Vianoce ako otázka

Vytlačiť

Dramatizácia: Šimon Spišák, Veronika Gabčíková
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scénografia: Karel Czech
Korepetície: Eugen Gnoth
Réžia: Šimon Spišák

Hrajú: Rudo Kratochvíl, Lucia Korená, Ľubomíra Dušaničová, Roman Valkovič, Milan Vojtela, Miloš Kusenda

Premiéra: 24. októbra 2014 vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre

Slovenské divadlá sporadicky naštudujú aj tematickú – vianočnú inscenáciu. Robia tak predovšetkým bábkové divadlá, pre ktoré je potom december mesiacom, v ktorom aj trikrát denne hrajú objednané predstavenia pre školy a firmy. Nad všetkými polemikami o tejto praxi však len konštatujme, že lepšie je adventný deň stráviť s deťmi v divadle, ako v nákupnom centre. Obzvlášť, ak aj takáto inscenácia – pre súbor „chlebovka“ – má dostatočnú umeleckú úroveň a nie je len slaboduchým pozadím k rozdávaniu nekvalitných sladkostí.

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre má od novembra 2008 na repertoári inscenáciu Slovenský Betlehem. Režisér Ondrej Spišák sa inšpiroval ľudovým divadlom a betlehemskými hrami. Vznikla vtipná a remeselne zručne zhotovená inscenácia. Po piatich rokoch pribudla Starému divadlu na repertoár ďalšia tematická vianočná inscenácia. Naštudoval ju interný režisér Šimon Spišák. Spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou ju poňali ako otázku – Kedy budú Vianoce? Otázka je na mieste. Podľa reklamných spotov a ponuky obchodných reťazcov sa javí, že už v októbri. Materiálny rozmer vianočných sviatkov je dlhodobou témou. V tomto prípade úvahy o komercionalizovaných Vianociach tvoria rámec inscenácie. Jej hlavným inšpiračným zdrojom je kniha Roarka Bradforda Černošský Pánboh a páni Izraeliti. Bradford vo svojom diele prerozprával state z Biblie zobrazujúc Boha ako chybujúceho a vtipného, miestami možno povedať až ľudského. Tvorcovia vybrali do inscenácie tri známe biblické príbehy v Bradfordovom podaní – Stvorenie sveta, Potopa sveta a Jonáš a veľryba. Zdá sa, že chceli vybrať čo najznámejšie podobenstvá, výber tretieho odôvodnili aj replikou „... lebo ryby k Vianociam patria“.

Scénu Karla Czecha tvorí vysoký mobilný prístrešok pre jasličky v tvare pologule, na ktorý sa dá premietať či robiť tieňohru. V inej variácii sa stal súčasťou Noemovej archy. Inscenáciu tvorí aj množstvo viac či menej potrebných rekvizít. Použitie niekoľkých je pointované. Väčšina z nich sa však na javisku ocitá, v duchu nastolenej poetiky, jednorazovo. Majú rôznu významovú a estetickú hodnotu. Niektoré sú zhotovené priamo pre inscenáciu (drevené makety zvierat v príbehu o Noemovej arche), niektoré sú bežne predávaným tovarom (červené plastové striekacie pištole). Jedným z inscenačných postupov je aj práca s rekvizitami bez princípu – nie je jasné, prečo niekedy herci pracujú s reálnymi rekvizitami a niekedy s imaginárnymi.

Inscenácia sa začína vtipnými etudami na tému vianočného zhonu. Skupinka ľudí pobehuje po obchodnom dome s názvom odkazujúcim na najväčší obchodný reťazec na Slovensku – Mäsko, snažiac sa stihnúť každú „akciu“. Je úplne jedno, čo je zlacnené, nakupujúci utekajú aj za ponukou „vianočnej plážovej obuvi za zvýšenú cenu“. V tomto chaose sa nachádza i malý chlapec, ktorého matka „odloží“ k znudenému Santa Clausovi. Chlapčeka hrá po kolenách sa pohybujúci Miloš Kusenda. Vďaka kostýmovaniu a hereckému prejavu by sme sa dovtípili, že ide o dieťa, no tvorcovia sa rozhodli pre stvárnenie evokujúce školské scénky. V takomto štýle sa nesie celá inscenácia. V úvode, kde pravdepodobne išlo o kolektívnu tvorbu na tému vianočného zhonu a presily mamony nad duchovným rozmerom sviatkov, je forma vrstvenia (aj nekriticky prijatých) nápadov prijateľná. No inscenačný prístup sa nezmenil ani v hlavnej časti inscenácie. Príbehy s prímesou paródie, irónie, ale najmä človečenstva (biblickí hrdinovia zobrazení so svojimi slabosťami) sa strácajú v inscenačnom chaose, v mnohosti nápadov, rekvizít, obrazov. Inscenácia je zmesou nápadov, ktoré ale nie vždy dosahujú obstojnú úroveň. Medzi nimi potom aj tie lepšie, ako je napríklad personifikovaný súdok whisky na Noemovej arche (hrá Milan Vojtela) strácajú na sile.

Inscenátori pracovali s dvoma spôsobmi projekcie. Dátový projektor využili len minimálne. To isté však platí aj o spätnom projektore (tzv. meotar). Jeho použitie načrtli zaujímavo – priznane s ním pracoval herec predstavujúci Pána Boha Rudo Kratochvíl. Zobrazoval na premietaciu plochu dážď a slnko – riadil teda počasie nielen metaforicky, ale i doslovne. Viac sa však Pán Boh k meotaru nepostavil.

Príliš pestrá a veľkorysá je aj práca s priestorom. Okrem plochy javiska použil režisér aj dvere, ktoré vedú z hľadiska do zázemia divadla. Niekoľko výstupov sa odohráva aj v prepadlisku, respektíve v otvore vedúcom doň. Použitie týchto priestorov ale predmetné výstupy neozvláštnilo, či nepointovalo natoľko, aby sa bez nich inscenácia nezaobišla. I tu išlo o režisérsku prácu v duchu „divadlo je celý svet“.

Aj vďaka akciám, akými sú oblievanie vodou či použitie striekacích pištolí, pripomína inscenácia viac zábavu na silvestrovskom večierku, než spracovanie vianočných tém.

V tomto duchu je kreovaná aj hudobná zložka a herectvo. Z javiska zaznie v speváckom podaní hercov gospel, pieseň od Pink Floyd, aj z filmu Titanic.

Lucia Korená, Ľubomíra Dušaničová, Roman Valkovič, Milan Vojtela, Miloš Kusenda hrajú uvoľnene, aj tu sa núka asociácia so scénkami na silvestrovskom večierku. Neznižujeme výkony hercov, len konštatujeme, že na precízne herectvo tu nie je priestor. Inscenácia nie je postavená na humore briskných point, od hercov teda nevyžaduje precíznu prácu s mimikou či gestikou. Ide o nenáročné herectvo, ktoré členky a členovia súboru Starého divadla nemajú problém ponúknuť. Je však milšie vidieť ich v náročnejších kreáciách.

Postavu Pána Boha hrá Rudo Kratochvíl. Nie je meditatívny, ani blahosklonný. V duchu knižnej predlohy je to milý, zmierlivý, trochu rozpačitý pánko. Tak pôsobí Kratochvíl už svojím naturelom. Výtvarník scény a kostýmov jeho sympatickosť podčiarkol neštylizovaným (nepracuje s konvenčným zobrazením Pána Boha) odevom, ktorý ozvláštnil motýlikom, trakmi a klobúkom.

Inscenácia vyvoláva viac otázok, ako len tú, ktorou ju nazvali. Komu je určená? V bulletine je uvedené, že je to „inscenácia pre malých aj veľkých“. No humor obsiahnutý v nej je vhodný skôr pre stredoškolské a dospelé publikum.

Šimon Spišák napríklad aj inscenáciou Tri prasiatka potvrdil, že i na prvý pohľad zmes rôznych nápadov dokáže podať ako ucelenú a disciplinovanú inscenáciu, kde hravosť a nápaditosť nepotláčajú divadelnosť a presnosť. Prečo sa mu to nepodarilo v tomto prípade?

Publikované online: 10.5.2015

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.