Veličenstvo kat

Vytlačiť

Martin McDonagh: Kati

 

Réžia: Michal Náhlík

Dramaturgická spolupráca: Alžbeta Verešpejová

Preklad: Zuzana Šajgalíková

Scéna a kostýmy: Anita Szőkeová

 

Účinkujú:

James Hennesy: Filip Lenárth

Harry Wade: Igor Kasala

Syd Armfield: Peter Krivý

Derek Clegg: Lukáš Šepták

Alice Wadeová: Valéria Fűrješová

Bill: Matej Lacko

Charlie: Kveta Stražanová

Arthur: Peter Lejko

Inšpektor Fry: Boris Srník

Shirley Wadeová: Gabriela Očkajová

Peter Mooney: Matej Erby

Albert Pierrepoint: Ján Ivan

 

Premiéra 20. apríla 2018, Malá scéna, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. (Recenzia napísaná na základe reprízy z 12. decembra 2018.)

 

 

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

Reč je o cool dráme Martina McDonagha Kati, ktorú v prešovskom Divadle Jonáša Záborského naštudoval domáci režisér Michal Náhlík. Prvým veľkým plusom je bezpochyby to, že slovenská premiéra prišla len tri roky po jej prvom uvedení v londýnskom Royal Court Theatre. Jeden zo súčasných najoceňovanejších írskych dramatikov pritom už predtým úspešne navštívil Košice (Krásavica z Leenane, ŠD, 2005/Thália, 2018) a Spišskú Novú Ves (Poručík z Inishmore, Kontra, 2015), preto aj prešovská inscenácia vzbudzovala minimálne v tomto priestore veľké divácke očakávania, ktoré boli podporované i doterajšími oceneniami tejto hry: Cena Lawrenca Oliviera za najlepšiu hru roka, cena kritiky Critics´ Circle Theatre Awards, Evening Standard Theatre Awards alebo New York Drama Critics´ Circle Award za najlepšiu zahraničnú hru. 

Nadšenie z expozície sme naznačili už v úvode. Pravdepodobne nevinne odsúdený James Hennesy (Filip Lenárth) od prvých sekúnd urputne zápasí o holý život proti hlavnému katovi Harrymu Wadeovi (Igor Kasala) a jeho pomocníkovi, slabochovi Sydovi Armfieldovi (Peter Krivý). Akcia, emócie, existenciálne napätie a vulgárny slovník tvoria pozadie pre Hennesyho zúfalú obhajobu, ktorá mu však nie je nič platná. Mŕtvy, ktorý do poslednej chvíle trval na svojej nevine, sa stráca v prepadlisku šibenice.

In-Year-Face Theatre („do ksichtu“) alebo, ak chcete, cool dráma je svojím spôsobom zvláštny žáner. Programovo balansuje medzi umením a komerciou, čím je divácky a divadelne (divadlo ako inštitúcia s pokladňou) atraktívny, o čom svedčí aj tradícia uvádzania tohto žánru v DJZ, ktoré si na vypredané hľadisko potrpí (spomeňme napríklad Patricka Marbera: Don Juan v Soho, 2010; Dílerova voľba, 2015). V prípade prešovských Katov si však dovolíme hovoriť skôr o silnom vplyve tohto žánru. Ten sa prejavil najmä v slovníku, ktorý (ne)dôstojne reprezentuje zvolenú sociálnu skupinu. Otvorená provokatívnosť a drastické výrazové prostriedky majú svoje zdôvodnenie v potrebe vyrušiť, alebo možno až zobudiť mľandravú dobu, ktorá reaguje už len na to, čo je šokujúce. Problém nastáva vtedy, keď sa z prostriedku stane samoúčelný cieľ.  

Scéna Anity Szőkeovej napriek svojej modernej multifunkčnosti dobre sprítomňuje atmosféru Londýna 60. rokov s jeho vľúdnymi (Irish) pubmi, úzkymi uličkami a sychravým počasím. Dominuje tmavé drevo, ktoré celý priestor Malej scény príjemne zútulňuje a vytvára tak kontrast voči téme a jej nositeľom. Realistická šibenica z úvodu sa v priebehu okamihu dokáže zmeniť na výčap (aj ten vlastne prináša smrť, len podstatne pomalšie), scéna pamätá aj na priestor za pohostinstvom, či anonymné telefónne búdky stratené v Londýne.

V roku 1960 v Liverpoole vzniká skupina Beatles, v tom istom čase v Spojenom kráľovstve ešte stále platí trest smrti, výnimkou nie sú ani justičné omyly, keď sú popravovaní nevinní. Martina McDonagha táto situácia vyrušuje, vníma ju ako pozostatok viktoriánskej éry a jeden zo zdrojov napätia v spoločnosti. K zrušeniu trestu smrti v krajine prichádza až v roku 1965 (s výnimkami a na päťročné skúšobné obdobie), čo je potvrdené v roku 1970 (Beatles vydávajú už svoj dvanásty album), pričom absolútny zákaz najvyššieho trestu schvaľuje britský parlament až v roku 1998.

McDonagh vo svojom fiktívnom príbehu, pre ktorý mal aj alternatívny názov Zábava s popravou (Fun with hanging), voľne spracoval motívy, ktoré súviseli s koncom jedného exkluzívneho remesla. Ako epizódna postava (avšak o to viac spomínaná) tu vystupuje Albert Pierrepoint, skutočná legenda fachu. Katovské zamestnanie vykonával neuveriteľných 33 rokov, počas ktorých na druhý svet poslal viac než 400 odsúdencov, vrátane mnohých nacistických pohlavárov (neoverené zdroje hovoria až o 634 obetiach). Už v roku 1956 však z funkcie odstupuje, začína podnikať s vlastnou krčmou a píše autobiografiu. Napriek všetkému nikdy nesúhlasil s názorom, že trest smrti má odstrašujúci účinok. Ján Ivan ako predstaviteľ Pierrepointa vytvoril postavu anglického profesionála so zmyslom pre katovskú česť. Omnoho problematickejšou je fiktívna postava penzionovaného kata Harryho Wadea. Jeho meno vzniklo kombináciou mien dvoch reálnych anglických katov. Stephan Wade bol Pierrepointov asistent a neskôr i samostatný kat. Harry Bernard Allen bol zasa jeden z posledných profesionálnych katov v Spojenom kráľovstve, ktorý svoju stavovskú česť prejavoval aj rešpektom voči odsúdeným, keď pri ich poprave mával na krku motýlika. Bol vykonávateľom poslednej popravy v Británii, potom si otvoril vlastnú krčmu.    

Harry Wade v stvárnení Igora Kasalu má zo všetkých troch spomínaných katov niečo. Vo výslužbe rovnako ako Pierrepoint vlastní krčmu, kedysi bol jeho asistentom ako Wade a hrá formu ako Allen. Jeho život sa točí okolo rodinného podniku, ukrývaných komplexov z Pierrepointa, najväčším problémom je dcéra v puberte a jedinou spoločnosťou štyria vyberaní štamgasti. Vzhľadom aj vystupovaním sa snaží ukazovať svoju nadradenosť, slovníkom však miestnych alkoholikov s pokojom prekonáva.

Stále osadenstvo pohostinstva tvorí Charlie (Náhlík pôvodne mužskú postavu zveril Kvete Stražanovej – na jej herectvo má slabosť, ktorú neskrýva), skoro hluchý Arthur (Peter Lejko), celý čas opitý Bill (Matej Lacko) a inšpektor Fry (Boris Srník). Ich vzájomné dialógy a rozhovory s majiteľmi podniku však mávajú často retardujúci efekt na dobre rozbehnuté predstavenie. Je to paradoxné aj vzhľadom na fakt, že oproti aktuálnym českým naštudovaniam[1] s trvaním okolo 150 minút je Náhlíkova verzia o poznanie kratšia (cca 80 minút). Na dynamike to však nepridáva, naopak, tempo a rytmus predstavenia postupne strácajú dych. Podobne by sme mohli mať výhrady aj voči typom, ktoré tvoria pravidelné osadenstvo Wadeovej krčmy. Najmä Lackova postava podlízavého opilca sa po čase opakuje, stáva sa stereotypnou, nijako sa nevyvíja. To isté môžeme povedať aj o nedoslýchavom Arthurovi. Charlie v ženskom prevedení Kvety Stražanovej je ozvláštňujúcim a stmeľujúcim prvkom partie z mokrej štvrte, tiež však len vo funkcii krovia. Jedine Boris Srník ako (skrachovaný?) policajný inšpektor v civile aj reálne zasahuje do hry a posúva sujet ďalej. McDonaghova cool dráma sa miestami mení na konverzačnú hru s často predvídateľnými (teda neprekvapujúcimi) replikami.

Pokojné vody krčmy a ustálenú hladinu alkoholu v krvi narušia dva momenty vzťahujúce sa na Harryho Wadea.

Mladý a ostýchavý novinár Derek Clegg (Lukáš Šepták) konfrontuje bývalého kata  so svojimi názormi na profesiu kata i trest smrti sám osebe. Wade si musí utriediť myšlienky (vyrovnáva sa s katovskou teóriou). Príchod mladého a do veľkej miery tajomného šviháka Petra Mooneyho (Matej Erby) zasa niekdajšiemu majstrovi svojho remesla pripomína popravu Jamesa Hennesyho, pri ktorej šlo s najväčšou pravdepodobnosťou o justičný omyl. Wade si musí utriediť svoje činy (vyrovnáva sa s katovskou praxou).

Náhle zmiznutie Shirley Wadeovej (Gabriela Očkajová), katovej dcéry, dodáva sujetu kriminálnu zápletku, pridáva ochabujúci náboj, keď sa cool dráma chvíľu mení na regulárnu detektívku (Mooney ako potenciálny páchateľ zločinov, za ktoré bol popravený Hennesy), v konečnom dôsledku znamená popravu nevinného , keď Wade zoberie spravodlivosť do vlastných rúk. Zatiaľ čo prvá smrť na javisku bola jednoznačne tragická, druhá smrť počas jednej inscenácie je svojím spôsobom komická a absurdná zároveň. Namieste je výčitka voči dramatikovi: vnútorná logika deja tu trochu pokrivkáva. Tak ako je táto druhá smrť pre vyvrcholenie hry nevyhnutná, je tu aj trochu nasilu. Kat Wade sa s trestom smrti (úradným i tým svojvoľným) vyrovnáva pomerne rozpačito, keď sám seba snaží presvedčiť o správnosti svojho konania. A to už je záver.

Obe línie Wadeovho vyrovnávania sa s minulosťou ostávajú otvorené a ich dopovedanie závisí od ochoty a kompetencie každého diváka. Je trest smrti sám osebe morálne prípustný? (V hre dokonca niekoľkokrát zaznie – „obesiť ho je málo“.) Vieme na sto percent vylúčiť nevinu obvineného? (Wade len kývne plecami...) Igor Kasala hrá svoju rolu s citom pre mieru a potvrdzuje, že vo svojej vekovej kategórii nemá v DJZ adekvátnu konkurenciu. Začína ako sebavedomý a navonok vyrovnaný muž, ktorý vo veľkom štýle zosmiešni reportéra z Londýna a užíva si úspech medzi zákazníkmi. Pokračuje ako chlap, ktorého nečakaný sled udalostí vyrušuje. Nabúrava mu systém, ktorý si sám vytvoril a v ktorom sa až doteraz cítil komfortne bez zbytočných pochybností o vlastnom živote. Končí ako starý muž, ktorý sa snaží zľahčiť svoje konanie, no jeho predchádzajúci pokoj je už preč, ostáva len hlodajúca neistota. Kasala nedostáva v hre dostatok priestoru pre vnútornú psychológiu postavy, čo by nakoniec zrejme aj prekračovalo hranice žánru. Tým však tak trochu kĺže po povrchu veľmi hlbokej témy.

Zdá sa, že aj sám autor si od nej udržiava mierne cynický odstup. McDonaghovi nejde o metafyzickú analýzu, snaží sa predovšetkým pobaviť a možno trochu zneistiť, na čo mu slúži prirodzená ľudská fascinácia násilím a zločinom. Nepatrí k novátorom formy, len využíva osvedčené postupy (zápletka, napätie, dialógy, pointa...), ukazuje zručnosť pre dobré remeslo a cit pre príťažlivú tému. Neponúka vlastný názor, len spochybnenie tých obvyklých.

Harry Wade si žije svoju rolu v 60. rokoch minulého storočia, Igor Kasala je však mentálne o polstoročie ďalej a predstavuje kata, ktorý je postmoderne neistý a povrchný. Problém chce radšej prehliadnuť, obísť, zľahčiť, ubiť, prehlušiť, len nie vyriešiť. V jednej z najdrsnejších mužských profesií je málo skutočným mužom. Ak sa McDonagh chce opýtať, čo takéto zamestnanie urobí s človekom, Wadeova odpoveď je – zneistí, no nevyvedie z miery.

Produkcia divadla si pri Katoch vybrala dobrý titul s atraktívnou témou. Inscenácii však chýbal katalyzátor, ktorý by udržal úroveň hry z úvodu. Ak si to porovnáme s diváckymi skúsenosťami z iných Náhlíkových réžií v domácom prostredí, nebola to zďaleka ani katastrofa (Psie srdce, 2016), ale rovnako sa to nepribližovalo ani katarzii (Jej pastorkyňa, 2007; Hostina dravcov, 2015). V pamäti si to uložíme do kategórie dobré remeslo.

 


[1] Činoherní klub, Praha, r. O. Sokol, 2016 (2:35); Klicperovo divadlo, Hradec Králové, r. J. Frič, 2017 (2:20).

Publikované online: 18.1.2019

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).