VEĽKÁ DIVADELNÁ LÚPEŽ

Vytlačiť

Preklad: Eva Piovarcsyová, Scéna: Anita Szokeová, Kostýmy: Jana Hurtigová, Hudobná spolupráca: Silvia Michalidesová, Réžia: Vladimír Strnisko. Hrajú: Marta Sládečková, Milan Lasica.
Premiéra: 27. január 2007, Štúdio L+S Bratislava

Príbehy s detektívnou zápletkou patria už dlhé desaťročia k najobľúbenejším, pretože v sebe ukrývajú tajomstvo, nútia čitateľov premýšľať a hľadať riešenie hádanky, ktorú ponúkajú a napokon ukazujú množstvo ľudských vlastností a slabostí, ktoré bývajú väčšinou príčinou zločinu.

Divadelná inscenácia s detektívnou zápletkou by mohla byť skvelou príležitosťou ako pre tvorcov, tak aj pre divákov. Autori inscenácie by mali šancu potrápiť publikum a vytvoriť detektívku v priamom prenose a diváci by mali možnosť zažiť pocit „sedieť ako na ihlách“, zapojiť sa do procesu odhaľovania vinníkov a tiež motivácie ich konania. A týmto spojením by vznikla dokonalá (i keď skrytá) interakcia medzi javiskom a hľadiskom. Ale keby, boli by sme v divadle.

Inscenácia Malé manželské zločiny by taktiež mala šancu byť presne takýmto modelovým umeleckým zážitkom. Zaujímavý, prepracovaný text jendého z najhranejších francúzskych dramatikov súčasnosti, Erica – Emmanuela Schmitta, totiž má obrovský potenciál. Vytvoril detektívny príbeh akoby vystrihnutý z reality, ktorý sa zaoberá pomerne aktuálnou problematikou medziľudských vzťahov, pričom text obohatil aj riadnou dávkou sarkazmu, irónie a nechýbajú ani humorné situácie. Preto je nesmierna škoda, že tvorcovia nevyužili ani minimálny potenciál toho, čo ponúka text a čo je ešte smutnejšie, nevyužili ani vlastný umelecký, profesionálny a skúsenostný potenciál. Inscenácia sa totiž na hony vzdialila priemeru ostatnej produkcie divadla Štúdio Lasica & Satinský.

Predovšetkým je veľkým nedostatkom tejto inscenácie to, že chýba akýkoľvek náznak dramaturgickej koncepcie, čo samozrejme má za následok, že príbeh nie je absolútne vypointovaný, akoby pomedzi prsty utekajú najpodstatnješie „stopy“ zločinu a dôvody, prečo sa udial. Jednoducho nemáte pocit, že ste v divadle na detektívke ale že záhadou je, prečo a ako sa táto inscenácia mohla dostať na dosky javiska. Režisér Vladimír Strnisko napriek tomu, že by určite dokázal vytvoriť úžasnú zápletkovú tragikomédiu, postavenú na hereckých výkonoch, akoby vôbec nezasahoval do procesu tvorby inscenácie, inscenácia je zbytočne zmätená, nedotiahnutá a jediným vhodným označením je amatérska.

V úvode sa za zvukov sviežej, chytľavej melódie osvieti už na prvý pohľad zaujímavá scéna, ktorá predstavuje obývačku manželov Julesa a Lisy. Nábytok je ladený do hnedej farby, pripomína koloniálny štýl a je dômyselne rozostavaný a ohraničený lanom. To je jeden z najpodstatnejších znakov inscenácie, ktorý je tiež dôležitý z tematického hľadiska. Toto lano totiž vytvára dojem akéhosi ringu, v ktorom sa koná slovný a miestami aj fyzický zápas spisovateľa Julesa a alkoholičky Lisy. Pretože boj pohlaví je to, o čo tu ide. Kto však vyhrá, to sa žiaľ nedozvieme.

Zdanlivo jednoduchý príbeh sa rozrastá do širších rozmerov, nadobúda úplne iné konotácie a závery, aké by sme v úvode očakávali. Schmitt teda nevytvoril len prvoplánovú detektívku, nejde ani tak veľmi o to detektívne dusno ale dôraz je na odhaľovaní manžeslkej krízy, na rozpadávaní sa vzťahu a hľadania východiska z neho. Jules sa po nešťastnej nehode vráti z nemocnice domov s handicapom, stratou pamäti. Jeho manželka Lisa sa mu snaží čo najviac spríjemniť pobyt v novom prostredí domova a pokúša sa mu pomôcť v návrate k pamäti. Popritom však využíva situáciu vo svoj prospech a presviedča manžela, že jeho život bol vlastne plný(jej) nerestí, agresie a sklonov k násiliu a alkoholizmu. Ale tento plán sa jej príliš nedarí, nakoľko si Jules až priveľmi rýchlo spomína na známe veci a predovšetkým na tie, ktoré nie sú pravdivé. A tak rýchlo, ako sa zorientuje Lisa v amnézii svojho muža, sa aj divák zorientuje v tom, že z nešťastnej náhody je zrazu zločin a vinník je niekto naozaj nečakaný.

Milan Lasica sa do postavy zotavujúceho sa muža pokúsil vniesť humor a dávku prekvapenia ale prakticky vôbec sa neodchýlil od svojej tradičnej interpretácie a vzhľadom na to, že publiku to evidentne stačilo, sa ani o žiadne nóvum nepokúsil. Divákom totiž stačí, keď má na hlave obväz a sem – tam povie niečo vtipné s poriadnou dávkou svojho povestného šarmu. Neviem, nie je to ale už skutočne trochu málo?

Marta Sládečková sa ako Lísa pokúša doviesť partnera k výčitkám svedomia, k priznaniu sa k zločinu, ktorý nespáchal. Avšak ak jej postava má problémy s manželom, ktoré rieši alkoholom, Sládečkovej Lisa je závislá len podľa toho, koľko krát si naleje pohárik. Čo však je už priam tristné je, že v druhej polovici inscenácie Sládečkovej prejav nadobúda aj vďaka divokému kostýmu nezameniteľné kontúry jej postavy zo známeho televízneho seriálu, čo sa vymyká atmosfére a žánru inscenácie. Myslím si, že herci ako je Marta Sládečková a Milan Lasica by dokázali stvárniť postavy Lisy a Julesa oveľa presvedčivejšie a hlbšie, čím by veľkým dielom prispeli k hodnote inscenácie. Avšak je potrebné si uvedomiť, že bez podpory režisérovej idey a jeho vedenia to jednoducho nejde.

A je nesmierna škoda, že tam tá idea chýba, pretože kvôli nej chýba aj zmysel tejto divadelnej produkcie.

Publikované online: 27.1.2007

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.