Utekajte, slečna Nituš!

Vytlačiť

Úprava a réžia: Anton Šulík, dramaturgia: Rastislav Ballek, hudobné naštudovanie: Július Selčan, st., korepetície: Zuzana Selčanová, scéna: Ján Kudlička, kostýmy a bábky: Eva Farkašová, pohybová spolupráca tancov: Marián Hlavatý, pohybová spolupráca animácií: Štefan Capko.

Hrajú: Denisa De Flavigny a Mam'zelle Nitouche - Ľudmila Dutková/Jana Jurišincová, Floridor a Celestin - Milan Antol a.h./Miroslav Bodoki, Predstavená a Major - Gróf De Chateau Gibus - Dušan Brandys, Corrina, Inšpektor a Poručík Ferna Champlantreux - Ján Ivan/Mikuláš Macala, Herečka 1 - Elena Kušnierová; Herečka 2 - Jitka Krišková; Herečka 3 - Valéria Fürješová; Herečka 4 - Jana Maľová; Herec 1 - Daniel Straka; Herec 2 - Ján Prieložný; Herec 3 - Jozef Čmilanský; Mníšky a herecký zbor - Adela Janeková, Antónia Koželová, Jaroslav Mucha, Štefan Mucha, Alena Pavlišinová, Štefan Turanský.

Premiéra: 16. a 17. februára 2007 v Historickej budove DJZ Prešov

 

Aj keď prešovské DJZ zrušilo spevoherný orchester a súbory transformovalo do nového celku, voči obľube ľahkonohej múzy vedenie divadla hluché byť nemôže. A tak sa po čase vrátil spevoherný titul na plagát. Tentoraz siahlo divadlo po osvedčenej úprave Hervého Mam´zelle Nitouche od Ľubomíra Feldeka. Genéza tohto úspešného diela má svoju dlhú históriu. Na začiatku bola televízna úprava pre Evu Kostolányovú ako Denisu a Mam´zelle Nitouche a Martina Hubu ako Florimonda a Celesténa. Potom sa úprava ujala v Divadle Andreja Bagara v Nitre v skvelej réžii Karola Spišáka s výbornými hereckými kreáciami Evy Pavlíkovej, Mariána Slováka, Jozefa Dóczyho, Petra Staníka a Jána Galloviča. Pre ďalšie naštudovanie v roku 2001 v DJGT Zvolen pripravil Ľubomír Feldek aktualizovanú verziu aj s modifikovaným názvom – Leťte, slečna Nituš! Divácky úspešnú inscenáciu naštudoval osvedčený Karol Spišák.

Aj pre DJZ prehodnotil Feldek svoju verziu Mam´zelle Nitouche. Základný pôdorys zachoval. Feldek Hervého nápad so zámenami postáv pri každej príležitosti doťahuje do absurdnosti, zjasňuje a sprehľadňuje motivácie jednotlivých hrdinov, a tým vytvára tak vždy nanovo vďačnú matériu pre nespútané komediantstvo vyspelých hercov. Hoci na prvý pohľad ide o jednoduchú zápletku s postavami a priestormi, od interpretov si vyžaduje veľkú dávku remeselných zručností. Lebo bez zmysluplnej hereckej akcie, rozvinutej spoľahlivým spievaním i prirodzenou tanečnosťou sa z ľahkej komédie poľahky stáva nudné utrpenie pre účinkujúcich i divákov. Táto komédia totiž nemá ambíciu plano filozofovať, ale „iba“ vkusne zabávať. V širokospektrálnom repertoári divadla, akým DJZ chc byť, má takýto titul plné právo na realizáciu.

Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.

Šulík Feldekovu predlohu ďalej upravil. Kozmetickými zásahmi napasoval predlohu na možnosti prešovského súboru. A tak hoci inscenáciu „zahustil“ väčším zborom mníšok, ale aj hereckou skupinou, ktorá mala podčiarknuť princíp divadla na divadle. Základný nápad Feldeka ale zásadne nenarušil.

Na úvod prichádza herecká skupina, ktorá akože ide zahrať príbeh o dvoch navzájom prepletených svetoch. Jeho prínos však nieje nedostatočne domyslený a prepojený s Feldekovou i Hervého hrou. A tak si Anton Šulík poriadne skomplikoval život. Nevytvoril dostatočný priestor na to, aby tieto dva svety jasne diferencoval ani v pointovaní mizanscén, ani vo vedení hercov. Úvodná scéna, v ktorej sa akože rozdávajú postavy a kostýmy je jednoducho z iného cesta. Chýba jej dramatická jasnosť, javisková poézia, prehľadnosť a zrozumiteľnosť.

Čo sa nepodarilo jasnejšie artikulovať v dokomponovanej scéne, už nemá režisér neskôr kde dovysvetliť ani v budovaní mizanscén, ani vo vedení hercov. Réžia rezignovala na vybudovanie a následné dodržiavanie prísneho rozlíšenia oboch svetov. No takáto požiadavka je v divadle legitímna a treba naplniť aj za predpokladu, že by chcel režisér povedať, že dnes medzi kláštorom a kabaretom nevidí žiadny rozdiel. No toto posolstvo by mal odhaliť divák v priebehu predstavenia. Šulík bol v práci s priestormi nedbajský a vypomstilo sa mu to. Odstrihol si veľký tematický celok pre potrebný situačný humor.

Ak nie sú réžii jasné dva základné priestory príbehu, nemožno sa čudovať, že ani herci nemajú dosť podnetov, aby rozohrávali dvojlomnosť svojich postáv. Ale potom sa vnucuje podozrenie, že Šulík elementárne nepochopil Feldekom skonštruovaný princíp.

Milan Antol je skúsený herec. Možno mu v ostatných rokoch chýba pravidelnejšie hranie, ale pri takejto komédii by to nemusel byť hendykep. Lenže Šulíkovi bol každý z Antolových nápadov dobrý aj napriek tomu, že tento raz sa na seba podobajú tak dokonale, až poprú rozdiely medzi kláštorom a divadlom. A tak aj Floridora aj Celestína hrá Antol v rovnakej civilnej šarži. A réžii to neprekáža. Ľudmila Dutková je dnes asi najuniverzálnejšou herečkou súboru. Ešte stále vie priniesť na javisko aj peľ nevinnosti, vie byť jemne dráždivá i prefíkaná, pritom umne zúročuje všetky doterajšie herecké skúsenosti. V Mam´zell však nemala príležitosť priniesť nič nové. Divák preto ani netuší, kedy je zbožnou kláštornou chovanicou a kedy divou. Akoby stačilo, že o totožnosti Denisy a Nitušky aj tak všetci vieme, tak nie tu čo rozohrávať.
Nedorozumenia pokračujú aj pri ďalších postavách. Nevedno prečo ten istý Dušan Brandys raz hrá Predstavenú a o chvíľu Majora. Chýbajú motívy. Pritom Feldek ich do úpravy dal. No Šulík ich „zabudol“ aktivizovať. Nedomyslenosť réžie vrcholí pri málo motivovanom obsadení chovaníc aj mužskou časťou tancujúceho zboru kláštorných chovaníc. Lebo vyššie spomínaná úvodná scéna, v ktorej si členovia hereckej družiny „delia“ postavy je nevýrazná a divák na ňu dávno zabudol...

Žiaľ, ani ďalšie inscenačné prostriedky pod Šulíkovým vedením príliš nefungujú. Začínajúcemu choreografovi Mariánovi Hlavatému nebol daný dostatočný priestor ani v štruktúre dramatického priestoru, ani v nie šťastne riešenej scéne. Rozpačitá je i hudobná nahrávka Júliusa Selčana. V štúdiu nemohol odhadnúť atmosféry, ktoré budú vznikať na javisku. A preto je tentoraz hudba divadelne i zvukovo monotónna. Scénograf Ján Kudlička vsadil na technickú jednoduchosť prestavieb. No scéne chýba nosný nápad a vtip, ktorý by možno donútil réžiu viac premýšľať pri aranžovaní jednotlivých výstupov. Vari len apartné kostýmy Evy Farkašovej uspokoja. Sú tradične výpravné, pritom vkusné. Ale kostým nemôže zakryť nedostatky, ktoré na počiatku spôsobí povrchná režijná, ale asi aj režijno-dramaturgická príprava.

DJZ dnes bojuje o znovuzískanie dôvery divákov. Je to úloha ťažká, profity sa dostavujú veľmi pomaly. O to viac bude musieť vedenie v budúcnosti venovať pozornosť aj výberu a príprave inscenátorov.

Publikované online: 16.2.2007

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.