Večera plná vôní a chutí

Vytlačiť

O živote Terézie a Jána Vansu z Fortničky.
K-n-i-h-o-H-r-a!

Dramaturgická a scenáristická spolupráca: Júlia Pecková a. h.
Scénografia: Juliana Dubovská a. h. a kolektív
Hudba: výber, hudobná spolupráca: Juraj Haško a. h.
Scenár a réžia: Ivona Buková 

Účinkujú:

Ján Vansa: Peter Butkovský
Terézia Vansová staršia: Mária Šamajová
Terézia Vansová mladšia: Zuzana Miklošková a. h./Anna Zemaníková a. h.

Premiéra: 15. októbra 2014 v Teátriu, Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica

 

V roku 1869 vznikol u nás prvý ženský spolok Živena, ktorý sa mal starať o pozdvihnutie vzdelanosti u žien, výchovu dievčat, odpovedal na praktické otázky bežného života (od roku 1895 bola T. Vansová podpredsedníčka spolku). Ženy sa v 19. storočí zúčastňovali kultúrneho života. Zapájali sa do osvetovej práce, rozširovali knihy, časopisy, hrávali ochotnícke divadlo. V 40. rokoch už začínajú písať. Podpisovali sa rôznymi pseudonymami (Miloslava, Slovenka, Rimavská atď.). Usilovali sa prebúdzať národné uvedomenie medzi ženami. Ženské spisovateľky ešte dlho bojovali proti predsudkom. Tak isto ako spisovatelia mali svoje vrcholy i slabšie miesta, ich texty nesú vplyvy spoločenské i literárne.

Terézia Vansová sa narodila v Slatine, kde pôsobil jej otec, evanjelický farár. Práve on na svojej fare prijímal spisovateľov a iných dejateľov. To pôsobilo priaznivo na vnímavosť mladej Terézie. Postupne študovala v Banskej Bystrici, potom v Rimavskej Sobote. Hovorila po nemecky, po maďarsky, po rusky a rada čítala knihy v týchto jazykoch, ktoré veľmi ovplyvnili jej písanie.

Ako osemnásťročná sa vydala za farára Jána Vansu. S ním žila v Lomničke, na Píle, v Banskej Bystrici. Spoločne pomáhali ľuďom, šírili slovenské knihy a časopisy. Terézia Vansová sa len úchytkom dostávala k písaniu. Čo napísala, posielala do Národných novín a Slovenských pohľadov. Spracovávala svoje vlastné zážitky. V roku 1889 vydala svoj prvý romantický román, Sirotu Podhradských. Vo svojej tvorbe sujet prispôsobuje osobnému zámeru a ohľadom na ženské čitateľky.

Rozsiahla je jej poviedková a novelistická tvorba. Tu sústreďuje pozornosť na ženu, ktorá bojuje o svoje šťastie. Venovala sa aj dramatickej tvorbe (napríklad Svedomie), cestopisnej a vecnej próze (napríklad Pani Georgiadesová na cestách). Napísala aj životopis svojho muža – Ján Vansa, predstavuje ho ako pracovitého, oddaného národniara. Zostavila knihu vyše deväťsto receptov a rád do domácnosti.

Všetko spomenuté zohľadnili, použili, zanalyzovali autorky banskobystrickej inscenácie.

Autorky scenára (Júlia Pecková – 2. ročník teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU[1] a Ivona Buková) vytvárali scenár spájaním úryvkov z časopiseckej a knižnej tvorby Vansovej. Táto mozaika bola veľmi dobre vyskladaná. Lyrické časti vyznaní, pocitov, vnútorných monológov striedali vecné opisy receptov či biografické údaje o literátke. Vnútornú bolesť zase vyratúvanie majetku. Komplikovanosť ľudského života oproti vareškami zahratej romanci Sirota Podhradských.

Inscenácia sa začína už príchodom divákov, ktorí si sadajú za prestretý stôl. „Zúčastniť sa inscenácie T. V. RECEPTY je jedinečnou možnosťou vychutnať si život Vansovej na tanieri pri stole, ku ktorému ona sama pozýva. Je to jedinečná možnosť zoznámiť sa s jej tvorbou, s jej názormi, s jej životom a s jej manželom, evanjelickým farárom, Jánom Vansom.“ (www.bdnr.sk) Herci sú už v miestnosti. Inscenácia má podnázov (či zaradenie) K-n-i-h-o-H-r-a, ktorý presne určuje štýl predstavenia. V úvodnej audionahrávke nás tvorcovia pozývajú na aktualizované čítanie o Jánovi Vansovi a jeho žene, od začiatku sa s knihou stretávame, čítajú nám z nej, vyberajú nám z nej úryvky. Ale ani raz nemáme pocit „len“ dramatického čítania. Postupne sa dozvedáme o živote manželov, od zoznámenia po smrť. Od jednej fary k druhej. Postavu mladšej Terézie sprevádza jej staršia podoba. Dopovedá, komentuje, diskutuje so svojím mladším, naivným ja. Práve táto polarita názorov či povzdych nad naivitou mladosti je na jednej strane humorná, no i bolestivo pravdivá.

Obrazy sú v scenári nazvané Prvý tanier, Druhý tanier atď. V tom druhom sme informovaní o vymenovaní Jána Vansu za farára Lomničky. Vansová vyratúva majetok, ktorý im tým prislúcha, ale i jej ženské povinnosti. Kým ona je v strede stola, akoby hostiteľka, ktorá je vždy po ruke, on chodí okolo. V rohu má svoje kreslo s lampou, kľakadlo na modlenie, v ruke hodinky.

O strate syna sa nedozvieme veľa, symbolizuje ho drevený tanier s malou lyžičkou prekrytý bielym obrúskom.

V ďalšom „tanieri“ sú spomienky na písanie, na chvíle ukradnuté pre písanie a reakcie naň. Vansová číta prvé pokusy. Rodičia i Dobšinský ju však od toho odhovárajú: „A ten ma vzal za ruku, spisovateľstvo, to je cesta tŕnistá. Pozor na pršteky. Počúvaj dobre jednu bájku. Bola raz jedna malá, všetečná muška. Jej rodičia mali s ňou ozajstný kríž, lebo nebola ako iné mušky, ale myslela si o sebe viac. Čo je toto za nezdarené dieťa?! Daj si pozor, daj si pozor! Ale muška nedbala na výstražné slová a kde videla svetlo, pustila sa priamo do neho. Neskoro zbadala, že svetlo nielen svieti, ale aj páli. I spálila si svoje jemné krídelká. Sklamaná sa utiahla do svojej škáročky a fikajúc rozmýšľala o márnostiach tohto sveta. Mala na to času dosť. Preto nikdy nepolož na stranu svoje najkrajšie na svete povolanie, t. j. starosť o svojich a o domácnosť. U nás sa spisovateľstvo neopláca a ty to neskoršie uznáš.“[2] (Túto časť zvukovo ilustruje Vansa sediaci pri svojom stolíku.) Manžel pri čítaní zaspáva.

Štvrtý obraz má názov Recepty prastarej matere a trochu hra s cestom a pani Georgiadesovou. Obe herečky vyťahujú dosku na vaľkanie cesta, pomôcky na pečenie. Každá je otočená k inej časti publika. Rozdelia si cesto a začnú ho miesiť. Rozprávajú si recepty, dobré rady pri varení, pečení, čo je dobré s čím kombinovať, ako sa vyhnúť nepríjemnostiam v kuchyni, tipy na správne stolovanie i etiketu pri stole („V rodine má každý stolovník svoj servítok, servítok musí byť bezvadne čistý. Ušká šálok obrátime k pravej ruke, lyžička sa položí špicom nahor, nôž sa za žiadnych okolností nesmie dávať do úst, kosti v spoločnosti neoberáme, polievku jeme lyžicou, ktorú držíme v pravej ruke palcom a prostredným prstom podopierame, nenaplňujeme ju prílišne, aby nám polievka nekvápala naspäť do taniera, držíme sa požiadavky takzvaného bon-tonu, nemliaskame, nesŕkame, nekašleme, rozumie sa samo sebou...“[3]). Menia si strany a venujú sa cestu, ktoré začnú tvarovať do postavy. Vytvoria „cestové a cestovné divadielko“[4]. Z cesta vytvarujú Johannu Georgiadesovú a hrajú jej cesty, návštevu ZOO (tvarujú zvieratká z cesta doplnené formičkami, dáždničkami do nápojov atď.), divadla (z cesta robia masky, ktoré si dávajú na tvár).   

V piatom obraze, Rituál Choroby, prežívame s Vansovou ťažké obdobie depresií (nervózy) jej muža, ale i návrat do Banskej Bystrice, maďarizačný útlak. Nakoniec i mužovu samovraždu (herečka do taniera po synovi vkladá vreckové hodinky). Toto „odchádzanie“ zobrazujú herci na podlahe medzi stolmi. Ležia na zemi, všetci traja (Vansová ml. a st.) a cez choreografiu pohybov ukazujú smútok, bolesť, lúčenie. Zároveň si počas nej menia bežné šaty za smútočné.

Predposledný obraz mapuje Vansovej aktivity ako redaktorky Dennice, cez hovorené, ale i reprodukované (nahraté) výňatky z listov (Kálalovi, Podjavorinskej a i.). V poslednom obraze, komiksovom dodatku, hrá trojica hercov Sirotu Podhradských vareškovým divadlom.

V závere sa hostina končí, diváci sú ponúknutí chlebom s masťou a cibuľou, Vansová rozkladá taniere, na ktorých sú napísané mená literátov, kritikov jej tvorby

Pod scénografiu sú podpísaní Juliana Dubovská a kolektív. Dubovská je študentkou prvého ročníka bábkarskej scénografie a technológie na KBT DF VŠMU.

Hlavnými predmetmi, ktoré menia svoju funkciu, boli knihy, taniere a pomôcky z kuchyne (formičky na vykrajovanie, cesto, varešky a i.). Ich využitie bolo veľmi tvorivé, nápadité, nekonvenčné. Scénografka pracovala so svetlom, ktoré nabudzuje atmosféru útulnosti. Všade sú sviečky. Pri choreografii na zemi je použité chladné LED svietenie. Priestor tvoria stoly postavené do štvorca, v strede sa odohrávajú akcie, okolo sú tri priestory – kľakadlo, stôl s lampou, kredenc. V inscenácii je minimum rekvizít.

Vhodne zvoleným prvkom mizanscény bolo vareškové divadielko. Na vareškách boli tváre, nalepené vlásky. Horizont tvoril nástenný kalendár z roku 1889, ktorý bol rozkladateľný podľa potreby hercov (odklápateľné ovce, otvárateľné dvere atď.). J. Dubovská zvolila historicky verné kostýmy.

Hlavnú postavu hrali dve herečky – dve podoby jednej ženy. Mária Šamajová sa zhostila postavy Terézie Vansovej staršej veľmi zodpovedne, poctivo. Dala do nej všetku ženskosť – nehu, citlivosť, skromnosť, obetu, angažovanosť, šetrnosť, lásku, bolesť. Divák prežíva s ňou všetky fázy života. Súcíti s ňou, chce jej pomôcť, pohladkať ju, dotknúť sa jej. Šamajovej Vansová predstupuje pred divákov ako jedna z nich, nie spisovateľka, ale manželka. „Ja som len v druhom, treťom rade spisovateľka.“[5] Komunikuje s divákmi, radí sa s nimi, vyznáva sa im zo svojich pocitov, spomienok. Muž (Peter Butkovský) jej nahráva, pripomína, je iniciátorom jej sústredeného výkonu. Pôvodný názov projektu bol (Ne)Moderná Vansová. Aktuálnosť výpovede inscenácie bola viditeľná na pritakávaní diváčok („Celý môj muž!“).

Projekt vznikol v rámci štúdia T.W.I.G.A., ktoré sa venuje stvárneniu ženskej a mužskej skúsenosti z hľadiska rodu/genderu (Citová výchova hadej ženy – vzťah matiek a dcér, 2007, Mocad(r)ámy – autentické príbehy o živote v ženskej koži, 2008, rôzne happeningové akcie a iné). Režisérka opäť urobila veľkú vec pre ženské autorky, pre ženy manželky, pre ženy partnerky, pre ženy. Opäť hľadala a nachádzala. „... vychádzam z premisy, samozrejme starej, a dávno platnej, že existuje tajomstvo a vzťah medzi vypovedaným a nevypovedaným na javisku, teda medzi tým, čo je povedané a nevypovedané v texte, to hľadáme a dodávame pri skúškach a pri analyzovaní témy.“[6] Hľadajte ďalej, lebo veľa žien na to stále čaká.



[1] Inscenácia vznikla s podporou Nadácie Tatra banky, konkrétne grantového programu Viac umenia, ktorý sa zameriava na študentov a študentky vysokých škôl a ich spoluprácu s profesionálnymi divadlami a profesionálnymi tvorcami. V tejto inscenácii Bábkového divadla na Rázcestí dostali priestor študentky Akadémie umení v Banskej Bystrici (Z. Miklošková, A. Zemaníková) a Vysokej školy múzických umení (J. Dubovská, J. Pecková).

[2] T.V. Recepty. (O živote Terézie a Jána Vansu z Fortničky.). Scenár, s. 6.

[3] Tamže, s. 7.

[4] Tamže, s. 8.

[5] T.V. Recepty. (O živote Terézie a Jána Vansu z Fortničky.). Scenár, s. 6.

[6] ŠKRIPKOVÁ, Iveta. T. V. Recepty. [elektronická pošta]. 03. 11. 2014 [cit. 27. 11. 2014]. Správa pre: Barbora Zamišková. Osobná komunikácia.

Publikované online: 9.7.2015

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.