Vďačne inscenovaná Nevďačná cudzinka

Vytlačiť

Irena Brežná: Nevďačná cudzinka

 

Preklad literárnej predlohy: Jana Cviková

Dramatizácia: Zuzana Uličianska

Dramaturgia: Michal Baláž

Scéna: Zuzana Havranová

Kostýmy: Zuzana Havranová, Adriana Totiková

Hudba: Martin Husovský

Réžia: Adriana Totiková

Účinkujú: Ivana Kubáčková, Elena Spaskov, Matúš Kvietik

 

Recenzia je písaná na základe reprízy zo dňa 25. 9. 2020.

 

Nevďačná cudzinka je divadelnou adaptáciou rovnomenného literárneho diela Ireny Brežnej. Brežná, inšpirovaná vlastnou skúsenosťou z emigrácie vo Švajčiarsku, vytvorila osobnú esejistickú spoveď v dvoch vzájomne sa prerývajúcich príbehových líniách. Opis svojich pocitov a vzťahu k hosťovskej krajine strieda s krátkymi úryvkami písanými v priamej reči, približujúcimi situácie, ktoré zažila ako tlmočníčka žiadateľov o azyl. Zuzana Uličianska, autorka dramatického textu, sa držala tejto „predpísanej“ formy a v dramatizácii tiež prepojila dve vrstvy spomienok. Vytvorila akýsi pomyselný dejový oblúk. Príbeh začínal prechodom hlavnej hrdinky cez hranice, pokračoval stretnutím s jej novou priateľkou Marou a radom ďalších obrazov vystihujúcich kľúčové momenty stretu hlavnej hrdinky s inými vzorcami správania a hľadania svojej novej identity. S touto postupnosťou poctivo pracoval aj tvorivý inscenačný tím. Zachytil fázu asimilačnej krivky hlavnej hrdinky – od počiatočného smútku, cez frustráciu a hnev až po postupné zmierovanie sa a nájdenie vlastnej komfortnej zóny v hosťovskej krajine. V divadelnej realizácii dialogickú formu scén dopĺňalo komentované rozprávanie hlavnej hrdinky a slovo sa stalo dominantným vyjadrovacím prostriedkom, ktorým tvorcovia sprostredkúvali idey vyslovované Brežnou v jej novele.

Snaha o dejovú súslednosť, v zmysle zobrazenia postupnosti fáz asimilačného procesu hlavnej hrdinky, mala na scéne zrýchlený priebeh. Tvorcovia často pracovali s princípom divadelnej skratky a zmeny a posuny naznačili prostredníctvom vonkajších znakov. Napríklad obraz Kubáčkovej stojacej s dekou v rukách odkazoval na prvú Ľudmilinu noc v telocvični s hromadou emigrantov. Chytenie Mary políciou a jej odvedenie do nápravného mládežníckeho centra potom, ako ukradla šatku v obchode, bolo znázornené zrýchlenou akciou. Kvietik v role policajta, s modrou policajnou čiapkou na hlave, štylizovaným pohybom a bez slov chytil Maru za vlasy a odtiahol ju za bočný paraván. Postava Mary tým bola vykreslená ako bláznivá dievčina, ktorá často konala spontánne a neuvážene.  

Dospievanie či skôr osobnostný vývin hlavnej hrdinky tvorcovia zobrazili pomocou zmien jej účesu. Stvárnenie Ľudmily ako mladého dievčaťa mala signalizovať veľká ružová mašľa, ktorú nosila Ivana Kubáčková uviazanú vo vlasoch. Obdobie, kedy v hrdinke rástol hnev a odmietala akceptovať mieste zvyky a spôsob života, tvorcovia prirovnali k mladíckemu vzdoru. Vonkajším znakom tejto „rebélie“ sa stala zmena účesu. Kubáčková si stiahla z vlasov mašľu a časť vyčesala dohora, na takzvanú „fontánku“. V obrazoch, kde bola postava Ľudmily vyobrazená ako tlmočníčka pomáhajúca iným emigrantom, mala Kubáčková vlasy stiahnuté do vrkoča. Pôsobila tak dojmom strohej a uhladenej ženy, ktorá prijala pravidlá platné v hosťovskej krajine.

Matúš Kvietik a Elena Spaskov vystupovali vo viacerých vedľajších postavách a jednotlivé identity odlišovali kostýmovým prevlečením, najčastejšie pomocou parochní a čiapok. Kvietik sa objavil v rôznych pomocných rolách – ako sudca, predavač, nahnevaný sused, policajt či manžel-krajina. Elena Spaskov striedala hranie postavy kamarátky Mary a mamy, pričom Maru stvárnila s hnedo-ryšavou parochňou, mamu bez parochne. Zároveň obaja herci hrali aj role utečencov v krátkych scénkach, v ktorých Ľudmila vystupovala ako tlmočníčka. Kostým Ivany Kubáčkovej stvárňujúcej len postavu Ľudmily sa nemenil. Po celý čas mala na sebe krátku bledoružovú minisukňu a tmavozelené tričko so vzormi kvetov, čo podčiarkovalo jej stále prítomnú dievčenskosť. Jedine v úvodnom a záverečnom výstupe situovanom do pomyselnej súdnej siene si herečka obliekla elegantný bordový kabát. Vzdor, ktorý v sebe postava Ľudmily niesla, Kubáčková artikulovala naliehavosťou v hlase. Udržiavala si viac-menej konštantný prejav a v pozícii komentátorky s množstvom ironických poznámok vedela byť svižná a priama. V jednej z úvodných scén, keď sa Ľudmila s dekou v rukách ocitla v telocvični s ostatnými emigrujúcimi a zúfalo sa rozplakala, sa Kubáčkovej podarilo vytvoriť úprimne dojímavú scénu. Pomocné role, do ktorých boli Kvietik a Spaskov zasadení, vytvárali obom hercom skôr priestor pre hereckú štylizáciu.

Irena Brežná vo svojej knihe prirovnáva vzťah k Švajčiarsku k vynútenému a nešťastnému manželstvu, v ktorom musí žiť a postupne sa v ňom učí fungovať. Túto metaforu manželstva preniesla priamo na scénu aj režisérka Adriana Totiková. Do role manžela postavila Kvietika a zinscenovala sobáš, kde si on ako „Švajčiarsko“ bral za ženu Ľudmilu. V intenciách zdôrazňovania vonkajších vizuálnych znakov v jednotlivých hereckých akciách mal Kvietik na hlave biely slávnostný klobúk a Kubáčková v postave Ľudmily zasa svadobný závoj. V obraze samotného sobášneho aktu muž s ťažkosťami vyslovoval meno Ľudmila, začal svoju manželku nazývať „Lulu“. Režisérka túto javiskovú metaforu ďalej rozvíjala. Konfrontáciu hlavnej hrdinky s cudzokrajnou náturou zobrazila pomocou situácií z každodenného života v partnerskom vzťahu (večera v reštaurácii či spoločné umývanie zubov), počas ktorých manžel neustále napomínal správanie svojej ženy. Tá mu naopak odvrkovala a ich vzájomný dialóg bol sprevádzaný Kubáčkovej komentátorskými vstupmi plnými ironizujúcich poznámok na adresu manžela, teda krajiny.

Brežná nachádza množstvo hravých metafor a vtipných prirovnaní pre pomenovanie stereotypov a vonkajších prejavov, ktoré u Švajčiarov pozoruje. Je silne ironická nielen v opise Švajčiarska, rovnako ironicky až sarkasticky sa vyjadruje aj o Československu, ktoré opustila. Zuzana Uličianska preto postavila dramatické obrazy na takých spomienkach a zážitkoch, ktoré následne umožnili tvorcom pristúpiť k ich inscenovaniu s humorom. Hlavná hrdinka sa v inscenácii volá Ľudmila Čornaničová. Úsmevná bola napríklad jedna z úvodných scén, v ktorej colník (Matúš Kvietik) pri registrácii na hraniciach nedokázal správne diakriticky vysloviť mená Ľudmily a jej matky Alžbety a vtipným spôsobom ich komolil. Smiech vyvolalo napríklad scénické zobrazenie nákupu nábytku, kde sa Alžbeta Čornaničová (Elena Spaskov) snažila lámanou nemčinou vyjednávať s predavačom (Matúš Kvietik) o cene. Spaskov v postave matky zámerne preháňala v zdôrazňovaní prízvuku a nemčinu kombinovala so slovenčinou. Švajčiarsku rezervovanosť a odstup zosmiešnili tým, že pani Čornaničová po znížení ceny predavača nadšene objala, zatiaľ čo on sa tváril šokovane a ostal nehybne stáť na mieste so zvesenými rukami. Predmetom ironizácie na javisku sa napríklad stali aj atribúty ako švajčiarsky zmysel pre poriadok a cit pre demokraciu. V scéne, kde sa Ľudmila a Mara hrali s malým zatúlaným mačiatkom (stvárneným šálom na krk), sa tento ich prejav súcitu a milosti nestretol s pochopením staršieho suseda (Matúš Kvietik). Ten im v hneve vyčítal, že by nemali zvykať cudzie mača na to, aby sa udomácnilo v ich susedstve, pretože im nepatrí a žiadne výnimky nie sú v ich krajine povolené.

Výstupy zrkadliace proces „udomácňovania“ hlavnej hrdinky prelínali inscenátori s výstupmi, v ktorých sa Ľudmila ukázala ako tlmočníčka utečencov ocitajúcich sa v prekérnych situáciách. Práve tie sa však tvorcom vydarili menej. Kým v knižnej novele vyzneli príbehy emigrantov, ktorým Brežná tlmočila, tragickým dojmom (zachytávali najmä situácie odohrávajúce sa na psychiatrii, v nemocničnom alebo súdnom prostredí), na scéne boli málo presvedčivé. Uličianska zdramatizovala úryvky textov, v ktorých hlavná hrdinka napríklad tlmočila ženu pri pôrode, ženu aj muža obvinených z krádeže či kabaretnú „tanečnicu“ po gynekologickom vyšetrení. Scény boli limitované na niekoľko replík a dramatické situácie zobrazujúce jednotlivé prípady tak ostali vykreslené schematicky, niektoré aj silene komicky. Napríklad postavu ženy zatknutú za krádež teľaciny, ktorá ľútostivo prosila súd o milosť, Elena Spaskov stvárnila v zámernom afekte, mierne napodobňujúc stereotypizovaný hlas rómskej ženy a scéna celkovo pôsobila skôr zľahčujúco. Mierna irónia bola beztak v týchto scénkach prirodzene prítomná tým, že Ľudmila v snahe prikrášliť príbeh klienta miestami menila obsah vypovedaného. Napríklad práve pri tlmočení ženy obvinenej z krádeže teľaciny, ktorej otec fetoval, súdu povedala, že jej otec zomrel vo vojne.

Tvorcovia v inscenácii načrtli aj obraz pohľadu verejnosti na imigráciu, avšak len ako marginálny motív. Naznačila to napríklad úvodná scéna súdneho pojednávania s hlavnou hrdinkou o jej občianstvo, keď Elena Spaskov reprezentujúca verejnosť zasahovala komentármi do dialógu medzi cudzinkou a sudcom. Narúšala ho odcudzujúcimi pokrikmi na adresu hlavnej hrdinky, že nie je dostatočne asimilovaná, a že z krajiny by mali vyhostiť všetkých cudzincov a ponechať si len tých dobrých. Uličianska v dramatizácii paradoxne postavu, ktorú Spaskov v danej scéne stvárnila, označila za imigrantku, nie za domácu. Tá ešte pred začatím predstavenia nadväzovala s divákmi priamu interakciu a ponúkala ich malými čokoládkami z pleteného košíka.

Scéna navrhnutá Zuzanou Havranovou pozostávala z troch vedľa seba umiestnených jednoduchých paravánov z hustej priehľadnej sieťoviny. Za paravánmi boli na zemi poukladané sochárske busty a na nich prevesené vlasové parochne a rôzne druhy čiapok. Tie dostávali v inscenácii funkčné využitie – zmena identít postáv bola odlíšená výmenou týchto rekvizít. Samotné paravány rozdeľovali javiskovú plochu na dve časti – prednú a zadnú – a jednotlivé výstupy hrali herci pred alebo za paravánmi. Významovo bohatšie ukotvenie celého scénografického konceptu v režijnej interpretácii Totikovej však absentovalo.

Brežná na margo hľadania cesty vlastnej spokojnosti v emigrácii prináša vo svojom diele originálne závery a inscenácia Nevďačná cudzinka sa ideovo stala vernou interpretáciou týchto autorkiných myšlienok. Brežná píše, že svoju novú identitu vybudovala z vrstiev mnohých kultúr, s ktorými aj prostredníctvom profesie tlmočníčky prichádzala do styku. Nájdenie vnútorného súladu či „uzmierenia sa“ s krajinou, do ktorej emigrovala, nazvala pocitom cudzoty alebo cudzosti. Tvrdí, že domovom sa pre ňu stala „krajina cudzina“ a najkomfortnejšie sa cíti v spoločnosti cudzincov, nie tunajších ani krajanov. Tvorcovia prvý aj posledný obraz situovali do súdnej siene, kde hlavnú hrdinku vypočúval sudca (Matúš Kvietik) za účelom udelenia jej švajčiarskeho občianstva. Cudzinka čelila otázkam o tom, či prijala hosťovskú krajinu za svoju vlasť, či sa cíti asimilovaná a či je vďačná za to, že v ich krajine môže byť šťastná. Tak, ako Brežná spochybňuje kladné odpovede na tieto otázky, rovnako otvorené a nezodpovedané ich nechali aj tvorcovia. Nezáleží, či divák pozná aj literárnu predlohu, význam inscenácie spočíva v tom, že otvára širšiu otázku o význame domova, o identite človeka žijúceho na pomedzí kultúr. Je len škoda, že v javiskovej realizácii s týmito podnetmi nepracovali nápaditejšie a všetky interpretované myšlienky nechávali doslovne vyznieť.

 

 

Publikované online: 12.10.2020

Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2017 pôsobí na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV ako interná doktorandka a vo svojej dizertačnej práci sa zaoberá témou fungovania a tvorby nezávislých divadiel a kultúrnych centier na Slovensku. Absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení, publikovala v časopisoch Vlna a Svět a divadlo a participuje na projektoch OFF Bratislava - festival súčasnej fotografie a PechaKucha Night Bratislava.