V tieni trónu

Friedrich Schiller: Mária Stuartová
Réžia, scéna a kostýmy: Diego de Brea, a. h.
Preklad: Ignác Šafár
Dramaturgia: Miriam Kičiňová, a. h.
Účinkujú:
Alžbeta: Alena Ďuránová
Mária Stuartová: Tatiana Poláková
Gróf z Leicestru: Andrej Palko
George Talbot: Juraj Zetyák
Barón z Burleigh: Stanislav Pitoňák
Amias Paulet: Peter Čižmár
Mortimer: Jakub Kuka, a. h.
Gróf Bellièvre: Martin Stolár, a. h.
Premiéra 12. apríla 2019, Štátne divadlo Košice. (Recenzia napísaná na základe 2. premiéry z 13. apríla 2019.)
Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.
Čo spája československého prezidenta Edvarda Beneša a anglickú kráľovnú Alžbetu I.? Je to strach z porazeného súpera, ktorý sa ocitá v ich absolútnej moci. Následne kontroverzný súdny proces proti nemu a rozhodnutie o najvyššom treste. Friedrich Nietzsche hovorí, že nič nie je voči človeku také ponižujúce ako prejavenie ľútosti, no napriek tomu obaja odmietajú udeliť odsúdenému nepriateľovi milosť. Strach zo živého protivníka je väčší ako poznanie, že trest smrti v exponovaných prípadoch vzbudí ďaleko väčšie emócie než doživotie. Zákonite rozdeľuje spoločnosť a nechtiac stvorí mučeníka. V roku 1587 za týchto okolností bola popravená škótska kráľovná Mária Stuartová, v roku 1947 zasa slovenský prezident Jozef Tiso. Akokoľvek rozdielne môžeme a musíme hodnotiť obe kontroverzné historické osobnosti, ich poprava pre časť spoločnosti podnietila vznik mýtu a v rámci neho im zabezpečila aj aureolu martýrstva. V prípade Márie Stuartovej sa ňou nechal uniesť viac režisér de Brea, než Schiller ako autor predlohy, čo veci v konečnom dôsledku neprospelo.
Košická inscenácia je oproti širšie koncipovanej Schillerovej tragédii vystavaná ako konflikt a posledný stret dvoch silných žien (v nami ponúknutej paralele takto oproti sebe stoja dvaja silní muži). Realizačným princípom je radikálne poňatý expresivizmus, ktorý zjednocuje scénu, kostýmy a herecké výkony, čo je dôkazom uceleného konceptu Diega de Breu, s ktorým sa premiérovo predstavil v košickom Štátnom divadle. Počas celého predstavenia môže divák vnímať precíznu a presnú prácu režiséra, ktorý evidentne drží celú inscenáciu pevne vo svojich rukách a na javisku vytvára obdivuhodnú a silnú totalitu tragédie. Aj keď tu treba dodať – a de Breova koncepcia to plne potvrdzuje – že „táto tragédia je skôr psychologickou komornou drámou než historickou freskou, aj keď sa odohráva na skutočnom historickom pozadí“.[1] Veľký priestor dostáva mlčanie (nie však ticho) a neverbálne herectvo. Hneď v úvode sa niekoľkokrát otvorí a naspäť zatiahne sťaby malý priezor na väzenskej cele. Cez zvuky škrípajúceho kovu tmu strieda svetlo, v ktorom na chvíľu zahliadneme postavu vydesenej ženy v bielych šatách len preto, aby sme ju hneď aj stratili v tme. Úvod patrí hrdej Márii Stuartovej (Tatiana Poláková) v totálnom kŕči úzkosti, ale s pevne zovretými perami.
Inscenácia je zreteľne rámcovaná. V závere vidíme pre zmenu v čiernych šatách pyšnú Alžbetu (Alena Ďuránová) takisto v totálnom kŕči svojho Pyrrhovho víťazstva. Jej pery sú otvorené do neprirodzeného úškľabku a rovnako neprirodzene drží hore aj ruky, ktoré symbolizujú menej jej politické víťazstvo, než morálnu prehru. V pozadí jej mlčania kričí talianska opera. Ostrý incipit a tvrdý explicit inscenácie, akoby ich namaľoval Edvard Munch.
A medzitým kráľovská tragédia nevlastných sestier na čierny spôsob. Toto farebné ladenie dominuje scéne aj kostýmom. Medzi čiernym (Alžbeta) a bielym (Mária) pólom sú ostatné – už len mužské – postavy, ktoré navonok pevne stoja pri svojej anglickej kráľovnej. Čierne kožené kabáty siahajúce až po zem pripomínajú klasický odev nacistického gestapa a predstavujú totalitu a tvrdosť moci, s ktorou krajine vládne Alžbeta. Pod nimi sa však ukrývajú biele tielka ako symbol väčšej alebo menšej miery vnútorného súcitu s väznenou Máriou Stuartovou. Jednoznačné vonkajšie konanie kontrastuje s rozkolísanými vnútornými postojmi. Čierno-biele de Breove videnie síce zapadá do expresívneho a zjednodušujúceho konceptu inscenácie, no splošťuje komplexnejší a prepracovanejší pohľad Schillera. To, čo dramatik nechal na diváka, režisér rozhodol zaňho. A to je mínus. Život nie je ľudová rozprávka. Je príliš zložitý na to, aby sme ho vtesnali do jednoduchých schém. De Breovi však treba uznať, že aj v momentoch, keď oproti Schillerovi ťahá za kratší koniec, zostáva bezo zmeny efektný a vo výraze veľmi silný a sebavedomý.
K tomu mu veľmi napomáha aj zriedkavo dokonalá práca s tempom hry. To, čo si bežne divák často ani nevšimne, je tu hmatateľné. Režisér umne zrýchľuje a zvoľňuje tempo, pritom neváha niektoré gestá zopakovať aj trikrát za sebou, aby viac vynikli. Technicky de Breovi nie je čo vytknúť. Inscenácia získava svoj univerzálny – nebojíme sa povedať európsky – rozmer aj spestrením hry o deklamáciu latinských veršov, o taliansku operu, moderné piesne v angličtine, nemčine a francúzštine. De Breov pevný rukopis nenecháva v inscenácii miesta, ktoré by boli sémanticky neutrálne. Nepotrebuje žiadnu vatu, prakticky nemá hluché miesta. Od diváka nekompromisne vyžaduje plnú sústredenosť.
Jedno je však nesporné aj bez ťažkého rozmýšľania, na šachovnici s prevahou čiernych figúr môže ostať len jedna kráľovná.
Najväčšiu pozornosť preto logicky pútajú predstaviteľky kráľovien. Alena Ďuránová ako Alžbeta je paradoxne najpresvedčivejšia v úvode, keď dlho len nemo a bez pohybu sedí v zadnej časti scény. Podľa Schillerovej drámy je protestantsky strohá a chladná. V osude Márie Stuartovej je vpísaná ťažkými písmenami aj bez fyzickej prítomnosti (v skutočnosti sa dokonca nikdy osobne nestretli). V momente, keď sa začína dominantne prejavovať na scéne, sa stáva obeťou režisérových inštrukcií. Zmätočne pôsobí už rozpor medzi rečou tela a úst (čo bol pravdepodobne zámer, ktorý z nášho pohľadu nevyšiel). Pohybuje sa neisto, kŕčovito, s trasúcimi sa rukami, fyzicky pôsobí veľmi napnuto, ukazuje nerozhodnosť a pochybnosti (čo odkazuje viac na Schillera). V protiklade k tomu je jej verbálny prejav, ktorý je od prvej chvíle emocionálne vypätý, často však až nešťastne ukričaný. Silená tvrdá reč nie je najšťastnejšou skratkou na zobrazenie silnej a sebavedomej ženy. Jej neprimeraný prejav pôsobil miestami až rušivo. Ako postava sa na scéne nevyvíjala, de Brea sa vzdal Schillerových romantických vnútorných poryvov duše, ktoré nevyhnutne patria k Alžbetinmu rozhodovaniu o osude svojej nevlastnej sestry.
Tatiana Poláková ako Mária Stuartová v tomto smere dostala viac priestoru. Je uveriteľnejšia a prirodzenejšia vo všetkých polohách od úplného pokorenia, cez vybuchujúcu nenávisť až po hrdé morálne víťazstvo. Ako katolíčka je u Schillera nositeľkou emocionality. O to väčšia škoda, že v závere jej vystúpenia (pred smrťou) nedostala popri nemo stojacej Alžbete priestor na silný monológ. Jej niekoľko slov zaniklo a zo scény sa možno trochu rozpačito vytratila. To vôbec nekorešpondovalo s tým, ako bola táto postava prepracovaná. Práve pri tejto veci si zaslúži osobitnú zmienku minuciózna práca režiséra so scénickými objektmi a mizanscénami vôbec. V súvislosti s Máriou Stuartovou spomeňme aspoň bandasky s vodou na pitie, ktoré sa jej len hádzali cez scénu, či o chlípanie rozliatej vody z čierneho igelitu, ktorým bolo pokryté javisko… Alebo krutý danse macabre s rugbyovou loptou, ktorá symbolicky zastupovala práve ponižovanú škótsku kráľovnú. Medzi pôsobivé obrazy patrí aj privezenie ležiacej Márie, celej zabalenej v celofáne. O to väčšie očakávania sa spájali s jej odchodom zo scény. Záver vôbec trochu zaostal za efektným úvodom, mal ho prekonať.
Ostatné postavy majú v košickej inscenácii svoje pevné miesto. Najvýraznejšie sa do pamäti zapíšu Amias Paulet (Peter Čižmár ako žalárnik kráľovnej) a Barón z Burleigh (Stanislav Pitoňák ako štátny kancelár – zástupca súdu). Nie je úplne jasné, prečo Gróf z Leicesteru (Andrej Palko) dostal tak málo priestoru. Pritom ide o mimoriadne zaujímavú postavu so solídnym dramatickým potenciálom – hrá totiž na dve strany (city prejavuje obom kráľovnám), no v prvom rade pre seba. Jeho opakom je Mortimer (Jakub Kuka), ktorý má na rozdiel od Leicestra dve tváre len preto, aby mohol zradiť Alžbetu a vyslobodiť Máriu. Herecky sa spočiatku trochu hľadal, postupne však naprával umelú dikciu. Suverénnym výkonom sa prezentoval Juraj Zetyák v okrajovej postave Georgea Talbota, niekdajšieho Máriinho strážcu. Posledný z hercov – Martin Stolár – je v bulletine uvádzaný nesprávne ako Gróf Bellièvre (francúzsky vyslanec naklonený Márii), čo divákov znalých predlohy mohlo oprávnene zmiasť. V skutočnosti stojí presne na opačnej strane a mohol by predstavovať napríklad štátneho sekretára Williama Davisona (ako jediná z postáv neprehovorí počas celej inscenácie). Omyl spôsobili najskôr malé personálne rošády počas skúškového obdobia a vynechanie jednej postavy z hry. Napriek tomu by sa to takéto faux pas stať nemalo. Stolár však svoju malú, ale pre celkové vyznenie divadla zásadnú rolu (navyše bez slov) zahral veľmi profesionálne.
Všetky vedľajšie postavy sa nejakým spôsobom snažia pomôcť odsúdenej. Keď ich plány narazia na neústupnú Alžbetu, odchádzajú zo scény (i zo života, čo je funkčné a predovšetkým vydarené prekročenie predlohy). Od začiatku pútajú pozornosť na scéne laná s karabínkami, voľne visiace zo stropu. Postupne sa na nich ocitajú zavesené čierne kabáty alebo aj herci. Vzoprenie sa hociktorého z mužov Alžbete, silnej žene, ktorá okolo seba šíri strach, končí neúspechom a vyvodením najvyššej osobnej zodpovednosti.
Schiller svoju majstrovskú tragédiu napísal v roku 1800. K nám prišla Mária Stuartová najprv v českom preklade Pavla Jozefa Šafárika (Šillerowa Maria Stuartka, 1831). Dôvody jej súčasného uvedenia v Košiciach však nie sú úplne jasné. Prečo Schiller, prečo tento titul, prečo v Košiciach a prečo práve teraz? Všeobecné frázy o politike a intrigách neobstoja. Na predstavenie pre školy je to príliš ambiciózne a náročné. V úvode naznačená paralela je len východiskom z núdze, ktoré nemá ani čiastočne ambíciu zodpovedať tieto otázky. V divadle očakávame zachytenie pulzu doby bez ohľadu na storočie vzniku tej-ktorej hry. De Breovi sa to jednoznačne podarilo vo výraze, význam však hľadáme. Naštudovanie a realizácia tejto hry si evidentne vyžadovali veľkú námahu a všetku profesionalitu tvorcov. Aj z iných dôvodov boli preto očakávania pred premiérou veľké. Je bezpochyby veľmi dobré, že divadlo takýchto kvalít v Košiciach vzniklo. Určite to nie je bežné, stojí za to ísť sa na to pozrieť a vytvoriť si vlastný názor. Je to pozoruhodná inscenácia pre náročnejšieho diváka, ponúka mimoriadny zážitok. Ale – úprimne – čakali sme trochu viac.

---

[1] In Schiller, Friedrich: Marie Stuartovna. Praha: Artur, 2015, s. 189.
@font-face { font-family: „Cambria Math“; }@font-face { font-family: Calibri; }p.MsoNormal, li.MsoNormal, div.MsoNormal { margin: 0cm 0cm 8pt; line-height: 105%; font-size: 11pt; font-family: Calibri; }p.MsoFootnoteText, li.MsoFootnoteText, div.MsoFootnoteText { margin: 0cm 0cm 0.0001pt; font-size: 10pt; font-family: Calibri; }span.MsoFootnoteReference { vertical-align: super; }span.FootnoteTextChar { }.MsoChpDefault { font-size: 11pt; font-family: Calibri; }.MsoPapDefault { margin-bottom: 8pt; line-height: 107%; }div.WordSection1 { }