Uväznení v Trezore, ale slobodne!?

Vytlačiť

Preklad – Jozef Mrázik
Úprava – Andrea Bučková, Michael Vyskočáni
Dramaturgia – Andrea Bučková
Scéna a kostýmy – Zuzana Hudáková
Produkcia – Lenka Görfölová, o.z. per. ART
Réžia – Michael Vyskočáni 

Obsadenie
Ruka – Dominika Kavaschová
Pán II – Matúš Kvietik
Pán I – Braňo Mosný

 

Sławomir Mrożek je synonymom absurdných situácií, neočakávanej pointy i humoru. Jeho texty sú u nás obľúbené a často vyhľadávané pre ich nadčasovosť. Nie je preto prekvapivé, že sa k jeho hre Strip-tease vracajú stále nové generácie. Prvýkrát sa u nás táto hra uviedla v roku 1963 ako študentské predstavenie na Vysokej škole múzických umení. Neskôr ju uviedli ešte dvakrát. Po päťdesiatich rokoch sa k nej vracajú nedávni absolventi réžie a dramaturgie Michael Vyskočáni a Andrea Bučková. Obaja, už na škole, inklinovali k tomuto autorovi a už počas štúdií inscenovali niekoľko jeho titulov, napr. Proroci. Tentokrát sa im podarilo zakotviť v Divadle Astorka Korzo ´90 a spoločne s občianskym združením per. ART uviesť túto krátku, komornú hru v priestoroch malej scény Trezor.

Text hry je postavený na dvoch hlavných postavách, ktoré sa ocitajú v nedefinovanom priestore s dvomi východmi. Sú väznení akousi tajomnou nadrozmernou rukou. Snažia sa postaviť k novej životnej situácii, rozhodujú sa, čo budú robiť – či odídu, či ostanú. Obaja sú rovnakí, podobajú sa oblečením i vizážou, avšak jeden je skôr submisívny, čakajúci a druhý netrpezlivý a akčnejší. Oboch životné plány zmarila táto miestnosť a ruka v nej. Zrazu sú postavený pred fakt, že sa nevedia vymaniť spod rozkazov, ktoré im ruka postupne zadáva. Robia to, čo od nich chce, každý inak. Jeden nasilu, druhý odovzdane. Raz im ruka dvere zatvorí, raz ich otvorí, akoby im dávala možnosť úniku. Postupne ich ruka vyzlečie zo šiat a oni ostávajú len v spodnej bielizni. Sú sami, už bez ruky, avšak ďalšia na nich máva z inej, novej miestnosti. A oni odovzdane odchádzajú za tou novou rukou.

Text Sławomira Mrożeka je alúziou na totalitu, na to, ako človek zrazu stráca slobodnú vôľu. Ako prestáva slobodne konať pod tlakom okolností. S iróniou odhaľuje človeka a jeho konanie v stresovej a nátlakovej situácii. Poukazuje na to, že ak sa raz niečo také začne, už nevieme odolať podobnému volaniu. Akosi spohodlnieme a necháme sa viesť niekým, niečím. Pretože je to jednoduchšie, ako sa brániť a vzdorovať, či samostatne rozmýšľať. Tiež ukazuje, ako ľahko môže zradiť človek človeka, vlastné presvedčenie, a zároveň sa dobrovoľne pripraviť o slobodu.

Tvorcovia pôvodný text mierne upravili, aby korešpondoval s dneškom. Niektoré predmety v texte zamenili za nové. Napríklad Pán I spomína tablet namiesto toho, aby hovoril o diári. Taktiež aktualizovali témy, o ktorých sa hlavní hrdinovia rozprávajú. Čerpá sa z  novinových článkov, ktoré informujú o súčasnom dianí nielen u nás, ale i vo svete. Najviac utkvejú v pamäti odkazy na utečencov či na iné vierovyznanie. Okrem týchto aktualizácií dochádza aj k inému výkladu postavy Ruky. V pôvodnom texte je to nemá nadrozmerná ruka, ktorá zasahuje hlavne vtedy, keď hlavní hrdinovia začnú byť odvážni, samostatní, alebo majú iné úmysly. Vtedy vystúpi a nemo, iba gestom ich postupne vyzlieka. Ruka v podaní tandemu Vyskočáni a Bučková je zrazu samostatná, hovoriaca a rozmýšľajúca bytosť. Je to žena, ktorá nemusí byť ani ženou. Ona má „ruku“, ktorá ju vedie, ktorá veľakrát koná za ňu. Dokonca má úvodné slovo. A spolu s replikami vymedzuje hrací priestor. Čierne stojky na kraji javiska postupne prepája páskami a vytvára jeden vstup do fiktívnej miestnosti. Ďalšou zmenou je príchod hlavných hrdinov. V hre prichádza, respektíve vpadne na scénu každý pán z inej strany. Jeden vstúpi dverami vpravo a druhý dverami vľavo. Tu sú obaja na scéne od začiatku, opierajú sa tvárou o stenu a čakajú na svoj výstup. Inscenačný posun od pôvodiny je zjavný, i keď posolstvo o vnútornej slobode myslenia i konania ostáva.

Veľkou devízou inscenácie je priestor, v ktorom sa celý dej odohráva. Keďže ide o komornú hru, priestor Trezoru je ideálnym miestom na vystihnutie intímnej atmosféry. Nie nadarmo je podtitul inscenácie Striptíz uväznený v Trezore. Malá čierna miestnosť udržuje pocit neistoty, ale tiež i sústredenia. Intimita priestoru aj intímnosť v odhaľovaní ľudských vlastností tak na diváka dopadá s o to väčšou silou. Javisko je ohraničené čiernymi múzejnými stojkami z dvoch krajných strán. Akoby herci boli výstavný exponát, ktorého sa nemáme dotýkať. Pôdorys javiska vyzerá ako trojuholník, pričom zadná časť je zakrivená a v jej strede sú dvere z flitrového závesu. Je to jediná farebná vec v priestore a trochu to evokuje varieté či kabaret. Spoza týchto dverí vychádza Ruka. V každom výstupe prichádza s inou parochňou – iná farba, iné flitre. Inak je Ruka celá v čiernom, iba na svojej ľavej ruke má flitrovú rukavicu, ktorá po správnom stlačení dokáže aj svetielkovať. Svetielka sa celkom žartovne menia ako na semaforoch pre chodcov – zelená a červená. Takto svojim uväzneným pánom dáva najavo, či môžu, alebo nemôžu ísť ďalej. Okrem spomínaných flitrových dverí už na javisku nie je nič okrem dvoch stoličiek a aktoviek, ktoré hlavní hrdinovia majú pri sebe.

Režisér stavil na prázdny priestor, ktorý viac preverí schopnosti hercov a ich postáv. Preto sa aj viac pracuje s mimikou a gestom, ktoré v malom priestore vyniknú a zaujmú. Takto všetci herci vyplnia celý priestor samými sebou. Matúš Kvietik ako Pán II je ten akčnejší. Kvietik výrazne používa celé telo, aby dosiahol živelnejší typ postavy. Viac sa hýbe, koná, hľadá možnosti, ako sa pohybovať po malom priestore. Jeho mimika i artikulácia sú výrazné. Jeho postava sa nechce zmieriť s danou situáciou, čo je z jeho konania dostatočne jasné. Braňo Mosný ako Pán I je ten submisívny. Väčšinu času zdanlivo nerobí nič, iba sedí na stoličke. Avšak je to vyrývač, ktorý stimuluje Pána II a jeho konanie. Mosný využíva gesto a hlas tak, aby bol čo najmilší a najnenápadnejší. Darí sa mu vzbudzovať dojem ublíženého človeka, aj napriek tomu, že nič zlé nerobí. Obaja sa navzájom držia svojimi výrokmi v šachu. Obmedzujú sa navzájom. Jeden bez druhého nevedia konať samostatne. Sami za seba nevedia urobiť nič rozhodné, nič, čo by ich niekam posunulo, alebo od seba oddelilo. Ich vzájomná nedôverčivosť je znázornená aj častou výmenou aktoviek. Hra s aktovkami vystihuje atmosféru skepsy. Dominika Kavaschová ako Ruka trochu pripomína kabaretiérku. Uvádza nás do situácie, priestoru, možno času. Takisto ako Páni I a II, aj ona spomína slobodu, zradu, ľudskosť. Kavaschová využíva hlavne hlas ako najsilnejší prostriedok svojej postavy. Presné gesto a súznenie s danou situáciou na javisku jej dodávajú akúsi nadľudskosť. Akoby jej Ruka bola naozaj nadbytosťou, ktorá môže všetko. V jednej chvíli si dá dolu parochňu, a vtedy opustí postavu Ruky a vyjadruje sa za seba, za svoju osobu. Zrazu je to osobnejšie a úprimnejšie, menej štylizované a umelé. Čo však pri jej postave nie je úplne čitateľné, je častá výmena parochne. Či s výmenou prichádza aj iný typ Ruky, alebo iné presvedčenie či ľudská vlastnosť, nie je veľmi jasné.

Inscenácia Strip-tease prináša pohľad na dnešný svet, v ktorom sme obklopení mnohými informáciami a názormi. Ako rozmýšľajúci ľudia by sme sa ku všetkému mali postaviť s rozumom, triezvo. Overovať si fakty a oddeľovať fikciu. Mali by sme vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo už hraničí s obmedzovaním akejkoľvek slobody. Vyskočáni cez text ukazuje modelovú situáciu, v ktorej jeden človek koná, snaží sa niečo urobiť, a druhý nerobí nič, iba čaká, avšak obaja končia rovnako. Obaja skončia nahí. S holým zadkom a s presvedčením, že za ďalšími dverami s ďalšou Rukou príde niečo nové, lepšie, odchádzajú do tmy. História sa ale opakuje. A práve preto tvorcovia našli niečo z dnešnej doby v Mrożkovom texte, ktorý pôvodne odkazuje na minulé storočie. Len škoda, že pri sústredení sa na dnešné odkazy inscenátori akoby pozabudli na tempo a rytmus pôvodiny. Preto ich inscenácia miestami pôsobí zdĺhavo. Stráca tempo, aj napriek hereckému nasadeniu. Akoby prúd slov nevedeli prekonať ani svojím konaním, a tým sa ku koncu hry sami spomaľujú. Avšak ako celok je inscenácia podnetná a zaujme svojím výkladom slobody a slobodného rozhodovania. 

Publikované online: 16.3.2016

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.