsmevy všetkých hercov predstavujú fasádu rodiny. No, čo sa skrýva za ňou? Násilie, dominancia jedného z partnerov (otca alebo matky), finančné problémy, strach o dieťa, ktoré išlo zarábať do zahraničia. To všetko popri bežných činnostiach – spoločná večera, vešanie bielizne, vybaľovanie nákupu. No násilie v tejto inscenácii je zobrazované štylizovane. Jednotlivé, pomerne kruté výstupy z hry sa stali pre tvorcov inscenácie len námetom, ktorý rozohrali viac humorne. Aj textovo sú oproti predlohe úspornejšie, no v účinku o to silnejšie. Sú kratšie a údernejšie.

Kompozične je inscenácia rozdelená na výstupy rodiny, ktoré sa zakaždým skončia smrťou rodičov, no vždy iným spôsobom (zadusenie, zastrelenie, zastrelenie – samovražda, otrávenie sa tabletkami, obesenie...). Vo výstupoch je zdôraznené buď násilie na matke a na manželke alebo na dieťati.

Niekedy kruté, niekedy viac bizarné príbehy rodiny sú prepletané stretnutiami dvoch ľudí hľadajúcich k sebe cestu. Výstupy Andriu (Erik Sombathy) a Nade (Kristína Kováčiková) sú od ostatných jasne delené aj hudobne. Vtedy znie príjemná ľahko plynúca muzika.

V iných scénach je elektronická, rytmická hudba doplnená živým hraním členov kapely GZK. Zvuky vhodne dokresľujúce scénu vyludzujú na bongu a elektrickej gitare a basgitare. Do elektronických taktov sú vnášané motívy zo známych rozprávkových pesničiek – Včielka Mája, Maťko a Kubko, Ja som budík budíček, Bob a Bobek i Bola raz malá hviezdička. Zavŕšením je pieseň k seriálu Majka z Gurunu.

Oslovujúca je výpoveď inscenácie. Generácia dnešných tridsiatnikov je generáciou tzv. cool drámy a témy ich divadla sú násilie, samovraždy, drogy, beznádej, sexuálne násilia a pod. Už iné videnie sveta ponúkajú svojim divadlom napríklad režiséri Kamil Žiška a Jakub Nvôta. Inscenáciu Rodinné príbehy môžeme vnímať ako výpoveď ďalšej generácie, ktorá nechce nadväzovať na chyby svojich rodičov, ale hľadá radosť z divadla, zo života, túži po láske, prezentuje túžbu po čistých tvaroch, sýtych farbách a má prosté prianie byť stále deťmi.

Aj reálie, ktoré vkladajú do textu sú problémami tejto generácie. Prichádzajúca nová mena Euro, opradená očakávaniami i obavami, odchod za (podradnou, no dobre zaplatenou) prácou do zahraničia a podobne. Aj Andria šiel do Írska a po návrate konštatuje, že sa po anglicky nenaučil, ale poľsky „mówi zajebicie“. (Častá skúsenosť dnešných mladých ľudí.)

Inscenácia má svoju domovské javisko v takzvanom Štúdiu – miestnosti na KBT v budove VŠMU na Zochovej ulici. Režisérka naplno využila jeho členitosť inscenáciu rozložila po celej jeho dĺžke. V jednom rohu sedia herci, ktorí, ako sme už spomenuli, sledujú televízor. Výstupy sa odohrávajú na celej dĺžke hracieho priestoru a záhadná postava apatického, týraného psa v podaní Kristíny Kováčikovej prichádza zo zákutia, do ktorého divák nevidí.

Výtvarné cítenie režisérky a zároveň scénografky sa v inscenácii výrazne odráža. Scénu tvoria len stoly a stoličky. Biele, chladné, no na ich nohách sú farebné prúžky. Po lepšom zaostrení zisťujeme, že sú to balóniky.

Herci majú veľmi vkusné odevy v bielych, čiernych a sivých kombináciách farieb. Kostýmy (autorkou je Tereza Mojžišová) sú ozvláštnené bizarnými alebo extravagantnými prvkami - traky, gumáky, či iné zvláštne topánky, plynová maska. Niektoré prvky by sme si mohli interpretovať aj ako náznak detského odevu. Farebne sa odlišuje len „pes“ a zároveň Naďa. Kristína Kováčiková má matno červené šaty. Na tomto „sivom podklade“ vynikajú farebné balóny, ktoré sú dominantnou rekvizitou. Sfúknuté napríklad predstavujú peniaze, nafúknuté jedlo. Balón predstavuje tiež papier, na ktorý matka píše svoje skreslené a na pozadí reálnych udalostí pomätene pôsobiace opisy prírody a predstavy o vzťahu so synom. Balóny zastupujú aj demonštračný transparent.

Všetky ďalšie rekvizity sú farebne a materiálovo v duchu inscenácie. Tri sivé igelitové tašky, farebné taniere, malé farebné pištole, plastové rôznofarebné štipce ešte aj tabletky, ktorými sa Vojin a Milena otrávia sú farebne zladené. Dôležitými rekvizitami sú žlté nafukovačky, plávacie koleso a v tomto duchu aj nafukovacia sexuálna pomôcka v tvare ženského tela tzv. „nafukovacia Anča“. V prvom výstupe ju nosí na chrbte ako akési druhé ja zavesenú Edita Hrehušová, predstaviteľka matky Mileny. Násilie a sexuálne potreby tak zobrazí otec (Andrej Kováč) hraním s touto predstaviteľkou svojej manželky. „Gumená Anča“ sa na scénu opäť vracia v jednom z nežných lyrických stretnutí Andriu a Nade. Po tom, ako je ich zbližovanie zahrané akrobatickým (veľmi zručne predvedeným) spoločným výstupom, si Andria vezme do ruky „nafukovaciu Anču“ a urobí s ňou všetky „cviky“, ktoré robil so živou predstaviteľkou Nade. Ide to ľahšie a dá sa s ňou urobiť ešte viac akrobatických kúskov. Na konci výstupu je jasné, že „Anča“ má síce otvory uspôsobené na sexuálne ukojenie, no viac poskytnúť nedokáže. Aj to, že od neho táto gumená predstaviteľka Nade uteká si Andria musí zahrať jej animovaním sám. Táto rekvizita bola veľmi dobre využitým symbolom. Jeho divadelná opodstatnenosť sa potvrdzuje aj vo chvíli, keď má táto „Anča“ ešte jeden výstup. Sfúknutá, s maskou na tvári predstavuje vlka.
K zaujímavým scénam patrí aj tá, keď sa rodičia otrávia tabletkami. Tie im postupne ovplyvňujú vedomie, dostávajú sa do halucinogénneho opojenia a diváci s nimi, keď sa herci spolu so stolom a stoličkami uložia tak, že publikum má pocit, akoby sa na výstup pozeralo zhora.

Mrazivý záver hry, v ktorom Naďa hovorí: „To bola otcova bomba ja som ju len pustila“ vyznieva ako autorkino memento. Dospelí si vymysleli vojny, ktorých následky znášajú deti. (Samozrejme, hra má širší záber, ako len morálna zodpovednosť rodičov za budúcnosť svojich detí.) No v duchu úpravy a zvolenej poetiky inscenácie sa predstavenia za slov piesne „Na zemi sú deti, zem vesmírom letí. Hviezdy ukrývajú, aj deti čo sa hrajú, možno takisto ako my. Plné detí, sú tie svety, o ktorých každý večer sníme.“ končia tak, že všetci herci urobia kotrmelec na žltej nafukovačke a do vzduchu pustia balón, ktorý kým sa sfúkne, letí miestnosťou.

Silnou stránkou inscenácie sú aj herecké výkony. Bez zaváhania je Andrej Kováč, ktorý bábkoherectvo ukončil pred troma rokmi. Zvláda všetky herecké polohy. Anna Čitbajová, Kristína Kováčiková a Barbora Zamišková podávajú sústredené a plnohodnotné herecké výkony tak, ako aj počas celého štúdia na KBT. Pre svoje javiskové postavy našli vhodnú štylizáciu – pohybovú alebo/aj v oblasti reči.

To lepšie zo svojho hereckého umenia predvádzajú aj Edita Hrehušová a Štefan Iring. Prekvapil Erik Sombathy, ktorý výborne zosobňuje Andriu, no je aj plnohodnotným hereckým partnerom Kristíny Kováčikovej v spoločných výstupoch. Jeho herecké zrenie je zjavné. Na Jelene Sušac cítiť, že ju jej rola oslovuje a tento druh divadla baví. Hoci aj úloha kúzelníka v inscenácii Conrad, chlapec z továrne jej veľmi pristane. Toto konštatovanie nám vytvorili premostenie k informácii, že aj herci dostali možnosť pracovať tento rok intenzívne a snúbi sa tu kvalita s kvantitou. Niektoré študentky tretieho ročníka herectva hrali v troch zo štyroch spomínaných absolventských inscenáciách. Takmer celý tretí ročník mal možnosť si v priebehu jedného akademického roka vyskúšať prácu na inscenácii pre základoškolské publikum v inscenácii Conrad, chlapec z továrne – poctivú prácu a oslovovanie malých divákov. V inscenácii Zoje Zupkovej zase hrajú divadlo pre dospelého diváka postavené na štylizovanom činohernom prejave.

Trochu pateticky musíme v závere skonštatovať, že držíme palce nielen tejto vydarenej inscenácii, ale i režisérke a tým hercom, pre ktorých je táto inscenácia poslednou školskou aktivitou. Nech svoje nadšenie a talent neváhajú použiť aj mimo akademickej pôdy.

Publikované online: 19.5.2008

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.