VEVERIČKY alebo ZVIERATKÁ – UNIVERZÁLNI HRDINOVIA DIVADLA PRE DETI

Vytlačiť

Libreto a texty piesní: Ján Uličiansky; hudba: Peter Zagar; dramaturgia: Svetozár Sprušanský; hudobné naštudovanie: Július Selčan; hlasová príprava: Lenka Paulíková; choreografia: Dana Dinková; kostýmy: Ľudmila Várossová; scéna: Pavol Andraško; réžia: Ján Uličiansky.
Premiéra: 1. a 2. júna 2007, Veľká sála DAB Nitra

Odjakživa k detskému svetu patrili zvieratká a tak sa s nimi ako hrdinami príbehov stretávame aj v umení. V ostatnom čase sa objavujú v tzv. rodinných formátoch, a ich tvorcovia sú neraz renomované osobnosti literatúry, filmového priemyslu či divadla. Spomeniem napríklad La Fontainove Bájky, ktoré na scéne Comédie-Francaise s veľkým úspechom inscenoval slávny Bob Wilson. Pre malých aj veľkých. No a čo najnovšie dielo animovaného filmu Alvin a Chipmunkovia o troch veveričiakoch, ktorí po vlastnej televíznej šou získali miesto aj na filmovom plátne?

Na muzikál Veveričky z diele Jána Uličianskeho (text a piesne) a Petra Zagara (hudba) sa naozaj oplatí ísť rodinne. Lebo ani dospelý divák sa na ňom nebude nudiť. Je to profesionálne zvládnutý žáner s dobrou dávkou šarmu a vizuálnej pohody.

Ide v ňom o líčenie pobytu veveričiek a ľudí v kúpeľnom mestečku a o rad bežných situácií, ktoré na tomto mieste môžu vzniknúť: vidíme, ako sa obe skupiny navzájom ale aj medzi sebou kontaktujú, ako sa v skupinkách, pároch aj individuálne rekreujú, a ako sa tieto bežné situácie striedajú s typickými rekreačnými atrakciami, ako je vyhrávanie kúpeľného orchestra, vystúpenia kúzelníka, predaj suvenírov, slnenie a kúpanie. Tento skupinový obraz (Strehler by povedal, že toto chórické divadlo) má aj príbehovú niť, na ktorú sa epizódky navliekajú. Počas sezóny sa v kúpeľoch stretne na nervy chorá veverička Veronka s chlapcom Vinckom, pripútaným k invalidnému vozíčku, vznikne medzi nimi láska a napokon vďaka veveričke Vincko objaví, že je opäť schopný chodiť. Na konci sezóny sa všetci nostalgicky v nádeji na nové stretnutie rozchádzajú.

Muzikál je zábavný a v podtexte navyše výchovný, a to vo viacerých smeroch. Jednak deti vylaďuje na ekologickú problematiku. Veronka ochorie na nervy, lebo jej v lese vyrúbu strom, na ktorom bola ubytovaná. Rúbanie lesov sa ukazuje ako hrozba pre zvieratká, ale aj pre ľudí, lebo aj Vincko v dôsledku tejto ekologickej pliagy utrpí úraz. Muzikál takisto prebúdza v deťoch citlivosť k handicapovaným, vozíčkárom. Vinckov priateľ Viktor ukazuje, ako treba nehybnému priateľovi pomáhať.
A ďalej: medzinárodné osadenstvo kúpeľov slúži autorovi na rozohrávanie plurilingvizmu, v miere, v akej je detský divák schopný to sledovať: necháva hostí hovoriť repliky v rodných jazykoch. Týmto predostiera svet v podstate antiglobalisticky, ako jazykovo pestrý. Dirigent orchestra dokonca hovorí po rusky, čo je vzhľadom na súčasnú absenciu výučby tohto jazyka na školách odvážny krok, ale zároveň je to veľmi realistický detail, ak berieme do úvahy súčasnú ponuku ruských hudobníkov po celej Európe. (A kvantitu ruských turistov v lyžiarskych strediskách - hoci zatiaľ ešte nie v kúpeľoch, aspoň nie na Slovensku).

Ján Uličiansky napísal text skúsenou rukou autora pre deti ale aj muzikálového tvorcu. Dobre odhadol mieru vážnosti a hravosti, takisto pomer hovoreného a spievaného textu je vyvážený. Muzikál má najmenej dva výrazné nosné songy, ktoré sa ako refrén viac razy zopakujú. Oba songy sú aj optimálne zhudobnené. Pieseň o vyrubovaní lesov má nákazlivú hudobnú razanciu a rytmus (je dokonca až priatraktívny), pieseň o láske dostala primeranú príjemnú melodiku. Sú to zapamätateľné piesne, ako si to pravidlá muzikálového žánru vyžadujú.

Ako inscenátor vlastného textu sa Ján Uličiansky vybral cestou tzv. nenápadnej réžie, ktorá plne slúži textu a hercovi. Pri voľbe estetiky inscenácie však vsadil na trocha konvenčnú eleganciu. Ako by skôr zohľadňoval dospelého diváka vyšších stredných vrstiev, než detské a mladistvé publikum. Scénografia Pavla Andraška je farebne decentná, veveričkovské kostýmy ostrieľanej Ľ. Várossovej sú príťažlivé a dômyselne riešené (chvosty z ľahkých priesvitných, kaskádovito navrstvených materiálov v príjemne hrdzavo-hnedej farbe sú odopínateľné a dajú sa využiť aj ako sukne tanečníc kankánu). Prázdna, iba niekoľkými objektmi konkretizovaná scéna, sa dobre hodí na striedanie dejísk, aj na rozpútanie pohybu, na choreografické pasáže, aj na premenlivú svetelnosť. Umožňuje javiskovú dynamiku, detským divákom takú žiadanú, a tento veľký priestor javiska DAB dovoľuje naplniť, rozohrať. Výtvarnému tvaru tak trocha chýba nejaké ozvláštnenie, vtipný nápad a mladistvejší dizajn, je v svojej hladkej funkčnosti a farebnej striedmosti priveľmi neutrálna. Myslím teraz na odlišnú výtvarnosť muzikálu Divotvorný hrniec, v ktorom ozvláštnenie spočívalo napríklad aj vo vtipnej obuvi všetkých postáv.

Na takomto tlmenom pozadí sa však naplno a šťavnato rozohrali herci. Hlavnú rolu zveril režisér Zuzane Moravcovej. Jedna z najobsadzovanejších herečiek súboru DAB sa v ostatnom čase rozohráva do širšej škály prejavu (viď v Hede Gablerovej agresívne polohy pani Elvstedovej, alebo v Porcii Caughlanovej dávka cynizmu). Tu sa v postave veveričky Veronky mohla vyšantiť v sebe najvlastnejšej polohe naivného, detinského, submisívneho, ale aj hravého tvora, ktorý je citovo plný a city vzbudzuje. Chlapčenským šarmom obdarili svoje postavy Juraj Hrčka ako Viktor a Milan Ondrík ako Vincko. Vynikla opäť Eva Pavlíková ako najstaršia veverica Mokušková, lebo túto rolu v detskom muzikáli zahrala, ako keby išlo o vážny muzikál pre dospelých. Skrátka naplno. Jej nostalgický song na sklonku kúpeľnej sezóny mal v sebe emocionálny náboj, ako by išlo o song starnúcej mačky v muzikáli Cats. Všetci herci napokon hrali ako sa patrí na profesionálov, s radosťou z hry a s úctou k publiku, aj keď išlo „iba o malých“ divákov.

Muzikál Veveričky má dobrú návštevnosť, je v Nitre stále vypredaný, a tak sa zámer divadla vytvoriť rodinný muzikál, naplnil.

Keďže je ešte priestor, využívam ho na určitú sumarizáciu tvorby v DAB v kalendárnom roku 2007. Po zhliadnutí sledu inscenácií si uvedomujem, ako sa v ostatných rokoch divadlo personálne skonsolidovalo a ako tu má kvalita tvorby po každej stránke stúpajúcu tendenciu. Začína to byť divadlo generačne vhodne rozvrstvené so stále sa posilňujúcou mladou vekovou kategóriou. Vidno, že blízkosť Bratislavy hrá rolu a čerství absolventi sem radi nastupujú. Ale to by určite nestačilo, keby divadlo nemalo tvorivú, koncepčnú dramaturgiu – dnes už dvoch silných dramaturgov Svetozára Sprušanského a Daniela Majlinga. A nepozývalo hosťovať mladých perspektívnych režisérov. Vedľa domáceho vyprofilovaného Svetozára Sprušanského tu hosťuje Dodo Gombár, Michal Vajdička, teraz aj Marián Amsler. No ale pozývajú aj režijné hviezdy. V kalendárnom roku 2007 to bol Ľubomír Vajdička a naštudovaním Statkov-zmätkov ukázal svoju majstrovskú triedu. V roku 2008 sa na spoluprácu chystá Roman Polák, líder strednej divadelníckej generácie. Divadlo DAB sa stáva na Slovensku divadelným centrom prvej dôležitosti.

Publikované online: 1.6.2007

Soňa Šimková

Soňa Šimková absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968). V roku 1997 získala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Vedie tiež semináre analýzy predstavení. Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov: v roku 1992 pôsobila jeden semester ako pedagogička na Université Paris 8, Francúzsko. Je autorkou knižných publikácií: Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), učebníc a skrípt: Súčasné francúzske divadlo (1985) a kol.: Vantuch, A. – Povchanič, Š. – Kenížová-Bednárová, K. – Šimková, S.: Dejiny francúzskej literatúry – kapitola Súčasné francúzske divadlo (1995). Publikovala množstvo vedeckých a odborných štúdií a doslovov v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách  doma a v zahraničí o modernej a postmodernej réžii a dramatike (A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka, atď.). Je editorkou viacerých medzinárodných zborníkov: Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2008). Preložila (spolu s E. Flaškovou) a vedecky redigovala prvé slovenské vydanie Divadelného slovníka od Patricea Pavisa. (2005). Preložila viaceré divadelné  hry (Molière, Feydeau, Marivaux, Confortès, Cousse). V rokoch 1992 – 1996 zastávala post prodekanky a prorektorky VŠMU, v r. 1998 – 2010 bola vedúcou  Katedry divadelnej  vedy. Ako viceprezidentka a prezidentka Edukačného výboru ITI/IIT UNESCO (1993 – 2004) a v súčasnosti jeho čestná členka spolupracuje s mnohými zahraničnými inštitúciami a odborníkmi. Nositeľka viacerých ocenení Litfondu  za teatrologickú činnosť. V roku 2010 získala vo Francúzsku cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent z rúk zakladateľa renomovanej École Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla.