Veľa času a málo chuti

Vytlačiť

Scenár:Mirka Čibenková
Réžia:Martin Huba
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Milan Čorba
Hudba: Peter Mankovecký
Choreografia: Peter Modrovský
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay

Premiéra: 1. a 2.12. 2012
Písané z reprízy: 13.12.2012

Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo. Čo na tom, že pár dní pred kamerou im vezme ľudskú dôstojnosť či súkromie, veď hlavne, že „sme boli v telke“! Niektorí sa na to dívame s nechuťou, opovrhnutím či odmietaním, iní kvôli potrebnému intelektuálnemu oddychu. Vraj sú na svete i ľudia, ktorí niečo také pozerať nemusia vôbec... Jednou z foriem, ako sem-tam uniknúť z tepla obývačky či zo zajatia vo svete virtuálnej komunikácie, je napríklad zájsť si do divadla. Donedávna sa dalo totiž takmer s istotou garantovať, že v tomto priestore vás vyplnenie času podobné televíznym zábavkám nestretne. Nuž, život sa mení, a čo včera nebolo reálne, je dnes vlastne úplne prirodzené.

Tento kritický a miestami ironický úvod (snáď to čitatelia spoznali) je podľa mojej mienky jedinou možnosťou, ako sa začať venovať čerstvej inscenácii Činohry SND Aj kone sa strieľajú. Inscenátori si iste boli vedomí risku uviesť titul, ktorý je preslávený vynikajúcim filmovým spracovaním a v slovenskom divadelnom kontexte zasa výbornou inscenáciou Juraja Nvotu vo vtedajšom Divadle pre deti a mládež v Trnave. Napriek týmto nevýhodám sa tvorcovia najnovšieho spracovania nevzdali a uchopili predlohu, respektíve dramatizáciu Mirky Čibenkovej po svojom, s veľkým kusom odvahy a priam ambiciózne.

Tragický príbeh ľudského vzdoru na pozadí kritických tridsiatych rokov minulého storočia zasadili režisér Martin Huba s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou do súčasnosti, ako napovie replika jednej z postáv, do 21. storočia. Tanečný maratón, ktorý podľa predlohy môžeme vnímať ako metaforu hraníc ľudskej dôstojnosti, ako jedno z posledných východísk zo závažnej existenčnej situácie, sa v najnovšej inscenácii posúva do roviny televíznej tanečnej reality šou Dance shot, ktorej logo sa za zvukov živej hudby premieta na veľkoplošných projekčných plátnach. Na scéne je viditeľne vyznačený tanečný parket, po oboch stranách javiska zasa kamery, stôl pre porotu, vzadu sa pomaly zoskupuje skupinka hudobníkov. Všetko nasvedčuje tomu, že divákov čaká všetko možné, len nie tradičné divadlo (čo ešte stále nemusí byť zlá predtucha). V pokojnom pološere vystúpi mladá žena Gloria Beattyová. Prišla na konkurz do divadla s pripraveným úryvkom monológu zo Shawovej Svätej Jany. Z hľadiska ju postava režiséra vyzve, aby sa predviedla. Neuspeje, nie že by nemala talent, ale ako poznamená režisér, dnešný svet už o takéto umenie nestojí. Chce sa zabávať. Tak sa sklamaná a naštvaná Gloria ocitá na tanečnom maratóne. Na scénu vstúpi dvojica exhibujúcich moderátorov a publikum uvedú do pozláteného televízneho štúdia, na generálku veľkolepej šou. Spolu s nimi vstupuje rozhodca Rollo Peters a lekárka. Moderátori sa snažia, ako len môžu, aby prilákali čo najviac súťažiacich párov. Takto oslovia i mladú Gloriu. Síce je bez partnera, ale čo môže byť jednoduchšie, ako nájsť ho práve v hľadisku? Dokonca za sprievodu kamier, ktoré snímajú na obrovské plátna vystrašených divákov, medzi ktorými sme aj my – diváci, ktorí sme prišli na predstavenie. Žiadna odvážna interakcia sa však nekoná, akoby náhodou oslovia práve na okraji sediaceho Jakuba Rybárika, predstaviteľa Gloriinho tanečného súpútnika a „záchrancu“ Roberta Syvertena. Publiku odľahne, že nemusí vyjsť na javisko, a pokračuje sa ďalej. Prvý pár je teda na svete, chýba ešte šesť ďalších. Každý príde s iným príbehom, všetci však kvôli výhre. A tu nastáva chvíľa na zamyslenie: je logické, že hospodárska kríza v Spojených štátoch amerických nútila ľudí robiť podobné veci, ktoré ohrozovali psychické a fyzické zdravie. Prečo by ale niečo také podstupoval niekto dnes? Zrazu akoby prenesenie deja do súčasnosti nehralo s okolnosťami, dá sa neusmiať nad tým, že by práve v USA – mekke psychoterapie, nenašla prácu promovaná sociologička a psychologička, ktorá namiesto toho trhá lístky v kine? Myslia to tvorcovia naozaj vážne, ak nám ukazujú manželský pár, kde tehotná manželka a doposiaľ dvojnásobná matka Ruby bude riskovať život nenarodeného dieťaťa, keď si vlastne celkom fajn žije u svokrovcov? Ešte by sa dalo premýšľať nad tým, že dvojica mladučkých milencov Mattie a Kida, ktorí utekajú pred prísnou výchovou matky Mattie, akoby chceli vstúpiť do zakázaného prostriedia, môže odrážať porušenie jedného z mála dodržiavaných pravidiel reality šou, a síce požiadavky plnoletosti. Alebo že zbohatlícki súrodenci Manskiovci, ktorí výhru vôbec nepotrebujú, vnímajú súťaž ako únik z nudy pohodlného života. Jediný pár, ktorý sa bez výhrad dá chápať ako odraz reality, možnej aktuálnej situácie, je teda Gloria a Robert. Ona aj tak nemá nič iné na práci, jej život je jeden veľký omyl, tak prečo po iných ponižujúcich skúsenostiach neskúsiť ďalšiu(?); on je zasa vytiahnutý z davu – ideálna kombinácia. Popri nich vyzerajú ostatné páry ako umelo dosadené typové šablóny, ktoré možno prichádzajú z rôznych svetov, do toho terajšieho však veľmi nezapadajú.

Približne osemdesiat minút predstavenia zaberá prezentácia súťažných párov, striedané kratšími intermezzami moderátorov Cindy a Rockyho, alebo ich dialógmi s Rollom. Po tom, ako každý z dvojíc vyrozpráva svoj mikropríbeh, ukáže sa choreografickou miniukážkou, stáva sa doslova sústom pre Gloriu. Nemá najmenší problém súperov slovne provokovať impertinentnými otázkami, častovať ich ostrými a niekedy nespravodlivými charakteristikami, a napokon veľmi jasne odsúdiť ich pôsobenie v súťaži. Niekedy sa dočká odozvy, inokedy nie, no sama nešetrí naozaj nikoho, vrátane seba. Jej kruté hodnotenie okolia ale ťažko znáša Robert, asi celkom fajn chalan, ktorému sa Gloria možno aj páči, ale nestíha sa diviť jej prehnitému pesimizmu. Ten vyvolá miestami i slovné konflikty s rozhodcom Rollom, ktorého mladá rebelka priťahuje čoraz viac.

Každý z párov dostáva jediný vlastný priestor v podobe mobilného vešiaka so zavesenými kúskami oblečenia. A práve toto jednoduché, no na druhej strane dômyselné scénografické riešenie dáva za pravdu metaforickému odkazu v názve. Súťažiaci stojaci pred vešiakmi čakajú na spustenie maratónu ako dostihové kone v úzkych boxoch, ktoré nervózne prešľapujú z nohy na nohu, kým sa boxy konečne otvoria a oni budú môcť v trysku vypľuť dušu na trávniku. Aspoň jeden z mála silných momentov celej inscenácie, ktorý pripomína zvrátenosť obdobných príležitostí, ako sám seba zosmiešniť a ponížiť.

Po tom, ako sa skončí únavná expozícia, sa konečne dostávame k tomu zásadnému – k tancu. Ak by si niekto myslel, že je podstatou inscenácie nebodaj nejaký morálny odkaz, o ktorom sa dosť veľa píše v bulletine, je trochu na omyle. Morálnou dilemou napríklad ale je, či si javisko prvej slovenskej scény zaslúži, aby sa inscenácia pokúšala kopírovať podobu úspešnej tanečnej relácie, v ktorej, mimochodom, excelovali niektorí členovia hereckého súboru – alebo práve to je príčina? Po tom, ako moderátori uvedú tanečného majstra a rozhodcu v podaní choreografa Petra Modrovského (a súčasne jedného z tanečníkov spomínanej zábavnej relácie), je jasné, o čo tu vlastne ide. Veď keď sa chodíme dívať na seriálových hrdinov, prečo sa nejsť aj na vlastné oči presvedčiť, či vedia tancovať tak pekne, ako to vyzeralo na obrazovke?

Moderátori spúšťajú jedno tanečné kolo za druhým, počas tanca sa rovnomerne rozloží pozornosť na všetky páry, každý z nich predvedie dokonale naštudovanú choreografiu, herci sa počas neustáleho pohybu stíhajú prezliekať a týmto aspoň naznačiť špecifickosť tradičného tanečného maratónu – schopnosť zvládnuť sa hýbať pri rôznych činnostiach. Je pravda, že ide o veľmi jasný princíp, ktorý nesklame, diváci si môžu vyrátať, koho ešte uvidia tancovať. Miestami dochádza aj k medzipárovej konfrontácii, napríklad keď Gloria vyprovokuje Rubinho manžela Jamesa k fyzickému útoku a azda to spustí ich priateľstvo, alebo keď rezervovaná Lilian Baconová začne počas tanca zvádzať Roberta, a tak sa slabšie, ale predsa prejaví iný odtieň postavy. Okrem nich sa však dá preniknúť hlbšie aj do postáv Cindy a Rockyho, ktorých v pracovnom a súkromnom živote zrejme spája zotrvačnosť, obaja majú iné predstavy o ideálnom partnerovi, no zároveň sú si vedomí svojich možností.

Druhá časť predstavenia je ale oveľa viac vysiľújuca – pre hercov i divákov. Trvá rovnako neprimerane dlho (vzhľadom na to, čo sa počas tohto časového úseku odohrá), vzbudzuje pocit zbytočného a neproduktívneho naťahovania. Ak bolo zámerom tvorcov uštvať účinkujúcich aj divákov, podarilo sa im to výborne.

V poslednej hodine predstavenia sledujeme opakované bežecké derby, a akoby zázrakom sa v poslednej polhodine spustí reťazec zásadných udalostí – inscenovaná svadba, smrť Petra Manskiho, zrýchlené odpadávanie jedného páru za druhým. Napokon dochádza k vrcholu – Gloriinej oslobodzujúcej smrti. Narábanie s časom je neefektívne a nekomplexné, úvodným pasážam je venovaný obrovský priestor, ktorý oslabuje pozornosť, v poslednej tretine ju však chce zázrakom získať klipovitým sledom udalostí.

V takomto asymetrickom koncepte je logické i nepomerné vrstvenie hereckých kreácií. Hlavnou hrdinkou by zrejme mala byť Gloria Táne Pauhofovej. Herečka pracuje s kontrastom svojich interpretačných prostriedkov, subtílneho zjavu a nízko posadeného hlasu. Veľmi ležérne sa pohybuje, rozhadzuje rukami, či slobodne sedí na vešiaku, do toho púšťa hlášky nepríjemným tónom s uštipačnou pointou. Jej Gloria je rozhnevaná mladá žena, ktorú štve všetko a všetci, ale najviac je asi nespokojná sama so sebou. Miestami je však Pauhofovej prejav príliš násilný alebo sterilne presný, akoby zostal spútaná v štylizácii a nedokázala Glorii dodať jej základnú vlastnosť – nespútanú bezprostrednosť. S Jakubom Rybárikom v úlohe Roberta ale tvoria lepšie jadro hereckých výkonov. Rybárik je herec mimoriadne schopný pracovať síce s úspornými prostriedkami, ale zato s maximálnym účinkom. Výborné sú hlavne Robertove retrospektívne monológy o Glorii, mimo ostatné dianie, kedy ho sníma kamera. Jakub Rybárik dodáva prehovorom krehkosť prežitej skúsenosti s doznievajúcimi citmi voči niekomu, kto si ich asi ani nezaslúžil.

Je ťažké hodnotiť herecké výkony ostatných predstaviteľov, keďže gros ich fungovania na javisku tvorilo tanečné predvádzanie, zrejme ani nešlo o ambíciu hlbšie sa venovať prerodu postáv, takže je možno zbytočné spomínať nepríjemný afekt Eleny Podzámskej ako stroskotanej tanečnice Bess alebo naivnú roztomilosť Gabriely Marcinkovej a jej Mattie. Príliš pozitívneho inscenácii nepridá ani riešenie kostýmov, ktorých štýlová a dobová rozmanitosť vyvoláva skôr rozpaky, akoby sme sledovali prehliadku základných módnych štýlov posledného storočia, konkrétnejšiu výpoveď ale vidno nie je.

Nehovoriac o množstve epizódnych a rušivých postáv: priehľadnej lekárky Johnsonovej, protivnej moralizátorky Highbyovej alebo Komisára, ktorý príde prerušiť maratón, či reverenda Oskara, oddávajúceho jeden z párov. Herci sa na javisku mihnú a zasa odídu, pôsobia nepatrične, ako neželaný bonus, bez ktorého sa dá skutočne zaobísť.

Tými pravými hrdinami sú moderátori Cindy a Rocky a porotca Rollo. Oni sa dobrovoľne ponižujú a idú s kožou na trh, aby sa zviditeľnili, zbohatli a manipulovali okolím. Tomáš Maštalír sa ale v úlohe Rolla nijako výrazne nepresadí, je skôr unudeným intrigánom, ktorého nezaujíma ani ľudská dôstojnosť, ani city, ale iba jeho vlastný prospech. Maštalír si to takpovediac „odohrá“, ale vysiela do publika skôr negatívny signál. Hviezdou inscenácie (aby sme zostali v téme) je Zuzana Fialová ako Cindy. Fialová a Ľuboš Kostelný ako Rocky musia byť aktívni od začiatku do konca, nemôžu poľaviť, musia zabávať, udržiavať tempo i napätie, kontakt s publikom, a napokon i uzavrieť predstavenie. A to je úloha neľahká, vidno totiž, že sa spoliehajú na svoje improvizačné schopnosti a partnerskú súhru, ktorá nie vždy vychádza. Naoko pôsobia dojmom zle animovaných konferencierov socialistických estrád, no v konečnom dôsledku je to základný princíp kritického postoja inscenácie. Musia si vymýšľať, zaujať, byť očarujúci a vtipní. Kostelný sa nevyhne figúrke zakomplexovaného malého muža, ktorý nemá toľko slávy, peňazí a žien, ako by chcel, no neopúšťa ho snaha. V tomto boji ale vyhráva jednoznačne Fialová. Možno jej excentrický prejav vadí v iných inscenáciách, tu je však konečne priestor pre jeho maximálne rozvinutie. Nielenže herečka dokáže byť pohotovo vtipná, aktuálne glosovať situačné momenty, ale tiež vie skvele narábať s divákmi, nenúteným prístupom s nimi komunikovať. Súčasne ale dodáva postave Cindy širší rozmer, ukazuje tragikomický podtext ženy, ktorá nemá ideálnu prácu ani muža, ale je si vedomá toho, že sa nachádza v situácii, v ktorej s ničím lepším rátať nemôže. A napokon spôsob, akým sa herecky vkladá do úlohy – takmer tri hodiny v nasadení plná elánu a humoru – je tiež druhom zvieracieho „štvania“ účastníkov tanečného maratónu. Fialová si predstavenie oddrie ako kôň, len s tým rozdielom, že u nej je evidentná ešte dosť veľká rezerva.

Poznámku na okraj si iste zaslúži aj nedôsledná slovenčina. Scenár je zahltený bohemizmami (drápy, krabička, utrhnutý atď.) a nespisovnými väzbami – ide azda o zlozvyk, ktorým je preplnené verejné vystupovanie známych osobností natoľko, že sa to vlastne na scéne SND stratí?

Inscenácia Aj kone sa strieľajú by mohla nadviazať na legendárnu Tančiareň. Ťažko ale predpovedať, či je to možné, Tančiareň je inscenácia, ktorá komunikuje bez slov, pohybom, myšlienkou, príbehom, kolektívnou pamäťou a súdržným scénickým celkom. Aj kone sa strieľajú je manéžou čísel, ktoré by mali vypovedať o krutosti súčasného sveta. Na to ale postavy a ich problémy priveľmi smrdia naftalínom a príliš málo sa dbá o to, aby tance hereckých hviezd neboli najzákladnejšou pohnútkou pre návštevu divadla.

Eva Kyselová

 

 

publikované online 31.12.2012

Publikované online: 1.12.2012

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.