V znamení hľadania

Vytlačiť

Výber textov a dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna, kostýmy, úprava textov a réžia: Júlia Rázusová

Účinkujú:
Michal Ďuriš, Dana Karolová, Iveta Marcineková, Jana Pilzová, Svetlana Sarvašová, Tomáš Mischura a.h.

Premiéra 12.4.2013 v Štúdiu Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Svojou tohtoročnou dramaturgiou Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene veľmi aktívne prispelo k rozvoju pôvodnej slovenskej drámy. Okrem iného pod hlavičkou roku slovenskej drámy v spolupráci s Divadelným ústavom pripravilo scénické čítania úryvkov z šiestich súčasných slovenských hier, ktoré sa v rokoch 2001 – 2011 dostali do finále súťaže Dráma.

Scénické čítanie sa uviedlo pod názvom Šesť autorov hľadá postavy – touto humornou slovnou hračkou inscenačný tím odkazuje k „pirandellovskej“ divadelnej realite a zároveň tematicky zastrešuje vybraných šesť textov. Ich spoločným znakom sú totiž detailne a komplexne vykreslené postavy s jemnými psychologickými odtieňmi, čo svedčí o majoritnom trende v súčasnej slovenskej dráme – psychologicky realistická hra, ktorá hovorí o aktuálnych problémoch bežných ľudí, je tematicky a formálne uzavretá, hoci často ponúka isté formálne ozvláštnenie.

V bulletine k inscenácii každý zo šiestich autorov odpovedá na otázku, kde hľadá svoje postavy. Paradoxne, takmer všetci sa zhodujú, že postavy sa nehľadajú, ale naopak, samy prichádzajú k svojim autorom. Teda koniec koncov tak, ako to poznáme z Pirandella. Ide opäť o potvrdenie väčšinovej estetiky dnešnej slovenskej drámy, ktorá hľadá svoje postavy v bežnom živote, v jednoduchých situáciách, ktoré sú divákom známe a blízke. V jednoduchých situáciách však autori vidia zložitosť našej reality; pod povrchom banálnej zápletky sa zrkadlia komplikované medziľudské vzťahy a „zblúdilé“ identity.

Mladá režisérka Júlia Rázusová, ktorá je zároveň autorkou scény i kostýmov, stála pred ťažkou úlohou: v relatívne krátkom čase a s minimom scénických pomôcok predstaviť divákom celkom šesť dramatických textov. Rozhodla sa preto prepracovať predovšetkým zastrešujúcu koncepciu, vďaka ktorej sú prechody medzi jednotlivými textami plynulé, zreteľné, nenásilné a divák si z každého úryvku odnesie celkom jasnú základnú predstavu o téme a postavách hry.

Celé scénické čítanie je komponované ako divadelná skúška, na ktorej sa herci oboznamujú s danými textami a premýšľajú ich inscenačné možnosti. V duchu Pirandella sa tu tak prelínajú roviny reality hercov a reality postáv, ktoré miestami splývajú. Už pri vchádzaní divákov do sály Štúdia môžeme vidieť cez otvorené dvere priamo do hereckej šatne, v ktorej posedávajú „civilní“ herci, pripravujú sa na predstavenie, uvoľnene sa rozprávajú. O začiatku „skúšky“ ich príde informovať zamestnankyňa divadla a herci sa pomaly zbierajú na javisku. Podaktorí ešte telefonujú a zdržujú ostatných. Oslovujú sa skutočnými menami, doberajú si jeden druhého, smejú sa.

Koncept divadelnej skúšky je zrejmý počas celého scénického čítania, pri ktorom herci často vypadávajú zo svojich rolí, a naopak len málokedy dosiahnu takú mieru stotožnenia s postavou, že by sme mohli hovoriť o hereckej postave. Avšak v „civilných“ pózach herci nepôsobia až tak civilne, akoby sa dalo čakať, a je z nich cítiť, že sa tieto pasáže učili presne tak, ako všetky ostatné. To je ale škoda, vyššia miera improvizácie by inscenácii dodala na živosti a hravosti.

Okrem toho, že tento koncept zabezpečuje dynamizmus scénického čítania, zaujme aj prívetivým hereckým humorom a možnosťou nahliadnuť do hereckej kuchyne, na prvú čítanú skúšku. Humorné je prerozdeľovanie postáv medzi hercov, keď každý chce celkom zrejme stvárniť mladých a pekných. Ak je niečo nad rámec ich možností, mávnu rukou s heslom „To dáme!“ a zapájajú svoju kreativitu do stvárnenia nemožného. Pri riešení rôznych problémov potom prerušujú čítanie, vypadávajú z rolí, bavia sa o texte medzi sebou.

Vizuálny koncept je ladený v čiernej a bielej, s minimom scénických prvkov. Biela podlaha, čiernym závesom zakryté steny, čierne stoly a biele stoličky však vedia byť veľmi variabilné, obzvlášť ak koncept inscenácie pracuje s istou mierou nedokončenosti. Stolčeky, ktoré pripomínajú školské lavice, majú čierne dosky, na ktoré sa dá písať kriedou, čo sa často využíva. Ďalej preskupovaním stolov a stoličiek sa vytvárajú jednoducho čitateľné, no funkčné mizanscény a hlavne abstraktné priestory, ktoré vďaka zreteľne tlmočenému textu naberajú na konkrétnosti.

Kostýmy sú taktiež čierno-biele (s výnimkou béžových nohavíc Dany Karolovej a béžového menčestrového saka Michala Ďuriša) a celkom prirodzene kopírujú súčasné obliekanie, od celkom ležérneho štýlu až po upätý. Jednoduchými zmenami sa demonštrujú zmeny postáv: staršiu matku hrá Svetlana Sarvašová s čiernou šatkou na hlave, odmeraná opatrovateľka Ivety Marcinekovej sa mení na zaľúbené dievča vyzlečením blúzky atď.

Prvá uvedená hra Lúzri (Gabriela Alexová, 2011) je pohľadom do obývačky jednej celkom priemernej rodiny v deň narodenín matky (Svetlana Sarvašová). Hra zachytáva životný cyklus človeka, keď syn oznamuje tehotenstvo svojej manželky, a na druhej strane matka ochorenie na rakovinu. Okrem tejto hlavnej témy vybraný úryvok z hry pracuje aj s motívom opustenosti žien v strednom veku – matka ako dar od svojej rodiny dostáva televízor so slovami, že s ním sa už nebude cítiť sama. Michal Ďuriš stvárňuje dve postavy, otca i syna, pričom zmeny naznačuje hlasom i gestom. Komický starecký hlas predstavuje otca, ako aj ruka s bielou rukavičkou – keď gestikuluje tou, predstavuje otca, keď druhou, holou rukou, stáva sa naopak synom.

O kríze mužstva vypovedá hra Svrbí (2009) Zuzany Dzurindovej. Autorka podáva humorný, no trpko pravdivý obraz zmien vo vzťahoch medzi mužmi a ženami, o genderových stereotypoch, zápasení o dominanciu či o sexuálnych problémoch. Muži cítia, že už nie sú pánmi tvorstva, ale nevedia s tým nič urobiť, sú slabosi. Naopak ženy sú vykreslené ako agilné utláčateľky, ktoré demonštrujú svoju falošnú ženskosť neustálym pilníkovaním nechtov. Omrvinky Ivety Horváthovej (2009) taktiež hovoria o ženách a ich postavení v spoločnosti, ale cez trochu inú prizmu, cez prizmu matky pubertálnej dcéry. Herečky vyháňajú z javiska mužov, ktorí sa opakovane vracajú a s posmeškom sledujú ženské problémy. Jana Pilzová v hlavnej úlohe bojuje s dvoma identitami, s identitou ženy na jednej strane a matky na strane druhej. O partnerskom vzťahu hovorí hra Zabudni na Chelsea (Štefan Timko, 2006), ktorá sleduje osudy slovenských inteligentov, ktorí z núdze prijímajú podradné pracovné ponuky v Británii.

Životopisná dráma Michala Ditteho Venuša v sieti (2004) je o milostnej avantúre básnika Edgara Allana Poea. Michal Ditte je autor, ktorý sa dlhodobo venuje dokumentárnym technikám v divadle, skúma možnosti prenositeľnosti autentických príbehov zo života na javisko. V scénickom čítaní tohto, v poradí predposledného úryvku, sa začína čím ďalej, tým viac rozvoľňovať štruktúra javiskového tvaru. Akoby sa herci začali pomaly nudiť, a preto sa bavia prerušovaním deja a detským jašením. Vytvárajú zo svojich scenárov papierové vtáky a vydávajú zvuky krákajúcich havranov, ako pripomienku najznámejšej básne autora. Svoje divoké vyčíňanie obhajujú tým, že je to „alternativní křoví“.

Herci vypadávajú z rolí, rušia sa navzájom. To všetko vrcholí v poslednom úryvku, Jeho zle ohlásená smrť (Marek Godovič, 2001). Tu už sa zo scénického predvedenia o texte nedozvieme takmer nič. Mladý hosťujúci herec Tomáš Mischura paroduje alternatívne režírovanie a sám sa stavia do pozície komického režiséra tohto kusu. S nabielenou tvárou dáva hercom pokyny, ktoré pripomínajú pseudointelektuálne klišé, a patrične „dôležito“ sa pri tom i tvári. Žiada od hercov, aby uvoľnili svoju „fyzikalitu“, sústredili svoju energiu do jednej časti tela a hrali len tou. Výsledok je samozrejme viac ako komický, keď sa herci snažia pochopiť, ako zahrať rolu napríklad malíčkom na ruke. Celkový chaos, hluk a zmätok vedie režiséra Mischuru k zavrhnutiu alternatívneho režírovania a chce text len prečítať. Avšak hercov preruší stmievanie, ktoré predčasne ukončí ich snahy o predstavenie tohto textu.

Scénické čítanie Šesť autorov hľadá postavy teda nie je len suchým predstavením niekoľkých textov, ale originálnym a zábavným konceptom, ktorý podáva komplexný obraz o stave a trendoch súčasnej slovenskej drámy. Je veľmi záslužné, že tieto texty sa vďaka DJGT dostanú aj k stredoslovenskému divákovi. Celkovo je však najväčším sklamaním jazyk predstavených textov, ktorý je zastaraný, neaktuálny a mŕtvy, nie je z neho cítiť živých ľudí a autentické identity. Istú živosť im dodalo javiskové podanie a hravosť konceptu, no ešte stále je tu možno nevyužitý priestor pre improvizáciu. Inscenácia sa však nesie v znamení hľadania, a preto sú akékoľvek technické výhrady akceptovateľnou súčasťou tohto javiskového diela.

Tatiana Brederová

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

Publikované online: 12.4.2013

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.