VESELÁ KOMÉDIA O ĽUDSKEJ BEZMOCNOSTI

Vytlačiť

Réžia R. Polák, dramaturgia P. Pavlac, scéna V. Čáp, J. Fábry, kostýmy S. Vachálková, hudba Ľ. Salamon-Čekovská..
Premiéra: 8. a 9. jún 2007, Štúdio Činohry SND Bratislava

Skúsená a uznávaná autorka rozhlasových fíčerov a dramatických útvarov pred časom napísala rozhlasovú poviedku. Dodajme, že v značnej miere autobiografickú. No ak v rozhlase epické traktovanie sledu udalostí je v podstate prirodzené, javisko odhalí pôvod textu a jeho orientáciu. Samozrejme, autobiografickosť je do značnej miery súkromnou záležitosťou autora a úprimnosť, hoci nie je estetickou kategóriou, ani dramatickou, môže vyvolať záujem, porozumenie, empatiu. Príbeh egyptologičky Bey a jej matky Terezy Klinovej trpiacej Alzheimerovou chorobou tieto vlastnosti a schopnosti má. Táňa Kusá porozprávala tento príbeh takmer vecne, dokonca s humorom, s určitým nadhľadom. No musíme zdôrazniť, že prerozprávala. Ani v spolupráci s dramaturgom Petrom Pavlacom a režisérom Romanom Polákom z jej pera nevzišla dráma. Teda dráma ako literárno-dramatický tvar. Lineárne posúvanie deja od situácie k situácii, od rozhovoru k rozhovoru, od faktu k faktu nenahradilo neprítomnosť konfliktu, dramatického zauzlenia, zmien – napr. v myslení postáv, ich pochybností, váhaní a hľadaní nejakých riešení. Všetky segmenty textu sa navliekajú ako korálky na niť, ktorá sa neroztrhne, ba ani nezamotá. Pravdaže, autorka – ťažko odhadnúť, kým inšpirovaná či načisto samostatná – sa pokúšala toto scénické rozprávanie ozvláštniť. Tak v texte existujú retrospektívne výjavy, kedy sa chorobou postihnutá Tereza stretáva s dávno mŕtvym manželom, či z reproduktorov znie text z pripravovanej knihy o starom Egypte. Nemožno zamlčať, že tieto dve pásma s tým hlavným (Bea – matka Tereza) do istej miery súvisia. Súvisia však skôr v slove ako v scénickom význame. Ich zástoj v texte a ešte viac v inscenácii funguje ako priraďovacie súvetie.

Niet pochybností, prečo po Kusej texte siahla dramaturgia Činohry SND. Po prvé, Mária Kráľovičová sa dožila osemdesiatky v plnom zdraví a obdivuhodnej vitalite. Je správne, ba priam nevyhnutné, ak sa považujeme aspoň za čiastočne kultúrnu spoločnosť, že jej materské divadlo venuje hlavnú postavu. Škoda však, že pri tejto príležitosti nebola dramaturgia schopná nájsť jej inú príležitosť. V svetovej dráme ich síce nie je veľa, ale sú. A Mária Kráľovičová by zvládla aj náročnejšiu postavu, napokon mnoho desaťročí sme boli svedkami jej prenikavého herectva. Signalizuje to nielen krízu slovenskej drámy, ale aj dramaturgie Činohry SND. Kritériá na repertoár sa výrazne zmäkčili a hodnotné hry a kvalitné inscenácie sú tu už dlhší čas vzácnou zriedkavosťou. (Pravdaže, chápeme, všeličo sa zmenilo, divák sa chce v prvom rade zabávať, aj pokladnicu treba plniť, aj v hereckom súbore došlo k zmenám, dobrých režisérov je ako šafranu...)

Režisér Roman Polák v prípade Kusej textu nemal veľmi čo režírovať. Dbal, aby herci čo najmenej ilustrovali text, lebo ich tvorivý priestor je neveľký. Usiloval sa javiskovému dianiu dať aspoň nejakú dynamiku a spád, jeho úsilia však narazili na text aj na toporné scénografické riešenie Vlada Čápa a Juraja Fábryho. Mohutný kubus v malom priestore Štúdia SND je viac technickou atrakciou na točni, ako zdrojom významov a metafor. Aj slovenské divadelníctvo (Polák, Fábry i Čáp to mnohokrát dokázali) vie už dávno priestor riešiť bez veľkej hmotnosti scénografických komponentov a stimulovať tak obraznosť i tempo a rytmus inscenácie. Tá štipka metaforiky – akýsi labyrint reálu a nadreálnosti – vec nezachráni.

Mária Kráľovičová je v tejto postave herecky spoľahlivá, elegantná a šarmantná. Tieto prívlastky sú vzácne o to viac, že hrá ženu ťažko skúšanú životom a v jeho záverečnej etape aj chorobou, ktorá človeka degraduje, nedôstojne ho zbavuje dôstojnosti. S rozmarom i s rozvahou balansuje na pomedzí vlastnej vnútornej drámy a humoru, citlivo diferencuje polohy i vzťahy.

Ostatní herci hrali civilne, vecne, iba František Kovár v úlohe Pavla, Terezinho syna pritlačil na strunu estrádneho humoru. Možno je to však dôsledok úporného hľadania akéhokoľvek ozvláštnenia v epickom toku scénického rozprávania. Leopold Haverl (Otec) v duetách s Terezou Kráľovičovej dokázal navodiť asociácie dávneho vzťahu, lásky i napätia. Božidara Turzonovová (Bea), ktorá žije svoj život s mamou, sa usiluje nahradiť chýbajúca dramatickosť situácie aspoň nervóznou mimikou, intonáciou tichého zúfalstva, bezradným gestom, aby divákovi „oznámila“, akú drámu prežíva, aké ťažké je jej položenie. Šimona, Beinho priateľa, alternujú Michal Dočolomanský a Juraj Slezáček. Štandardne – Dočolomanský je viac seladónom, Slezáček zasa žoviálnejším mužom, ktorý súčasne chápe i nechápe. Znovu však musíme zopakovať, že text, a teda ani réžia, hercom neposkytla šancu na dramatickejší zástoj v podobe situácií plných skutočného dramatického napätia.

Režisér s hercami sa usilovali aj o nejaký pevnejší tvar, no pocitu scénického pásma nezabránili. Ambícia vytvoriť inscenáciu, v ktorej sa diskrétne prelína humor s ľudskou drámou, je zreteľná, ale nedokonalá. Humorizovanie tu prečnieva nad drámou tých, ktorí už odišli, tých, čo sa už hotujú k odchodu, a tých, ktorí tu zostávajú. S ranou v duši, pravdaže. Inscenácia evidentne pritakáva ľudskej ušľachtilosti, nabáda k empatii a k súcitu. V dnešnej dobe to nie je málo...

Publikované online: 8.6.2007

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.