Už videné v Tichu

Vytlačiť

Dramaturgia: Viki Janoušková
Scéna a kostýmy: Jakub Branický
Hudobno-výtvarné objekty: Zoli Boráros, Braňo Riečičiar, Matúš Roman
Hudba: Matej Haas
Réžia: Róbert Horňák

Účinkujú:
Maaty: Jana Lieskovská
Arf: Pavol Plevčík
Efekty: Adriana Geričová

Premiéra: 23. 9. 2012, Divadlo TICHO a spol., Staromestský klub 10 x 10, Centrum divadla, literatúry a vzdelávania, Školská ul. 14, Bratislava

Déj vu je zvláštnou inscenáciou z viacerých uhlov pohľadu. Nielen témou, ale aj sociálnym rozmerom a v konečnom dôsledku aj z výtvarného hľadiska. Akoby jej interdisciplinarita patrila...

Z tematického hľadiska je osobitná tým, že síce ide o inscenáciu pre dospelých, stretávajú sa v nej však postavy, s ktorými sa najbežnejšie stretávame v rozprávkach. Hlavné dve postavy – Maaty a Arf – sú manželia s nadprirodzenými vlastnosťami, ktoré sa však odlišujú aj od ich bežného rozprávkového tvarovania. Arf sa síce snaží „... vydestilovať aspoň takú malilinkú sekundičku...“[1] a pôsobí ako rozprávkový Hvezdár či Pán času, no životným príbehom/osudom je bežným človekom s „obyčajným“ veľkým trápením. Obdobne je na tom aj jeho manželka Maaty, ktorá síce vie zhmotňovať akékoľvek svoje myšlienky, a teda by mohla byť Čarodejnicou, prípadne niečím ako Vizualizátorkou, jej osobná príbehová rovina je taktiež „zhodná“ so životom obyčajného človeka. Manželia totiž prišli o syna a obaja majú za sebou i ďalšie negatívne skúsenosti. Maaty je ženou, ktorá v sebe už ako malá objavila nadprirodzené schopnosti, ale pretože s nimi nevedela pracovať, zakázala si ich. Až dovtedy, kým nestretla svojho manžela – Arfa, vďaka čomu sa k nim bola schopná vrátiť. Dokonca až tak, že im zhmotnila vysnívané dieťa – syna. Arfova skúsenosť s nadprirodzenými schopnosťami bola taktiež veľmi negatívna – ako malý chlapec zažil, že sa im otec „zrazu“ pred očami rozplynul a už sa k nim nikdy nevrátil. Jeho smrť si v rodine nik – okrem Arfa – nevšimol...

Základnou témou, ktorá je však prostredníctvom takto zvláštne charakterizovaných postáv rozpracovávaná, je téma zodpovednosti sa svoje činy. Obe postavy počas celého diania majú strach – strach z výsledku svojich predstáv a snažení... Prekonávajú ho však opäť iba „pozemskými“ prostriedkami. Hrajú sa na divadlo, prostredníctvom ktorého sa vracajú späť k svojej zabudnutej vzájomnej láske i k svojim odloženým schopnostiam. Divadlo má taktiež – ako inak – opätovne aj iný charakter. Je zároveň ich súkromným rituálom, v rámci ktorého sa môžu „premieňať“ na iných ľudí – iné „postavy“. Meniť sa tak, ako je ich prirodzenou podstatou meniť beh života a jeho vlastnosti. Ak je konanie manželov na prvý pohľad neustále protirečiace si, tak ich túžby vždy smerujú k jednému – k návratu k sebe, k svojim starým dobrým nadprirodzeným schopnostiam. Návrat aj dosiahnu, aj keď za cenu veľkej bolesti pri spomínaní na to, čo ich rozdelilo – smrť syna, pochybnosti o zmysle zhmotňovania atď.

Z inscenačného hľadiska je zaujímavá predovšetkým scénografická a hudobno-zvuková rovina Déj vu. Základ scénografického riešenia tvoria totiž výtvarné diela a hudobné nástroje netradičného charakteru ako theremin – elektronický hudobný nástroj, na ktorý sa hrá bez priameho dotyku. Ďalšie hudobné nástroje sa síce podobajú bežným (husle, „fujara“), ale taktiež ide o originály výtvarných diel, a to z plechu či iných materiálov (umelá hmota), na ktorých sa dá reálne hrať. Postavy pomocou nich vytvárajú scénickú hudbu, ktorá vytvára atmosféru zvláštnosti, akejsi vesmírnej „čarodejnej“ neskutočnej a neznámej „planéty“.

Scéna je tvorená – okrem už zmienených hudobných nástrojov – z artefaktov, ktoré vytvárajú dojem priestoru ukrytého niekde hlboko pod povrchom zeme. Priestor, v ktorom manželia žijú, vyvoláva dojem, že je zaprataný všetkým možným – jeho časť tvorí časť kuchyne, rôzne potrubia, prístroj s hadičkami, s ohnutými rúrkami a železnými tyčami, z ktorého môže kvapkať voda (Arf s pomocou neho destiluje sekundy), vchod naležato s vekom od smetiaka atď. Jeho význam je taktiež otvorený – môže predstavovať tak príbytok bezdomovcov, ako aj príbytok ľudí, ktorý majú zvláštne záľuby. Maaty a Arf na ňom a v ňom neustále na niečo vyludzujú nejaké zvuky, do ktorých patria aj zvuky konkrétnej „hudby“ – cinknutie hrnčekov o seba ako znak začiatku ich „divadla“ či kvapkanie vody z prístroja s hadičkami ako znak Arfových snáh o destiláciu sekundičiek. Osobitosti hudobných nástrojov sú prispôsobené aj piesne či hlasový prejav oboch hercov. Štylizácia v oboch prípadoch navodzuje dojem neskutočnosti, „inakosti“ a nereálnosti.

Kostýmovanie postáv je taktiež „dvojdomé“. Manželia pred nás predstupujú v líčení starých ľudí a naobliekaní mnohými vrstvami odevov. Na konci inscenácie sú však už tými, ktorých vek odpovedá veku hercov. Vo významovej rovine sa teda postupne stávajú mladými manželmi, ktorí sú opätovne plný túžob, nádejí a bez strachu z budúcnosti.

Z hľadiska herectva ide o vytváranie typu postáv, ktoré nie sú na našich javiskách až také bežné. Kategória mýticko-rozprávkových postáv vzhľadom na to, že v našom ponímaní patrí predovšetkým do tvorby pre deti, je náročná na stvárňovanie chýbajúcou hereckou a režijnou skúsenosťou. (Hádam najvýraznejšie s týmto typom postáv pracoval romantizmus a v mýtizačnej polohe antika.) Pre herca je v našich divadelno-kultúrnych podmienkach taktiež obťažná tvorba postáv, ktoré sú mentálne, emocionálne i vekovo staršie ako on. Jana Lieskovská a Pavol Plevčík mali svoju úlohu sťaženú i tým, že postavy boli rámcované u nás opätovne málo sa vyskytujúcim žánrom  – feériou. Keďže ide o výpravný komediálny žáner, pre ktorý je typická predovšetkým práca s bohatými scénicko-výtvarnými prostriedkami, jadro ich práce spočívalo v práci so všetkými scénickými prvkami, s líčením a kostýmami. Typologicky ju však dopĺňali už spomínanou prácou s hlasom. Zložitosť ich postáv spočívala aj v pohybových a tanečných kreáciách, ktoré boli fyzicky veľmi náročné. Či už išlo o pohybovanie sa tak, ako je to typické pre starých ľudí, alebo o pohyb, ktorý im prináležal ako rozprávkovo-mýtickým postavám a povahám. Obaja herci v jednotlivých predstaveniach rástli a zdokonaľovali sa nielen vo zvolených výrazových prostriedkoch, ale nachádzali aj nové filozoficko-motivické varianty vyjadrenia ich podstaty. Nemalú úlohu v ich návrate do „nadprirodzenej“ polohy totiž zohrávala aj znalosť rôznych kultúr a filozofií – tak orientálnej (hrali sa na čajový obrad), ako aj „vesmírnej“.

V inscenácii však vystupovala ešte jedna herečka – Adriana Geričová, a to vo funkcii animátorky predmetov (bábkoherečky), prostredníctvom ktorých sa manželom vracal ich „nadprirodzený“ zázračný svet. Jej „postava“ obohacovala základnú príbehovú rovinu o rozmer tajomna a nereálna.

V sociálnej polohe mala inscenácia – ako som už spomínala na začiatku – taktiež niekoľko osobitostí. Medzi tie najvýznamnejšie patrí aspekt starnutia, rodičovstva či aspekt komunikácie medzi ľuďmi s rôznym typom handicapov, ktoré inscenácia dostala do popredia.

Medzi posledné osobitosti Déj vu patrí skutočnosť, že dramatický text napísala V. Janoušková na základe poviedok svojho manžela – M. Janouška. Tvorba divadla Ticho a spol. sa tak vracia k počiatkom práce V. Janouškovej, M. Janouška, A. Korenčiho a Š. Korenčiho (otec a brat V. Janouškovej) v Divadle a.ha – k typu rodinného divadla.

 

Dagmar Inštitorisová



[1] JANOUŠEK, Miloš – JANOUŠKOVÁ, Viki: Déj vu (groteskná feéria pre dvoch hercov a kúzla), s. 3. [Rukopis.]

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 23.9.2012

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.