Víťazstvo nad priestorom a realitou

Vytlačiť

Scenár: Michaela Halcinová, Martin Kollár, Braňo Mosný, Peter Tilajčík a Blaho Uhlár

Účinkujú:
Michaela Halcinová
Martin Kollár
Braňo Mosný
Peter Tilajčík
Výtvarná koncepcia: Miriam Struhárová

 

 

Divadlo S.T.O.K.A. na čele s režisérom Blahom Uhlárom už od svojho vzniku poctivo, výrazne a tvrdohlavo analyzuje vo svojich inscenáciách kritický pohľad na spoločnosť, politiku, človeka. Pomocou minimálnych prostriedkov (vrátane finančných) sa dostáva pod kožu, provokuje. Vo svojej inscenácii Víťazstvo ukazuje malé víťazstvá malých ľudí, ktorí na seba pozerajú z podhľadu alebo nadhľadu.

Do roku 2004, keď priestor divadla Stoka na Pribinovej ulici v Bratislave zbúrali, súbor zrealizoval dvadsaťšesť premiér, z ktorých sa mnohé stali legendárne. Divadlo bez priestoru akoby prestalo existovať, herci sa rozišli na všetky strany, založili si vlastné divadlá, písali vlastné hry či piesne. Zdalo sa, že značka Stoka sa pomaly a isto vytráca. Blaho Uhlár uskutočnil niekoľko pokusov o oživenie, ale nepodarilo sa mu v tom čase stabilizovať súbor. Až prišlo prekvapenie: videoinscenácia Pokus získala v máji roku 2011 Grand prix na festivale Nová dráma/New drama. V nej hľadá režisér Blaho Uhlár zem pod nohami, snaží sa zanalyzovať cez skúsenosť umelca spoločnosť, politiku, kultúru, tak aby sa znovu vrátil k sebe. Táto cesta sa pre mnohých môže zdať ako sebatrýzniaca možno cítiť za tým kus nostalgie, sentiment smutného klauna, ktorý ale nechce rozosmievať, chce vŕtať, nabúravať, spochybňovať.

Po inscenácii Pokus vznikli ďalšie štyri inscenácie: Neistý grunt (Vnútrodruhová agresia), Pevný podnos, VíťazstvoBordeline podľa knihy Ivany Gibovej. Jedna zmena je v nich očividná: Blaho Uhlár začal spolupracovať s profesionálnymi hercami, hlavne poslucháčmi bábkoherectva VŠMU Petrom Tilajčíkom, Martinom Kollárom a Braňom Mosným. Herecké osadenstvo sa zmenilo, ale spôsob tvorby zostal. Pribudli aj herečky ako Lýdia Petrušová či v prípade Víťazstva Michaela Halcinová. Herci improvizujú, režisér pozoruje, nahráva, skladá celkový obraz inscenácie. Témy bolestivé, skľučujúce, podávané s dávkou (seba)irónie, neurózy, čierneho humoru až sarkazmu, ale pritom aktuálne a tnúce do živého: agresivita silnejšieho voči slabšiemu, každodenná byrokracia, chronické neporozumenie, stále menej skrývaný nezáujem. Príchodom nových hercov sa v inscenáciách objavuje väčšia dynamika a pohyb.

Inscenácia Víťazstvo sa začína nočným spevom Petra Tilajčíka a Braňa Mosného na newyorskej vlakovej zastávke vo štvrti Queens, kde spievajú maďarskú pieseň samovrahov Szomorú vasárnap. Hlasy v noci a náhodní okoloidúci predznamenávajú atmosféru absurdnosti, zároveň krehkej úprimnosti, strachu z neznámeho. Po piesni nasleduje rad dvadsiatich scén, ktoré na seba nadväzujú tematicky, nie dejovo. Prvá nich, Ty to polož!, predznačuje charakter nasledujúceho diania. Dialóg, ktorý štartuje reťaz rozhovorov, v ktorých sa postavy vzájomne osočujú, ponižujú, snažia sa jeden nad druhým získať moc a prevahu. Dve postavy, ktoré sa na začiatku rozhovoru domnievajú, že sa dôverne poznajú, zrazu zistia, že sú si vzájomne neznáme a odcudzené. Dialógy sú vystavané ako malé alebo väčšie boje medzi obeťou a diktátorom. Väčšinou ide o nerovnomerný vzťah: zamestnanec – zamestnávateľ, námorný kapitán – cestujúci, dominantná partnerka – subtílny partner. Sú to drobné víťazstvá ľudí vo vyhranených životných situáciách. Postavy nemajú mená, ale to nie je dôležité. Dôležitý je dôraz na ich sociálne zaradenie. Mnoho scén v inscenácii je založených práve na nerovnováhe sociálnych a spoločenských statusov postáv.

Scéna Rohožka, v ktorej sa postupne utláčaný zamestnanec (Braňo Mosný) stane diktátorským vedúcim, je spoločensko-politickým súbojom v malom. „Dobrý deň. Som rohožka. Moja mamka bola rohožka, moja babka bola rohožka, môžem tu byť rohožka?“ Človek, ktorý sa podkladá, sa zrazu vďaka servilným spôsobom vyjadrovania môže stať autokratom.

Vo Víťazstve sa objavujú herci, ktorí už s režisérom Blahom Uhlárom spolupracovali na predchádzajúcich projektoch (Braňo Mosný, Peter Tilajčík, Martin Kollár). Nová generácia Stoky nosí v sebe viac dynamizmu, menej nostalgie. Herci prekvapivo napriek svojej hereckej profesii pôsobia autenticky a civilne. Duo Mosný – Tilajčík, ktoré na seba upozornilo už v Neistom grunte, dynamizuje scény, strieda dramaticko-komické polohy; Martin Kollár im zase protirečí svojou vecnosťou, Michaela Halcinová prispieva svojím cynizmom a flegmatizmom. Štvorica v malom priestore pracuje úsporne, dokáže udržať mieru hereckých prostriedkov v geste, mimike, replikách, a tak sa prispôsobujú malému stiesnenému priestoru, ktorý odzrkadľuje Uhlárovu režijnú koncepciu: v stiesnenom priestore dokázal ukázať pravú tvár medziľudských vzťahov, ktorá sa skrýva za každodennými frázami.

Barokizujúca hudba predeľuje jednotlivé vstupy a dodáva im ráz dobovej konverzácie, ktorá postupne opúšťa zaužívané a starnúce floskuly a stáva sa tvrdšou a brutálnejšou. Postavy sa zbavujú škrupúľ a dokážu si vyhodiť na oči dovtedy skryté negatívne pocity, ktoré voči sebe chovajú. Poetika sa dotýka oblasti často veľmi krehkých a zámerne presne nepomenovaných, tušených vzťahov - momentov ľudskej existencie, ktoré sa dajú vyjadriť len približne a emocionálne, bez slov. Dialógy a monológy postáv, ktoré na prvý pohľad prekračujú hranice normality, sú vo svojej podstate pravdivé a kruté. Hudba atmosféru razantne dotvára, je to neustály kolotoč tancov a „tančekov“, ktoré sú herci schopní predvádzať. Vyhráva ten, ktorý dokáže svojho partnera uhovoriť, presvedčiť ho aj pomocou najbizarnejších situácií a argumentov, že len on má pravdu.

Herci s režisérom pracovali osvedčenou metódou kolektívnej improvizácie, ale v inscenácii sa nachádzali aj citácie zo Svätopluka bernolákovského básnika Jána Hollého. Navodzujú atmosféru archaického sveta poznačeného pátosom a dramatickou nostalgiou za niečím, čo sa skončilo a prerástlo do nového sveta, v ktorom sa snaží človek všemožne porozumieť sebe a okolitému svetu. Pritom naráža na komunikačné úskalia večného neporozumenia až detailného „slovíčkárenia“, ktoré má v skutočnosti väčší význam, než akýkoľvek čin.

Scénografka Miriam Struhárová mala k dispozícii malý hrací priestor v Ateliéri výtvarníka Mira Gábriša v Cvernovke, ale snažila sa z neho vyťažiť maximum (využila priestor zákulisia, z ktorého sa v jednej scéne stane miestnosť malého bytu). Javisko nechala prázdne. Ako rekvizitu herci využívajú len lampu, ktorá visí zo stropu (slúži nielen pre osvetlenie, ale aj ako mikrofón). Výrazná je kostýmová zložka v pestrých pastelových farbách. Herci striedajú farebné saká, košele, nohavice. Vytvárajú ilúziu ideálneho optimizmu a prežiarenosti v kontrapunkte s hraničnými až existenčnými témami jednotlivých scén. Z obmedzených možností použitia svetla v priestore vyťažili inscenátori obstojný výsledok. Herci zhasínajú a zažínajú lampy, vytvárajú tak ilúziu intimity izby, obývačky, spálne, kancelárie, ale v scéne na mori aj ilúziu pohybu lode.

Inscenácia Víťazstvo nespeje k totálnej výhre žiadnej z postáv a postavičiek. Scény sa miestami do seba tematicky zacyklujú a potrebovali by aj razantnejší dramaturgický zásah, hlavne čo sa týka dĺžky, ale aj poradia. Na druhej strane ide o prvú inscenáciu „novej“ Stoky, v ktorej vystupuje väčšina hercov, ktorí v ostatnom období (posledných piatich rokov) s Blahom Uhlárom spolupracovali, čo dáva dobrý základ pre ďalšie smerovanie divadla pri nasledujúcich inscenáciách.

Publikované online: 8.2.2016

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.