Verdiho Don Carlo cudzokrajnými očami...

Vytlačiť

Giuseppe Verdi: Don Carlo  

Réžia: Diego de Brea

Dramaturgia: Martin Bendik

Hudobné naštudovanie: Martin Leginus

Zbormajster: Pavel Procházka

Scéna: Diego de Brea, Jaroslav Valek

Kostýmy: Blagoj Micevski  

Účinkujú: Filip II.: Štefan Kocán/Peter Mikuláš/Jozef Benci

Don Carlo: Tomáš Juhás/Ľudovít Ludha

Rodrigo, markíz Posa: Daniel Čapkovič/Dalibor Jenis/Sergej Tolstov

Veľký inkvizítor: Jozef Benci/Ján Galla/Gustáv Beláček

Alžbeta z Valois: Andrea Danková/Adriana Kohútková

Princezná Eboli: Monika Fabianová/Denisa Hamarová

Mních (Zjavenie Karola V.): Gustáv Beláček/Ján Galla

Tebaldo/Anjelský hlas: Adriana Banásová/Miriam Garajová

Gróf Lerma: Jiří Zouhar, Michal Želonka/Martin Gyimesi

Kráľovský posol: Jozef Kundlák/Jiří Zouhar

Flámski vyslanci: Dmytro Dubrovskyy, Martin Ešek, Daniel Hlásny, Vladimír Ondro Štefan Merjavý, Martin Smolnický, Viktor Sťahel, Pavol Vrábeľ

Spoluúčinkuje orchester a zbor Opery SND  

Premiéra 19. a 20. októbra 2018, Opera SND, Nová budova, Bratislava  

 

... a v slovenskom predvedení. Tak by sme mohli nazvať piatu podobu Verdiho opery Don Carlo v Opere SND. Doposiaľ sa totiž táto opera geniálneho talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho uvádzala v SND štyrikrát, ale pod názvom Don Carlos: v roku 1938 v réžii Bohuša Vilíma a hudobnom naštudovaní Zdeňka Folprechta; v roku 1956 s režisérom Milošom Wasserbauerom a dirigentom Tiborom Frešom; v roku 1981 v réžii Miroslava Fischera, pod taktovkou Viktora Málka a napokon v roku 1997 v naštudovaní Jozefa Bednárika a vtedajšieho šéfdirigenta SND Ivana Anguèlova. Keďže tvorcovia siahli po milánskej verzii diela, uvedenej v taliančine (teda nie po pôvodnej päťdejstvovej francúzskej partitúre), i názov opery je tentokrát v taliančine – Don Carlo.  

Režisérom a scénografom je v najnovšej podobe Dona Carla slovinský umelec Diego de Brea, kostýmy do novej inscenácie navrhol Blagoj Micevski, pôvodom z Macedónie, ktorý pôsobil vo viac ako 100 divadelných produkciách bývalej Juhoslávie, Belgicka, Albánska, Turecka, Číny a i. – dokonca nielen ako kostýmový výtvarník, ale aj ako režisér. Diego de Brea je v Slovinsku a na rôznych európskych festivaloch mimoriadne oceňovaný najmä ako činoherný režisér, ale v SND je známy aj ako režisér veľkej romantickej opery Charlesa Gounoda Romeo a Júlia. Zatiaľ viac hosťoval v Činohre SND, kde vytvoril tri diskutované, no v mnohom podnetné inscenácie: Shakespearovho Coriolana, Brechtovu Malomeštiakovu svadbu a divadelnú adaptáciu Pišťánkovho románu Rivers of Babylon. Novátorstvo v jeho režijnom prístupe je viac viditeľné v detailnom rozohrávaní hereckej akcie, minucióznej práci s mimikou a pohybom na scéne, ale aj v istých prvkoch naturalizmu na činohernej scéne, ktoré ťažko uplatniť v opere. Tu treba brať do úvahy mnohé iné činitele: orchester, prácu s mnohopočetným zborom, postavenie sólistov v priestore, ktorý nie je vždy ideálne akustický, súboj medzi speváckym dychom a pohybom, komunikáciu sólistov s dirigentom – hocako ideálne si dielo v predstavách buduje režisér.

Diego de Brea si azda i preto – nielen kvôli svojsky a celkovo moderne chápaným prúdom réžie – zvolil minimalizovaný prístup v rozohrávaní jednotlivých obrazov a dejstiev, ale aj rekvizít. Takmer vyprázdnená scéna, s centrálnym schodiskom v pozadí a bočnými kulisami, resp. efektne, no spočiatku pre divákov aj nezrozumiteľne ožiareným centrálnym bodom v strede javiska (hrobka kráľa Karola V.), je doplnená premietanou projekciou na zadnej ploche javiska. Sú na nej zábery detailov i celkov antických sôch, ale aj iných výtvarne zaujímavých objektov (v závere opery s nepochopiteľne idealizovaným „rokokovým“ obrázkom), ktoré mu dotvárali náladu deja i chýbajúcu hereckú akciu. Projekcie sú pomerne známym, ba často až zneužívaným postupom v baletných i operných tituloch, ktoré boli uvedené v SND, kde režisér stál pred „hádankou“ efektu operného i tanečného divadla, resp. jeho aktualizáciou. Úsporná práca so spevákmi je síce pochopiteľná pri zložitosti tohto umeleckého žánru, na druhej strane je u tohto hosťujúceho slovinského režiséra ešte zvýraznená chýbajúcou absenciou vzťahových momentov, resp. akéhokoľvek citového prežívania hrdinov. A tak najnovší Don Carlo vyvoláva skôr dojem koncertu, než opernej drámy. Absencia rekvizít bola najevidentnejšia vo veľkej árii kráľa Filipa II. v 3. dejstve, kde ju interpret spieva na proscéniu – ani nie v kresle, ale na obyčajnej stoličke, bez jediného pohybu, či vzrušenia...   

Treba však pochváliť de Breovu prácu so svetlom (v čom je dlhoročným majstrom a pomocníkom režisérov Martin Račko), ktorá sa sústreďuje na intímne momenty a sprevádza zbor i sólistov v premyslenom svetelnom pohybe. Režisér tu „čaruje“ tiež s dymom, čo je ďalší divadelný „trik“, ako zvýrazniť atmosféru – škoda len, že dymu je v tejto inscenácii nadmieru. Kostýmy Blagoja Micevského sú, v súhlase s asketickou réžiou, moderne štylizované, iba s náznakmi stredovekej doby a vtedajšej módy. Mužský i ženský zbor je v prostých čiernych šatách, ozdobených iba nazberanými dobovými goliermi – krajzlíkmi. Tie majú aj sólisti, oblečení do farebne pestrejších kostýmov, ale tiež v „hladkej“, jednoduchej línii, iba s ozdobou bieleho límca. Ženským hrdinkám opery Blagoj Micevski dotvoril dlhé šaty efektným nazberaním farebne kontrastných látok na sukni. Inkvizítor a mnísi, ktorí sa objavujú v úvode i v závere opery, resp. vo veľkej scéne autodafé, sú oblečení do tradične dlhých rehoľných rúch čiernej farby. Veľký inkvizítor je predstavený v typickom červenom obleku – s čiernymi okuliarmi na očiach, symbolom reálne i metaforicky slepého najvyššieho vládcu vtedajšej španielskej hierarchie...  

Ozajstná dráma sa preniesla v najnovšom Donovi Carlovi, uvedenom v talianskom origináli, do orchestra a spevu, ktoré naštudoval so sólistami spočiatku rad operných korepetítorov, v závere dirigent Martin Leginus. Pomerne mladý dirigent dostal v Donovi Carlovi veľkú príležitosť na predstavenie svojho talentu v náročnom titule. Vo Verdiho hudbe sa prejavil ako energický, zvukovou amplitúdou nešetriaci dirigent, ktorý zjednotil skupiny nástrojov, pričom na druhej premiére ich chvályhodne stlmil do jemnejších farieb a dynamiky. Ale primeraná vášeň a verdiovská kantiléna v jeho koncepcii ani jeden večer nechýbali. Je to precízny, presný dirigent, ktorý sa však dokáže prispôsobiť hlasom jednotlivých spevákov tak, aby ich v sólach nepotlačil do úzadia, ba pomohol im podržať efektné koruny fráz. (To, že predstavitelia Filipa II. spievali v začiatku 3. dejstva v úzadí javiska, kde je najhoršia akustika, je však rovnako chyba dirigenta i režiséra).  

Don Carlo je mimoriadne bohatý na zbory (je ich 15!), v ktorých opäť predviedol veľký výkon zbor opery SND pod vedením zbormajstra Pavla Procházku. To, že sa premiestňoval iba z miesta na miesto, že pôsobil ako unifikovaná masa, je iná vec, ktorá vychádzala z koncepcie (či neinšpirovanosti?) režiséra. Ako Filip II. jednoznačne dominoval Peter Mikuláš, ktorý postavu zvládol bezchybne svojím sonórnym basom, typovo sa stotožnil s osobnosťou kráľa i otca. Nádherným prežitím utajovaného žiaľu nad neláskou svojej ženy Alžbety vyspieval s verdiovskou hĺbkou drámu roly. Štefan Kocán, basista svetového renomé, bol v inscenácii štíhlym, mlado vyzerajúcim Filipom II. – otcom Dona Carla. Akási prísnosť v jeho hlasovom prejave, bez záchvevu citu, prekryla ináč neopakovateľné kvality hlbokého basu tohto neobyčajného speváka (ako sme ho zažili v iných postavách alebo na koncertnom pódiu!). Akoby sa celkom stotožnil s režijnou koncepciou inscenačne chladného divadla Diega de Breu. Veľkým basom a maximálne prežitou postavou Veľkého inkvizítora sústredil na seba prvoradú pozornosť Jozef Benci. Nádherný hlas, bezchybná vokálna technika, veľké vnútorné napätie pri tvorbe každého tónu, impozantný zjav tohto speváka, hĺbka vytvoreného charakteru, to všetko mu vyslúžilo obrovské uznanie publika. Alternantom v tejto postave bol basista Ján Galla, dlhoročná spoľahlivá opora sólistického súboru SND, ale vedľa Benciho menej expresívny Inkvizítor. Medzi barytonistami čoraz zrelším dojmom a bezchybným vokálno-technickým výkonom upútava Daniel Čapkovič. Jeho Markízovi Posovi chýbala jedine väčšia výrazovo-citová prepracovanosť v hlase. Alternujúci Dalibor Jenis má ako Posa svetlejší hlas, navyše so skúsenosťami zo zahraničia má rolu nielen vokálne, ale aj herecky istú, javiskovo vžitú. Dona Carla spieval Tomáš Juhás, ktorý nie je vyslovene lyrickým tenoristom, ale postupne inklinuje k spinto odboru. Po menej vydarenom nástupe bol v ďalšom priebehu istý a vokálne zaujímavý, typovo výstižný Don Carlo. Ľudovít Ludha sa v tej istej postave musel viac „siliť“ do dramatickejších polôh, čo nesvedčí výslednej farbe jeho hlasu. Mužské postavy doplnil ako Mních, resp. Karol V. ďalší basista impozantného hlasu Gustáv Beláček – bez výkyvov v technike i v dôraznom výraze.

Alžbetu z Valois – hlavnú ženskú rolu – spievala zamatovým sopránom a vo hviezdnej vokálno-technickej forme Andrea Danková. Adriana Kohútková v tej istej role vo vysokých tónoch mala ostrejšie, menej hladké a teplé tóny, než vyžaduje Verdi u svojich ženských hrdiniek. Princeznú Eboli – part pre prvoradé mezzosoprány – stvárnila s tmavou farbou, herecky a typovo priam ukážková Monika Fabianová. Je to jedna z jej najlepších postáv v doterajšej kariére. Denisa Hamarová ako Eboli má zaujímavý hlas, v hlbších tónoch však nie celkom vyrovnaný a v duete s Alžbetou menej nosný. Jej maurská pieseň v 1. dejstve bola však mimoriadne pekne vypracovaná. Malé roly spievali Adriana Banásová a Miriam Garajová (Tebaldo a jemný Anjelský hlas z úzadia scény), Jiří Zouhar a Jozef Kundlák ako Herold, Martin Gyimesi a, opäť, Jiří Zouhar ako Gróf Lerma.  

Verdiho Don Carlo bude zaiste jednou z navštevovaných inscenácií. Otázkou však zostáva, či kvôli nestarnúcej, nádhernej Verdiho hudbe, alebo réžii, ktorá v intenciách dnešných inscenačných smerovaní necháva diváka chladným.                                       

Publikované online: 21.12.2018

Terézia Ursínyová

Terézia Ursínyová je muzikologička, hudobná kritička a publicistka. Absolvovala štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Pracovala ako metodička hudby Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, redaktorka denníka Smer, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Hudobný život, tajomníčka koncertných umelcov, neskôr komisie muzikológov na Zväze slovenských skladateľov, dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie, tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie, zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka.
V hudobnokritickej a teoretickej práci sa orientuje najmä na hudobné divadlo. Publikovala v takmer všetkých slovenských denníkoch a v slovenských a českých odborných časopisoch (Hudobný život, Teatro, Gramorevue, Film a divadlo, Nové slovo, Literárny týždenník, Hudební rozhledy, Opus musicum, Slovenské divadlo). Vytvorila desiatky hudobno-slovných relácií pre Slovenský rozhlas, scenáre o hudbe pre Slovenskú televíziu, stovky hudobných kritík a iných novinárskych žánrov, venovaných hudbe a umeniu počas päťdesiatich rokov publicistickej práce. Vydala viacero knižných publikácií. Je nositeľkou Ceny Jozefa Kresánka za r. 2001 – za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu, s prihliadnutím na monografiu Volali ma Mimi.