Víly z vesmíru

Vytlačiť

Dramaturgia: Ján Chalupka
Hudba: Maok a Eniesa – Melme Arya
Scéna a kostýmy: Ivana Macková
Réžia: Jana Pilzová

Osoby a obsadenie:
Vilka, Ivetka, Víla Chichôtka: Iveta Marcineková
Mumu, Víla Raciolka: Svetlana Sarvašová
Momo, Víla Emocinka: Dana Karolová

Premiéra 24. 11. 2013 v Štúdiu Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Poslednou tohtoročnou premiérou Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je rozprávka Jany Pilzovej pre deti v predškolskom veku O troch vílach. Práve táto inscenácia uzatvára takzvaný Slovenský autorský rok DJGT. Po životopisných inscenáciách o Franҫoisovi Villonovi (muzikál Prekliaty básnik), Jozefovi Urbanovi (Svet (podľa) Urbana) a Jozefovi Gregorovi Tajovskom (Na konci) si rozprávka našla miesto na repertoári v predvianočnom čase. Jej častá reprízovosť práve ku koncu roka nasvedčuje tomu, že sa má stať súčasťou predvianočných chvíľ zvolenských detí, hoci nemá vianočnú tematiku.

Samotný výber textu sa však zdá nešikovným nielen kvôli tomu, že v ňom absentujú vianočné motívy. Rozprávka Tri víly má ambíciu v prvom rade motivovať deti spoznávať svet, ale neraz ich skôr mätie. Prelínajú sa v nej totiž tri roviny – rovina lenivého pastiera (či pastierky) oviec na slovenskom salaši, rovina troch víl z lesa a rovina troch mimozemšťaniek. Celkom zbytočne prekombinovaný text tak postupne stráca na pútavosti pre deti v predškolskom veku.

Základný rámec hry je celkom jasný – na lazoch v Zaježovej pasie ovce lenivý Vilko, avšak hraný ženskou herečkou (Iveta Marcineková), kvôli čomu si zmení meno na Vilku. Z reproduktoru sa ozýva mužský hlas, ktorý s ňou začne komunikovať a nabádať ju k spánku. Vilka sa nenechá dlho prehovárať a neznámy hlas počúvne. Iveta Marcineková je v tomto entrée hrubá, drzá a vulgárna, ako hlúpe a neohrabané dievča zo salaša. Pri spánku chrápe a odfukuje ako chlap, má toporný pohyb a nízko posadený hlas. Nasledujúci dej sa rozvíja ako jej sen.

Scénografia je celkom jednoduchá a spočíva v dvoch hlavných prvkoch – po pravej strane scény je biela konštrukcia, ktorá sa rôzne mení. Na začiatku je ako polguľa na zemi a predstavuje tak kopček, na ktorom pochrapkáva Vilka. Je však potiahnutá priesvitným igelitom, čo nadobúda význam až v momente, keď sa presunieme do Vilkinho sna. Vtedy sa totiž konštrukcia mení na vesmírnu loď, spod igelitu vyliezajú ďalšie dve herečky-mimozemšťanky a igelit strhávajú z konštrukcie. Ich príchod je vlastne znázornený ako pristátie vesmírnej lode na Zemi, a je sprevádzaný patričnými zvukovými, svetelnými a dymovými efektmi. Rôznofarebné svetlá, diskoguľa a trochu „retro“ vesmírne zvuky, aké poznáme zo starých filmov, síce trochu lacno, no spoľahlivo zaujmú detského diváka. Druhým prvkom scénografie je biely kruh visiaci po ľavej strane, ktorý v priebehu inscenácie funguje ako premietacie plátno.

Ako som už spomínala, rámec sna a spiacej Vilky sú celkom jasné, ale ďalšie dve roviny – víly a mimozemšťanky, akosi splývajú a je celkom nejasné, prečo sa autorka pokúsila spojiť tieto dva nespojiteľné rozprávkové svety. Samotný bulletin poukazuje na fakt, že víly sú stvorenia z lesa, ktoré žijú úzko späté s čistučkou prírodou a snažia sa pomáhať dobrým ľuďom. Avšak mimozemšťanky ako neľudské stvorenia sú toho pravým opakom – ako postavy v rozprávkach sú vždy neprirodzené, mechanické a nemajú vzťah k ľudským hodnotám a prírode.

O to bizarnejšie je, že práve tieto zvláštne stvorenia medzi vílami a mimozemšťankami majú výrazne edukačný rozmer. Popri tom, ako samotné spoznávajú planétu Zem, poukazujú na jej jednotlivé špecifiká i deťom. Opäť je tu teda v ich interpretácii istý antagonizmus – ako môžu stvorenia, ktoré práve prileteli na Zem a vôbec túto planétu nepoznajú, poúčať ľudí o tom, ako tu žiť? Navyše, spektrum tém, o ktorých rozprávajú, je ohromne široké a inscenácia sa nevyhne ani istej monotónnosti, nakoľko sa v istom momente stáva len sledom pojmov a ich vysvetlení.

Úplne prví, ktorí skrížia cestu mimozemšťankám, sú samozrejme deti v hľadisku – mimozemšťanky sa teda snažia prísť na to, kto sú tieto stvorenia, či hobiti, škriatkovia či elfovia? Až deti musia vysvetliť, že sú deťmi, a preto sú malé. Ďalšími pojmami, ktoré vysvetľujú, sú napríklad teleport, hoci nie je jasné, prečo by práve toto slovo malo byť pre deti zaujímavé či zrozumiteľné. Keď chcú víly deťom názorne ukázať teleportáciu, tak to samozrejme nefunguje a deťom zostáva len nejasné vysvetlenie a smútok nad nefunkčným strojom, ktorý by bol inak určite veľmi vzrušujúci. Podobne dopadá aj pokus vysvetliť a predviesť telepatiu, keď si herečky dokonca vyberajú z hľadiska dieťa, ktorému chcú čítať myšlienky, ale márne.

Trochu zábavnejšie a prínosnejšie pre deti sa zdajú miesta, v ktorých mimozemšťanky žiadajú deti o pomoc a vysvetlenie. Napríklad sa pýtajú, ako lietajú ľudia a prečo nevedia lietať sami, bez nástroja. Názory na dané otázky, ktoré následne zaznejú z hľadiska, potešia i pobavia aj dospelého diváka.

Postupne sa dostávajú k viac „ľudským“ témam, napríklad ako funguje ľudské telo. Koniec koncov, hneď po svojom príchode na zem si stvorenia museli osvojiť svoje telá, pohyb a reč. Spočiatku nevedeli chodiť, neustále komicky padali či robili neprirodzené pohyby, čo deti veľmi rozosmievalo. Hoci sa všetko rýchlo naučia, napríklad Raciolka po celý čas hovorí ako stroj, mechanicky, bez intonácie. Ako jej meno naznačuje, je „mozgom“ tejto výpravy a taktiež všetko deťom vysvetľuje. K tomu jej slúži aj plátno, na ktoré sa premietajú rôzne animácie či filmové zostrihy, ktoré ilustrujú práve preberané slová a problémy. Ako „ukazovátko“ jej slúži palička, ktorú ma nastoknutú v drdole.

Podľa mien sa dajú určiť aj charaktery ďalších dvoch víl – Chichôtky (Iveta Marcineková) a Emocinky (Dana Karolová), veselej a citlivej. Obe sú akoby „podriadené“ najstaršej a najmúdrejšej Raciolke (Svetlana Sarvašová). Ich kostýmy sú však veľmi podobné, všetky tri majú biele, jednoduché šaty, pričom každá má na šatách nejaký nezvyklý prvok v podobe bielych skrútených útvarov.

Spoznávanie sveta postupne graduje k spoznávaniu neduhov ľudí. Herečky sa rozkašlú a z reproduktorov počujeme hluk dopravnej zápchy, doplnený videom, premietaným na kruhové plátno. Kritike podrobia i stres, nedostatok času, mobilné telefóny či televízory. Avšak stres a nedostatok času je niečo, čo ratolesti v hľadisku ešte zďaleka obchádza a k mobilom a televízorom majú skôr pozitívny vzťah, čo sa potvrdilo aj pri interaktívnej komunikácii herečiek s publikom. Televízia je pre nich synonymom obľúbenej rozprávky a mobilné telefóny zase pripomínajú kontakt s obľúbenými členmi rodiny či kamarátmi. Celkom bizarné sa javia potom výstupy, kritizujúce fajčenie či jedenie mäsa, čo je vskutku pre deti tohto veku neadekvátna téma.

Konštrukcia, ktorá predstavovala najskôr kopček, potom vesmírnu loď, sa postupne mení na strom. Stredová tyč, ktorá nesie konštrukciu, sa mení na kmeň a „steny“ polgule sa zdvíhajú do vzduchu a predstavujú korunu. Témy, načrtnuté v inscenácii, tak vyúsťujú do záveru, ktorý je oslavou prírody a prirodzenosti. Radikálne sa mení aj hudba, ktorá sa pohybuje medzi ľudovými motívmi a štýlom etno. Deti majú teraz možnosť zapojiť sa do inscenácie hádaním, ktoré zvieratá je počuť z reproduktorov.

Okrem navodenia atmosféry prírody sa k prirodzenosti dostávame aj prostredníctvom hudby, spevu a tanca. Hudba má podľa autorky liečivé účinky, a preto herečky do spoločného tanca zapájajú aj deti. Inscenácia sa uzatvára tak, ako sa otvorila – výstupom Vilky, ktorá sa teraz prebúdza. Hoci deti na všetky podnety reagujú celkom zanietene, je otázne, do akej miery ich inscenácia oslovila, alebo či sa im zapísala do pamäti. Priveľa rôznych motívov, monotónnosť a často i neadekvátnosť vybraných tém sú na škodu. Zvolená interaktívna a edukačná koncepcia by skôr zvládla menej podnetov, no o to sústredenejšie spracovaných.

Tatiana Brederová

 

 

publikované online 31. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 24.11.2013

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.