V Caffe RozKOkoš každý môže všetko, no nik nevie, čo chce

Vytlačiť

Scéna: Zuzana Zacharová
Kostýmy: Katarína Castrovilli
Grafika: Zoltán +
Hudba: BBC
Produkcia: Matúš Petrek, Katarína Krátka
Réžia: Róbert Csontos
Hrajú:
Róbert Csontos, Alexandra Žačiková, Andrea Halászová, Katarína Krátka, Jozef Kondek, Marián Holenka, Tomáš Mojzeš, Martin Vojtko, Rastislav Halás

Premiéra: 26. februára 2011 o 19.00 v Medzinárodnom divadle Meteorit v Bratislave

Inscenácia Caffe RozKOkoš sa snaží preniesť divákov do kabaretu či putiky prvej polovice 20. storočia. Na miesto, kde človek v istom čase mohol stretnúť Edith Piaf, Marlene Dietrich, Josephine Baker a Franka Sinatru. Divadelná sála je preto ponorená do prítmia lámp a klasické hľadisko dopĺňajú okrúhle stolíky so sviečkami. Spolu s divákmi vchádza dnu a usádza sa aj postava pracovníčky elektrární, ktorá má byť zrejme reprezentantom dnešného malomeštiactva, keď stále pripomína, že chce iba vodu, a je zvedavá, či bude catering. Dianie na javisku otvára expresívny principál - všetci sme vítaní v Caffe RozKOkoš. Vzápätí vyhráva pracovníčka elektrární akúsi cestu do minulosti a principál jej za odmenu sľubuje odhalenie tajomstva. Bez akejkoľvek zmeny scény sa zrazu ocitáme v pomyselnom kabarete čias minulých.

Dianie, do ktorého sa Caffe RozKOkoš snaží diváka vtiahnuť, sa v podstate nedá úplne prerozprávať. Život tohto podniku formujú najmä postavy Edith Piaf, Marlene Dietrich a miestna pobehlica Latrínia. Všetky tri spája nešťastie v láske, nesprávni muži v ich okolí a hlavne Caffe RozKokoš ako vyhľadávaný ostrovček zakázanej rozkoše, neresti, oáza chlastu, nespútaného a promiskuitného sexu. Dej inscenácie sa dá považovať za variáciu príbehu o Edith a Marlene s prídavkom Latrínie, avšak aj tieto príbehové úlomky sú iba vsuvkami v tanečných výstupoch. Marlene je predstavená ako diva a najväčšia senzácia miestneho programu. S otvorenými ústami na ňu pozerá aj mladá Edith Piaf – malé, vulgárne dievčisko so stále neobjaveným talentom. O životoch týchto nezabudnuteľných speváčok sa však z inscenácie dá dozvedieť iba minimum. Letmo je naznačený nešťastný vzťah Marlene s neznámym nacistom, ktorý vôbec neprehovorí, a jediné, čo ho definuje, je náplecník s hákovým krížom. Okolo tejto divy sa mihne viacero obdivovateľov a jednorázových známostí, ktoré akoby chceli naznačiť jej zatrpknutosť voči mužom. Postava svojho času kontroverznej osobnosti Marlene Dietrich, ktorá sa netajila bisexuálnou orientáciou a bola priekopníčkou mužskej módy v ženskom šatníku, zaujme v danej inscenácii o to viac, že ju stvárňuje Róbert Csontos, ktorý je zároveň režisérom inscenácie i principálom Caffe RozKokoš. Csontos v trblietavej róbe a dlhom bielom kožuchu prisudzuje Marlene Dietrich zväčša charakter nedosiahnuteľného monumentálneho zjavenia, takmer akejsi modly. Samozrejme, zložitejšou sa zámena pohlaví stáva v milostných a partnerských scénach tejto divy, ktoré však nie sú nijako upravené. Vzniká dojem, že tvorcovia chceli v lepšom prípade skutočne prezentovať Marlene Dietrich ako chlapa v ženských šatách či v horšom prípade sa spoliehali na divákovu fantáziu a neočakávali problém pri čítaní tejto postavy.

Inscenácia odhaľuje aj tútorský vzťah Marlene k pojašenej Edith, ktorej odpovedá na obdivné otázky a dáva nevyžiadané rady o mužoch a láske. Edith stvárňuje Alexandra Žačiková, ktorá svojou energickosťou a drzosťou vystihuje prezývku vrabča, no nepokúša sa vôbec hľadať Edith Piaf – fenomenálnu šansoniérku.

Oveľa viac ako o Edith a Marlene sa inscenácia zaujíma o tunajšiu vychytenú pobehlicu Latríniu. Davy mužov sa za touto typickou kurtizánou v sieťovaných pančuchách a korzete doslova plazia a prosíkajú o jej chvíľkovú priazeň. No aj Latrínia má problém získať muža akého by skutočne chcela. Jej motivácia je však otázna. Zjavne sa neživí najstarším remeslom iba z čírej nevyhnutnosti, no ani toho, čo sama uprosila, nenechá odísť bez zaplatenia. Latrínia v podaní Andrey Halászovej je v podstate stelesnením Caffe RozKokoš. Táto postava je dokonalým produktom sveta, kde je všetko dovolené, a nepredstaviteľná miera slobody zvádza ľudí natoľko, že už sami nevedia, čo by vlastne chceli. Podobne sa dá pochopiť aj chaotické narábanie s témami, ktoré inscenácia síce otvorí, no nesnaží sa ich rozvíjať, a tak ostávajú iba tak „visieť v dusivom opare putiky.“

Spojením tanečných a činoherných prvkov sa podarilo inscenátorom predísť problémom, ktoré môžu vyvstať v snahe zobraziť známe speváčky. Alexandra Žačiková v postave Edith Piaf namiesto spevu tancuje či stvárňuje dané scény pantomimicky, Róbert Csontos pri vystúpeniach Marlene Dietrich iba minimálne naznačuje spev. Bujarý život sa v Caffe RozKOkoš, samozrejme, nezaobíde bez osláv a tanca. Tanečné pasáže v inscenácii zastupujú všetky možné funkcie od zásterky, počas pomyselnej zmeny priestoru, cez sexuálne scény, scény samotného tanca či paródie (napr. pri zobrazení Josephine Baker). Tanec však časovo presahuje činohernú zložku a v danom rozsahu je jeho dekoratívny charakter nedostatočný.

Tancuje a hrá sa nielen na javisku, no aj v priestore pred ním lemovaným kaviarenskými stolíkmi a miestami aj v hľadisku, ktoré je na to prispôsobené nepravidelným usporiadaním stoličiek. Herci vbiehajú medzi divákov, nalievajú im zo svojich fliaš, pripíjajú si s nimi a tanečnými kreáciami atakujú divácky priestor. Tomuto režijnému zámeru prispôsobili tvorcovia aj výtvarnú zložku inscenácie. Katarína Castrovilli obliekla mužov z Caffe RozKOkoš do čiernych voľných nohavíc a viest, z polovice odhaľujúcich hruď, a ženy do krátkych tylových sukní a opätkov. Od čiernej a červenej sa odkláňa iba pri kontrastujúcich svetlých kostýmoch monumentálnej Marlene Dietrich, ktorá aj vďaka nim vytŕča ponad ostatné postavy. Scénografické riešenie Zuzany Zacharovej využíva minimum prvkov (stolíky, sedačka na javisku, trblietavý záves – portál do zákulisia kabaretu), čím necháva voľný priestor hereckej akcii. Tvorcovia inscenácie zdarne využili možnosti, ktorými variabilný priestor Medzinárodného divadla Meteorit disponuje, avšak v momentoch, keď herci ostávajú medzi divákmi v nehybných pózach, tento zámer pokrivkáva. V scénach tzv. štronza absentuje hlbší zmysel v kontexte inscenácie a samotní herci ich v blízkom kontakte s divákom nezvládajú, namiesto kamenných tvárí dochádza k výbuchom smiechu a úškľabkom.

Na javisku, v hľadisku aj pod ním je možné doslova zakopávať o milenecké páry, ktoré sa medzi sebou neustále rôznorodo preskupujú. Tvorcovia inscenácie sa nebáli otvoreného zobrazovania erotiky ani živočíšneho sexu vo všetkých jeho podobách, práve naopak. Podľa starého pravidla, že všetkého veľa škodí, však aj postavy a postavičky tohto sveta končia v akomsi tragickom kŕči plnom utrpenia. Nespútaná sloboda neprospela ani kabaretu, ani samotnej inscenácii. Caffe RozKOkoš je v podstate žánrovým obrázkom, ktorý nemá ambíciu zaoberať sa konkrétnym problémom. Inscenácia nakúka do zdanlivo tajomného sveta uvoľnených mravov, šokuje (a možno aj pobúri) diváka erotickými scénami a vulgárnym jazykom, no obsahovo rezonuje minimálne.

Lucia Lejková

Publikované online: 26.2.2011

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.